Podstata moderného samca

27. ledna 2017 v 20:39 |  Témy týždňa
V jeden večer sme spolu s priateľom rozmýšľali, čo je podstatou pravého muža, t.j. čo musí pravý moderný samec 21. storočia mať a čo musí robiť, aby sa mohol nazývať "chlapom." Kvôli lepšej orientácii a prehľadnosti uvádzam nasledujúci zoznam. (chlapi si tak môžu označiť body, ktoré spĺňajú a tie, na ktorých treba ešte popracovať)

moderný samec musí

*mať placku (mobil)
*agresívne komunikovať cez mobil
*používať vulgarizmy označujúce pohlavné orgány
*fajčiť cigu
*ovládať kolísavú chôdzu tučniakovitého typu
*periodicky pľuť na zem s dostatočnou viskozitou hlienov
*mať v ruke energy drink, prípadne pivo v plechovke, ktorú po vypití dôkladne zdeformuje použitím svojej mužnej sily a vyhodí ju do najbližšieho ekosystému na následné samospracovanie
*mať aspoň jednu kérku, ktorú vystavuje na obdiv ponúkajúcim sa samiciam v bare
*byť odetý v sivých teplákoch a červených teniskách značky Nike alebo Adidas. (červená šiltovka je vynikajúcim doplnkom)
*mať VW Golf TDI aspoň s minimálnym tuningom, aby dokázal hlučne odfrčať za svojimi dôležitými kšeftami
*mať vyholené telo aspoň na 4 dôležitých miestach, t.j. vták,riť, podpazušie, hrudník
*vedieť konverzovať o 3 životných témach: sex, šport a prachy (Pri športe odporúčame agresívne športy, najmä futbal alebo ľadový hokej)
*vedieť galantne a vhodne striedať barové kundičky, aby dal najavo svoju štafetovú promiskuitu.
*vedieť dostatočne hlasno grgať a tvorivo prdieť

Čipsy nad zlato 2. (koniec)

11. prosince 2016 v 20:22 |  Poviedky
Raz sa v kráľovstve chystala veľká hostina s filmovým večerom v hlavnom salóniku, kde sa pravidelne stretávali vysokopostavení papaláši i delegáti z iných panstiev, aby utužili vzájomné nepriateľské vzťahy a upevnili si moc a svoje hranice. Tu ku kráľovi pribehol kuchár a takto mu praví, okále vytreštené:
,,Pán môj veľactený, kráľ, vládca nášho kraja, jeho veľkolepá, honosná magnificencia..."
,,Nože prejdi k veci."
,,Pán môj, galiba veliká sa stala: Čipsov niet!"
,,Ako to, že niet? Akýže to bude film bez zajedanie čipsami?!"
Kuchár len rozhodil rukami.
,,Niekto ich pojedol, naisto. Jediného smietka by ste nenašiel."
,,Tak ich choď kúpiť do supermarketu, ty ochechuľa jedna pupkatá!" rozhorčil sa kráľ, až sa mu tučné líca od hnevu nafukovali.
,,Rád by som, pán kráľ, ale hlavný dovozca čipsov z južných krajov na nás uvalil obchodné embargo. Nieto pomoci."
,,Tak tie čipsy upeč, ty zabednenec!" kráľovi už nebezpečne stúpal tlak.
,,Ale ako, pán náš veľký? Nik ich nevie upiecť; nik nevie, z čoho sa vyrábajú; nik sa o to nikdy nepokúsil a bez receptu si neporadíme, veru tak."
Kráľ bol už ako rozbuška, preto len skríkol: ,,Tak zožeňte praclíky a hotovo!"

Beda, však, beda. Hosťom praclíky nechutili, zavše sa im z toho žalúdky obracali, nespokojnosť rástla a tá po niekoľkých nemastných-neslaných hostinách prepukla v otvorenú nevraživosť. Vládcovia okolitých krajín kráľovstvu vyhlásili vojnu a podmienkou prímeria bol návrat čipsov na trh. Obzvlášť žiadaným artiklom boli čipsy solené, obyčajné. Avšak, zľahla sa po nich zem. Kráľ, jeho dcéry, dvorania, sluhovia, čeľadníci, i sám dvorný šašo - všetci nedostatkom čipsov trpeli.
Čo by som dal za jeden jediný chrumkavý čips, zamľaskal kráľ a tu si spomenul na svoju zavrhnutú dcéru Marušku. I prišlo mu ťažko na duši, keď rozdumával nad tým, ako jej zle porobil.

Maruška o tejto skaze a kataklizme nič nevedela, svedomito sa starala o starenkine zelené polia a na veselú nôtu si pohvizdovala. Ale starena noc čo noc potajme hladila povrch vešteckej gule svojimi zvráskavenými rukami a Maruške jedno ráno riekla:
,,Čas s časom sa pomeril, dievka statočná. Je čas ísť domov."
,,Akože mám teraz domov ísť?" zhrozila sa Maruška, ,,veď oteckovi zrak spáli, ak sa mu pred oči ukážem."
,,Ej, nemaj boja, dcéra lesa. Všetko sa na dobré obráti."
A tak jej starena rozpovedala, ako sa čipsy stali drahšími nad zlato a nieto ich v celom kráľovstve.

Keď si teda Maruška uzlíček na cestu uväzovala, starena ju takýmito slovami vyprevádzala:
,,Maruška, dobre si mi slúžila, rastliny si mi opatrovala, i zemiaky si sa naučila okopávať, čistiť, na tenké plátky krájať, zručne soliť i do zlatista v peci opekať, aby boli chrumkavé. Máš všetko, čo ti pre život treba, no i tak, čím by som ťa mohla potešiť?"
,,Juj, ja nič nežiadam, ku šťastiu len šťastný otecko mi chýba."
,,Ej veru, tak málo žiadaš? Ešte čosi ti dám," povedala starena a vložila Maruške do ruky tenký zlatý prútik.
,,Keď prekročíš prah zeme tvojho otca- kráľa, trikrát šibni týmto prútikom, on ti cestu k tvojej odmene ukáže," zašepkala starena a Maruška sa na dlhú cestu pobrala.
,,Nuž, Maruška, ostaň dobrá a pracovitá a po celý život sa ti bude dobre vodiť," žmurkla na ňu a prstom ukázala na podarúnok - zlatý prútik.

A tak Maruška šla, kam ju prútik povodil, až prišla k potôčku - horskej bystrine, čupla si do jeho tône a tam na dne sa ligotal poklad: solanum tuberosum, inak povedané ľuľky zemiakové. Zaraz ich pozbierala a v koženom vrecúšku dobre uschovala. A tu zrazu vidí: čosi sa v tráve blyští. Veľký kameň ligotavý, ako ruža skamenená vyzerá. A tak ho zo zeme dvihne a zbadá, že to soľná hruda. I oblíže jazykom trošku a rozkošou sa zachveje.
,,Ach, aká to dobrôtka!" zajasá a opatrne ju do batôžka vloží.

V kráľovstve sa veru zmenili pomery. Brány zavreté, ostnatým drôtom potiahnuté, pocestných nik nevíta. Maruška sa zahalila do starých hábov, aj šatku si cez hlavu natiahla, aby ju nespoznali. Ku kráľovi sa však dostať nemohla: vraj neprijíma návštevy, je vážne chorý, labilný, vojna a obchodná blokáda mu zdravie podlomili, nedostupnosť čipsov mu zmysly načisto začiernila.
Ale Maruška nástojila: ,,Nože ma ku kráľovi pustite. Mám preňho taký dar, aký neodmietne, ba ho i vylieči."
Nuž teda Marušku ku kráľovi zaviedli a on sa z posledných síl opýtať ráčil:
,,Aký to dar pre mňa máš, tuláčka?"
Maruška k otcovi pristúpila, no ten ju zahriakol.
,,Preč sa prac! Ďalej odo mňa, bedač mrchavá. Ešte od teba vši alebo inú háveď pochytím!"
,,Mám pre vás čipsy zlatavé, slankavé, milosťpán," nedala sa odbiť Maruška a hneď sa brala zemiaky zo svojho batôžka krájať.
,,Čože to? Veď zemiakov po pivniciach dostatok máme!" hromžil kráľ, až ho záchvat kašľa chytil.
No Maruška nedbajúc pichľavé urážky, zemiačky na luxusne tenké plátky nakrájala, hrudu soli rozštiepila i chutne, primerane všetko posolila.
,,Kameň sype na zemiaky, nebesá! Žena bláznivá, čo si sa načisto pomiatla???"
Maruška si iba silno stisla uši, aby zlé reči od otecka nečula a zemiaky pekne v peci opiekla, až sa od samej dobroty ružoveli. A čipsy boli na svete.
Zaraz kráľ ožil a ozdravel, keď jednu vzorku ochutnal.
,,To mi je dar z nebies, počestná tuláčka. Ako sa ti len odmením?"
A vtedy si Maruška sňala škaredú umastenú šatku z hlávky a na otca sa sladko usmiala:
,,Otecko môj premilý. Nič inšieho nežiadam, len aby ste ma ako tie čipsy ľúbili!"
,,Ach, Maruška, dietko moje najdrahšie," potešil sa kráľ, keď videl, kto sa za kutňou skrýva. ,,Zachránila si naše kráľovstvo!"

A zaraz kráľ usporiadal hostinu, kde sa ako hlavné menu podávali čipsy a Marušku za kráľovnú ihneď ustanovil. Všetci sa radovali okrem dvoch sestier, Zlato-ušky a Aiti-ušky, ktoré Marušku mrzko preklínali, ale tajne v komôrke čipsy vyjedali, lebo tie Maruškine boli neodolateľné. A tak všetci žili šťastne až do smrti, problémy so štítnou žľazou nemali, no kráľovstvo sa i tak na prach rozpadlo, lebo Maruška sa nikdy nevydala, následníkov trónu neporodila, len sa radovala, veselila, zelenú vetvičku v košieľke zastoknutú nosila a čipsy chudobným deťom rozdávala, taká dobrá ako soľ bola.
 


Čipsy nad zlato 1.

11. prosince 2016 v 20:19 |  Poviedky
známa rozprávka vo verzii dneška...

Čipsy nad zlato

Bol raz jeden kráľ a ten mal tri dcéry. Ženu už nemal - tá mu ušla s mladým záhradníkom ešte dávno pradávno, nechala ho napospas osudu a trom dcéram. A keďže sa o svoje dievky staral úplne sám, stal sa z neho hyperprotektívny otecko, ktorý si dcéry strážil ako oko v hlave a držal ich nakrátko. Avšak, kým z jeho dcér vyrastali krásne pubertiačky, otec im senilnel čoraz viac a na koži sa mu rýchlo ako mach rozliezali škaredé starecké škvrny. A tu mu napadlo, že by mal jednu z dcér napochytro ustanoviť za kráľovnú, aby sa mu panstvo naostatok na prach nerozpadlo, keď sa on sám pominie, a podľa tempa jeho osobnej dekompozície to bude čo nevidieť.
A tak sa rozhodol, že tá z jeho dcér bude kráľovnou, ktorá ho najviac ľúbi.

Ešte v ten večer si dcéry zavolal a takto im vážnym hlasom riekol:
,,Jaj, dievčičky moje! Ako vidíte, už sily i rozum potrácam, preto som sa ja rozhodol, že jednu z vás za kráľovnú určím. A to tú z vás, ktorá ma ľúbi najviac. Nože mi jedna po druhej prezraďte, ako ma ľúbite."
,,Otecko môj drahý, drahší ste mi ako zlato, striebro, perly, smaragdy, jantáry, rubíny..." začala vymenovávať jeho najstaršia dcéra, Zlato-uška.
,,Stačí, stačí. Rozumiem," zahriakol ju otec a obrátil sa na prostrednú dievku, Aiti-ušku.
,,A ty Aiti-uška, ako ty ľúbiš otca svojho?"
Tá si dala dole jedno slúchadlo z uší a takto mu protiotázkou odpovedala:
,,Čo???"
,,Ej, či si si uši od mazu ráno čistila? Ako ty otca svojho ľúbiš?"
,,Ja vás, tatko, ľúbim ako svoj i-phone, i-pad a i-pod dokopy!"
,,Hm, to už je čo povedať," pošúchal si otec briadku a oslovil svoju najmladšiu dcéru: ,,A ty, Maruška, nože povedz, ako ma ľúbiš."
,,Ja vás, otecko sladký, ľúbim ako čipsy."
,,Paprikové, slaninové, syrové, rajčinové alebo smotanové s cibuľkou?" oboril sa ňu otec s prísnym pohľadom.
,,Ako čipsy slané, obyčajné, tak veru. Čistá soľ je nad zlato," odvetila Maruška pokojne.
,,Oj, ty mrcha nevďačná! Len ako čipsy bez príchute ľúbiš ma! Fuj, otca si neváži, papľuha jedna! Mrcha ťa skaz!" skríkol na ňu. ,,Až také časy v kráľovstve nadídu, že ľudia si budú ceniť viac čipsy ako drahokamy a i-techniku, potom sa vráť a ja ťa ustanovím za vládkyňu. Dovtedy sa mi na oči neukazuj. Prac sa!"

A tak si Maruška kufrík pobalila a z kráľovstva sa ako zbitý pes pratala. Išla cestou, necestou, dolinami, kopcami, močiarmi a lúkami a pritom tak plakala, až slzami ako tie čipsy slanými zem kropila.
Ako tak kráčala so zrakom sklopeným, ani si nevšimla, že do niekoho vrazila.
,,Pod nohy sa nepozeráš, dievka jedna neohrabaná!" zahromžila starena dúfajúc, že si Marušku podá zdĺhavým výkladom o nevychovanosti dnešnej mládeže.
,,Pardon, nevidela som vás," ospravedlňovala sa Maruška cez slzy.
Keď starena videla, že dievča plače, hneď zmäkla a tón reči zmenila na chlácholivý.
,,Ktože to videl, aby taká pekná slečna takto škaredo plakala? Čo ti tvoj frajer nedal? Alebo ťa nebodaj opustil?"
,,Ale kdeže, babka. Načo vám to budem vykladať, keď vy mi aj tak nepomôžete? povzdychla si chúďa Maruška. Zvedavá starena, ešte to jej bolo treba.
,,No, nebudem ťa naťahovať, dievčatko nešťastné. Viem, že ťa otec z kráľovstva vykopol, lebo ho máš rada ako čipsy. Tatko tvoj je sprostý, rozum potratil isto, veď nad čipsy ničoho lepšieho nieto. Máš to blbé, ale vedz, že pomôcť ti ja dokážem," povedala veštica z mosta doprosta.
,,Ako to?" podivila sa Maruška rečiam bláznivej stareny. Čo ak je to zlá čarodejnica a zaraz jej srdce na kameň premení?
,,Čo ako čo? Do roboty pôjdeš. To ti žiaľ vskutku vylieči, taká robota. A ja ťa rada do služby pojmem. Čo ty na to?"
Veru, hlúpe by bolo v tejto situácii odmietnuť, pomyslela si Maruška, nuž privolila a do služby k starene sa pojať nechala.
,,Najprv ťa dáme do poriadku. Isto ti hudci v bruchu vyhrávajú a smäd ti hrdlo kvári."
Maruška len tichučko prikývla a nechala sa viesť. V chalúpke v najtemnejšom hvozde už vládla hlboká noc, i keď na čistinkách sa iba zmrákalo.

Maruška vypila kofolu plnými dúškami i uhryzla si kradmo aj z mrazenej pizze, ktorú jej starena v mikrovlnke ohriala.
,,No," zopla babka ruky, ,,či ty vieš konope siať a hrudu zeme obriaďovať? Marihuanu zastrihávať, žať i do cigár obaluvať?"
Maruška zahanbene potriasla hlavou a starena sa pohoršila.
,,Ej, veru. Čomuže vás to na kráľovskom dvore učia? Na klavíri hrať, spievať, rytierom ruky podávať a črievičky z hodvábu správne šnurovať? A ja som rozdumovala, že meno "Maruška" značí, že o zelenú marušku sa vieš postarať."
A tu Maruška plná zápalu zo stolice na rovné nohy vyskočila. ,,Ak mi ukážete, ja sa chytro priučím!"
A tak aj bolo. Maruška ochotne, zápalisto a tvrdo pracovala u starej bosorky v zelenej chalúpke v lese, a ej veru, že im spolu veselo bolo: pri práci si pospevovali a smiali sa ako také sliepky na hnojisku.


Kým si milá Maruška ruky mozoľmi drala, jej sestry si v kráľovstve bujarého života užívali. Okolo otca sa líškali, sladké slová do uška mu šepkali a pritom mu z vreciek groš za grošom ťahali. Samé to párty, hostiny, chľastačky, nezáväzný sex v palácových komnatách... A kráľ si, ejha, rýchlo uvedomil, že pre najstaršiu dcéru sú drahé šaty, šperky a drahokamy prednejšie ako vlastný otec a Aiti-uške záleží iba na high-tech hračkách a zvrhlých radovánkach. V týchto útrpných chvíľach sklamania nad vlastným potomstvom, ktoré prežíva nejeden otec, si kráľ rád pospomínal na dobrú Marušku, ktorá ho vždy verne ako pes poslúchala. Nie raz ju chcel domov povolať, no netušil, kde je a či vôbec žije, keďže jediný mobil v celom kráľovstve vlastnila iba Aiti-uška.

Katarínka: časť 2 (koniec)

11. prosince 2016 v 20:13 |  Poviedky
Na počudovanie sa už cestou späť dolu kopcom nešmýkala. Les bol redší a na zemi neležalo jediné poleno, či padnutá halúzka - akoby ich niekto medzitým všetky pozbieral. Vzduch voňal niečím sviežim a preletovalo ním obrovské množstvo hmyzu. V lese však panovalo nezvyčajné ticho. Dokonca aj vždy-prítomný štebot vtákov ustal. Prestalo sa jej to pozdávať a začala ju naplňovať úzkosť. No a keď v spleti stromov nevedela nájsť turistický chodník, jej panika už presiahla únosnú hranicu a pretiekla. Zdesene sa rozbehla tým smerom, kde predpokladala, že sa nachádza lesná železnica. Namiesto koľají tam však našla len čerstvo vyhĺbenú brázdu. Vydala sa teda po nej a zo srdca jej spadol obrovský kameň, keď s potešením zistila, že na poli je nejaký človek. Spýta sa ho na cestu, to urobí. A ak má šťastie a je to miestny, je zachránená.

Keď sa k postave priblížila na pár krokov, uvidela, že je to starec. Bol ohnutý k zemi ako most, oral s pluhom a poháňal akési zviera - kravu alebo býka - no neregistroval ju, lebo k nemu stála otočená chrbtom.
Ešte sa starký zľakne a dostane infarkt, prebehlo jej mysľou a v tom momente sa starec s námahou zdvihol, utrel si pot z čela, a keď sa obrátil, na mieste ho k zemi prikovalo. Zjavenie! Úkaz! Výjav! Panna čistá v prekrásnych šatách sa mu zjavila! Hádam len neblúzni, on, počestný oráč, bo traduje sa, že tu pastieri kadečo videli a i sa im čosi prisnilo, kým na ovce pozor dávali. Žeby to vízia od Pána Boha mu zoslaná bola?
Nemo a v úžase na ňu hľadel, až sa mu z toho šoku za očami zahmlievalo.
,,Dobrý deň. Prosím vás..." začala rozprávať, ale muž si len v panike zakryl ústa a skríkol na ňu v údese:
,,Kiež'ho meno tvoje je, ráčim opýtati, panno svatá?"
,,Katarína!" pohotovo odpovedala Katka. ,,Prosím vás, kde je ten kláštor pre františkánov? Potrebujem nájsť cestu ku kláštoru františkánov."
Starec však na jej slová nereagoval.
To je nejaký čudný dedo, pomyslela si. Možno zle počuje. A tak zvýšila hlas.
,,No tak. Ten KLÁÁÁŠTOR. Kde je?"
Ani vtedy sa však nechytal, iba čo zachripel, prevrátil očami a spadol naznak do poľa.
,,On má úpal!" svitlo jej, keď si uvedomila, že je horúce letné popoludnie a on pracuje na poli bez šiltovky.
,,Napite sa. Na!"
V rýchlosti mu podala svoju fľašu kofoly a on ju celú dychtivo vylogal. Veľmi jej ďakoval a potom jej ešte sľuboval čosi, čomu vôbec nerozumela.
,,A kláštor? Kde je ten kláštor, prosím vás?" skúsila to poslednýkrát, ale ani tentoraz nedostala žiadnu zrozumiteľnú odpoveď, preto sa radšej otočila na opätku a odkráčala od toho podivného deda preč.
A starec na ňu strnulo hľadel a hľadel, až kým mu v polovici lúky z ničoho nič jednoducho nezmizla pred očami. Rozplynula sa až do posledného atómu.

Les už znova pôsobil familiárne. Bol hustý, zarastený bujnou flórou a kde-tu započula známe melódie spevavcov. O chvíľu Katka našla aj turistický chodník, a keď sa po ňom vydala späť, prišla až k miestu, kde predtým vykonávala potrebu. O gravitačnej anomálii, ktorú zažila za skalou sa rozhodla pomlčať. Ešte by ju vysmial.

Keď započul zvuk ihličiek drviacich jemný štrk, vedel, že sa nemôže mýliť. To k nemu cupitala Katka.
Zdvihol sa z kameňa, na ktorom sa doteraz slnil a vyčaroval na tvári slabý úsmev.
,,Tak, v poriadku?"
,,Uhm, ok," prikývla a nevinne si natočila prameň vlasov na ukazováčik, čím sa snažila zamaskovať stopy lži, ktorú práve vyslovila.
,,Sa ani nedivím, že ti treba na záchod, keď vypiješ celú fľašu," ukázal na prázdnu litrovku kofoly.
,,To ja nie. Cestou späť som stretla takého čudného dedka. Bol dehydrovaný a..."
,,Ale nevymýšľaj si!" skočil jej do reči, ,,žiadny dedko by sem neliezol. A okrem toho, nikoho som tu nevidel."

Pred múrmi toho, čo zostalo z kláštora, sa Katka zastavila. Všimol si, že si číta informačnú tabuľu. Odkedy sa ona zaujíma o históriu? poškriabal sa na hlave, a keď vstupoval do areálu zrúcaniny, ešte začul, ako si sama pre seba číta a mrmle popod nos:
,,V prvej tretine pätnásteho storočia tu za vlády Žigmunda Luxemburského na skalnatom vŕšku stála kamenná gotická kaplnka vhĺbená do jaskyne, dnes už prebudovaná na kostol svätej Kataríny. V roku 1617 sa tu oráčovi Jánovi Mancovi z Dechtíc údajne zjavila sv. Katarína Alexandrijská. Podľa jeho výpovede mala táto žena éterický zjav a pôsobila nadpozemsky: "Na hlave sa jej vynímal pestrý kruhový ornament z kvetov, tvár a najmä oči sa jej leskli obdivuhodnými farbami a belasá halenka splývala so šatami vyrobenými z toho najjemnejšieho materiálu, ktorý akoby ani nepochádzal z tohto sveta." Jej nebeský zjav dokazovala chôdza na vysokých špicatých klincoch zo zlata, ktorými sa zabodávala do trávy. Podľa oráčových slov ho svätica zachránila pred smrťou vyčerpaním tým, že mu podala božský nápoj čiernej farby, ktorý uzdravuje chorých. Potom mu prikázala, aby na tomto mieste postavila františkánsky kostol venovaný pamiatke jej mena."

Z čítania jej vyschlo v krku; musela si dať posledný dúšok kofoly, ktorý jej zostal vo fľaši.
,,Fakt božský nápoj."

Katarínka: časť 1

11. prosince 2016 v 20:09 |  Poviedky
Stál pri dverách, ruku na kľučke, nervózne podupkával nohou a pospevoval si akúsi vtieravú melódiu. Odkiaľ to pozná? Tá zvučka bude asi z rádia... och, čerta kieho, ale jej to trvá.
A ona akoby počula jeho myšlienky, zavolala naňho zo spálne.
,,Láska, poď mi pomôcť!"
A čo potrebuje, nebodaj šnúrky zaviazať? pomyslel si a odovzdane odkráčal za zdrojom toho hlasu.
,,Čo sa deje?" bez záujmu sa opýtal.
Katka sa niekoľkokrát zvrtla pred zrkadlom a nespokojne ťahavo zamraučala. Raz si na hlavu nasadila slamený klobúk s ružovou mašľou a pestrými kvetmi, potom zase klobúk s pestrou mašľou a ružovými kvetmi.
,,Ktorý si mám zobrať? Tento? Alebo tamten?" spýtavo naňho hľadela a on sa zmohol len na neurčité pokrčenie ramien a komentár typu:
,,Veď je to jedno. A okrem toho, kto si ťa tam bude obzerať, miestne veveričky?"
,,A čo ostatní turisti?"
Rečnícka otázka ostala visieť vo vzduchu ako pavučinka indiánskeho leta vznášajúca sa mysticky medzi poryvmi vetra.
Katka nakoniec problém vyriešila tým, že si do batohu napchala oba klobúky a spokojne vykročila v ústrety svetu, ktorý sa na ňu usmieval slnečnými lúčmi neskorého leta.

Výlet ku kláštoru svätej Katarínky bol jej nápad. Zapáčil sa jej ten názov - ako inak, mysticky ju priťahoval; jej ego zaujímalo len meno tej svätice. Samozrejme, akoby sa celý svet točil len okolo nej.
No nesťažoval sa: sparu horúceho dňa tlmil hustý lesný porast a ani prístupová cestička ku kláštoru nebola krkolomná; do kopca stúpala iba mierne a bola dosť široká na to, aby sa mu Katka neplietla pod nohy a on si mohol nerušene vychutnávať vône okolitej prírody.
,,A čo je vlastne ten kláštor zač?" konverzačne sa ho opýtala, len aby reč nestála, a kým sa naňho pozerala v očakávaní odpovede, potkla sa o kameň a zavrávorala.
Dať si štekle do lesa - to môže urobiť len ona... vzdychol si a v duchu pokrútil hlavou nad voľbou takej obuvi: pozlátené poltopánky na vysokých špicatých opätkoch. Vravel som jej, že sa zabije.
,,Hmm, viem len to, že je to nejaký kláštor pre františkánov z neviem akého storočia. A je tam Rád svätej Katarínky - dobrovoľníci, ktorí ho voľnom čase opravujú," snažil sa o chabý historický výklad, čo však Katke bohato postačilo, pretože povedala iba ,,mhm" a viac sa o to nezaujímala. On si tak mohol ďalej slobodne vykračovať.


O chvíľu mu však meditačný stav mysle narušil úpenlivý nárek.
,,Musím ísť na malú. Potrebujem wc!
Nad tou požiadavkou sa musel pousmiať.
,,Čo sa smeješ?" osopila sa naňho.
,,Ja nič, len, že tu asi toalety nenájdeš. Budeš si musieť čupnúť za kríček."
,,Čože?!"
Jej pýcha v tvári sa razom zmenila na výraz hrôzy a následného zhnusenia, keď si uvedomila, že to, čo povedal, nebola sranda, ale fakt. Záchody tu nie sú.
,,Ale pozri!" ukázal na odlesnené políčko pred nimi, kde stála malá drevená búdka s rušňom a stanička s niekoľkými vozňami, ,,to je lesná úzkorozchodná železnička. Stojí tu už od devätnásteho storočia. Podľa mapy tam už čoskoro budeme."
Katka na to však nervózne pokrútila hlavou.
,,To nevydržím," sykla pomedzi zatnuté zuby a šibrinkovala pritom pohľadom sem a tam ako vystrašená laň.
,,Tak choď tam," napadlo mu, keď na kopci napravo od nich zbadal skalnatý výbežok ukrytý v zástení stromov, ,,nikto ťa z chodníčka neuvidí."
,,Ach."
A tak sa bez zbytočných slov začala driapať na kopec zarastený tŕním, kríkmi a stromami. Potkýnala sa o spadnuté haluze a kde-tu sa pošmykla na hnijúcom spráchnivenom dreve. Toto je trest, poondiata Katarínka! soptila, keď sa jej za čerstvo-nalakované nechty usadila hlina.
Za skalou sa trochu upokojila, dôkladne sa rozhliadla po okolí, a keď nevidela ani živáčika (aj priateľ sa jej stratil z dohľadu), čupla si do mäkkej zeme. Hlavne si nezašpiniť novú etno sukňu. Taká drahá látka - to by bol koniec.
,,To je hnus!" mrmlala si sama pre seba, kým pozorovala tenký prameň odpadovej telesnej tekutiny, ako sa kľukatí po zemi. Niečo jej však na tom nesedelo. Vo fyzike zrovna nevynikala, no i tak jej prišlo čudné, že ten žltý pásik netečie dolu z kopca, ale naopak: od určitého bodu sa plazí späť k jej topánkam.
,,Čo to preboha - ?" zhrozila sa, rýchlo vstala a cúvla od inkriminovaného miesta akoby jej hrozila kontaminácia rádioaktívnym odpadom. Vtom si všimla, že v skalnatom výbežku, za ktorým vykonávala potrebu, sa nachádza akási jaskyňa. Bola si istá, že predtým tam ten otvor v skale nebol. Alebo žeby si ho nevšimla? Čo ak sa tam niekto ukrýva a pozoruje ju? Čo ak...?
Strach v srdci premohla jej zvedavosť, a tak priložila dlaň o chladnú skalu a opatrne strčila hlavu dnu do štrbiny dosť veľkej nato, aby tam vošiel jeden dospelý muž priemernej postavy.
,,Halóóó?" počula ozvenu svojho hlasu, ,,je tu niekto?"
Vkročila dnu do tmy jednou nohou, no hneď sa zháčila a s nepríjemným pocitom sa radšej zvrtla späť. Späť z tmy do svetla. Lesk denného svetla, zeleň a slnečné lúče boli pre ňu vykúpením. Okamžite odtiaľto preč, šepkal jej do ucha červík strachu. Láska sa už o mňa určite začne báť. Rýchlo za ním!


Bratov chrobák

11. prosince 2016 v 20:01 |  Básne
Bratov chrobák

Bratov chrobák zelený bol, tučnučký;
nebehal, neskákal, chrobák drobučký.
Ani perie, ani srsť - kožuštek mu chýbal;
pod posteľ si každú noc bez pyžamka líhal.

Bratov chrobák rozkošný bol a mal milé nožičky;
jedol iba omrvinky a nebral si vidličky.
Tíško bol, pil málo vody;
čisté mal vždy všetky nohy.

Vždy bol slušný, bratov chrobák;
nekusol ma - taký dobrák.
Len raz spravil fliačik hlúpy,
keď som naňho nohou stúpil.

preložila June z originálu : My Brother's Bug od autora Jack Prelutsky

My brother's bug was green and plump,
It did not run, it could not jump,
It had no fur for it to shed,
It slept all night beneath his bed.

My brother's bug had dainty feet,
It did not need a lot to eat,
It did not need a lot to drink,
It did not scream, it did not stink.

It always tried to be polite,
It did not scratch, it did not bite,
The only time it soiled the rug
Was when I squashed my brother's bug.



Kreslené obrázky XXI

11. prosince 2016 v 13:51 |  Kreslené obrázky
52. Glezg hrubozobý

53. Jeseň


54. Matka a dcéra


Kreslené obrázky XX

11. prosince 2016 v 13:48 |  Kreslené obrázky
49. Vlha hájová-samička


50. Opička




51. Rybárik riečny


Kreslené obrázky XIX

17. září 2016 v 20:09 |  Kreslené obrázky
45. Psychedelic jašterica


46. Matka a dieťa. Paríž. (inšpirácia Renoir-om)


47. Simpsonovci


48. Tropický vták


Kam dál