Červen 2013

As a log

30. června 2013 v 17:49 Poems
As a log
Lonely as log in the river
Wet and cold
I shiver
I am everywhere and nowhere at once
half under water
I can't balance.

The Story of Two- part 1

27. června 2013 v 21:37 Stories in English
toto je príbeh o dvoch postavách s nejasným motívom a náhodnou dejovou líniou. Nie je to ani poviedka ani rozprávka, je to akýsi nezaraditeľný príbeh v angličtine. "just a story" Smějící se

Vlk a jeho 6 kozliatok

27. června 2013 v 21:10 Mikropoviedky
krátka bájkopoviedka.

Definition of love 2

25. června 2013 v 20:56 Poems
Definition of love 2

Love is a carnivore
Tyrannosaur rex
An illusion
demystified in sex
Love is a spasm
constant ache
Hurts your whole body
when you're awake
Love is a fly
feeding on shit
that you cry.

Zmierenie

24. června 2013 v 19:58 Dráma

toto je rýchla tragédia v jednom dejstve o láske a o materskom cite. Zámerom nebolo dať jej vážny ráz, skôr napísať nedonosenú paródiu na tragédiu. posúďte sami

Dante- kapitola 14

24. června 2013 v 19:28 Novely

Dante sa vrátil späť k pultíku a vkradol sa rovno do služobného priestoru, kde na stoličke sedela Lila a stále drtila nejakú hru. Všimla si jeho prítomnosť, a preto hneď poznamenala neodtŕhajúc zrak od obrazovky.
,,Nejako skoro odchádzaš. Čo ťa to prestalo baviť?"
,,Nie," odpovedal jej Dante a začal sa ovšívať, "mmm, požičala by si mi na čas nejakú vec z múzea?"
,,Uh, no nie som si istá." Lila sa tvárila, že rozmýšľa. Možno v skutočnosti naozaj rozmýšľala. ,,Podľa toho akú."
,,Jednu knihu." Dante opatrne a s obrovskou nádejou v hlase vyslovil svoju požiadavku.
,,To aký exponát tým myslíš?" znela od nej nečakaná otázka.
,,Proste knihu..." Vedel, že takýmto spôsobom sa nikam nedostane. ,,Ukážem ti ho, dobre?"
Vzal ju za ruku a vytiahol z vysedenej stoličky.

Keď prišli k vitrínke s knihami, Dante ukázal na jeden kúsok, ktorý by si rád požičal.
,,Ah, ty myslíš tamto?" mávla rukou nad tou praobyčajnou vecičkou, ,,to ti môžem zveriť do rúk, to nepatrí medzi riaditeľove vzácnosti. Ale aj tak to nestrať, okej? Asi by ho to nepotešilo."
,,Jasne, spoľahni sa," odpovedal jej Dante, ale zároveň si pomyslel svoje. Riaditeľ už bol po zákroku a ten by sa nerozčertil ani keby mu domáci android vyšplechol celú fľašu kečupu na hodvábne sako.
,,Počkaj tu, Dante. Idem vypnúť poplašák."
Prikývol a na chvíľu sa ešte venoval ostatným exponátom v miestnosti, až kým sa Lila nevrátila a nevložila mu do rúk jeho vytúženú a vyvolenú poslednú časť skladačky.
,,Vďaka, Lila!"
,,Nemáš začo. A čo sa s tým chystáš robiť?"
Potlač v sebe smiech so zmesou sklamania.
,,No čo by som robil s knihou? Asi si ju prečítam."
Lila pokrčila ramenami a nechala ho tak. Dante knihu rýchlo prelistoval a nosom vdýchol starobylú stromovú vôňu, ktorú tým pohybom uvoľnil do priestoru. Jeho zmysly si až doteraz v pamäti uchovali typický pach určitých predmetov. A knihy patrili medzi ne. Lila ho pri tom videla a začudovane sa spýtala: ,,Ty to chceš inhalovať?"
Zasmial sa vcelku srdečne. Lilina nevinná hlúposť sa mu páčila.
,,Hlavne to nerob na verejnosti, lebo ťa hneď zbalia za prechovávanie drog."
,,To mi je jasné."

Už bol na odchode, keď mu napadlo, že Lila tu musí sedieť celé dni a nudiť sa pri hre na gamepade.
,,Lila, neskočíme na kolu von?"
,,Um, nemôžem vyjsť von z budovy počas pracovnej doby. To je príkaz, aj keď sem nikto nechodí."
Dante sa na moment ešte rozčuľoval nad dementnými príkazmi a zákazmi, ktoré ich obklopovali, ale potom si zmierene vzdychol.
,,A nechceš, aby som ti ju zvonku priniesol sem?"
,,Nie, dík. Mám tu dáku vodu." Prstom ukázala do rohu služobného priestoru. Dante sa zaškľabil. V kúte totiž stála niekoľkolitrová bomba na "vodu".

Vybral sa na nákup do obchodného centra. V lekárni nakúpil 2x veľké rodinné balenie jednodňových respiračných tabletiek.
,,Fíha, také množstvo!" divil sa lekárnik a násilne vyčaroval na svojej tvári umelý úsmev.
,,Čo sa staráte, človeče?" vyprskol Dante.
,,Len konštatujem, pane. Váš otec tu predvčerom bol a kúpil asi tucet balíčkov. 1012 Carl Saliva, tak sa volá, nie?"
,,Mhm," zamumlal Dante a radšej sa odtiaľ vyšuchtal s neutrálnym: ,,Tých tabletiek nikdy nie je dosť."
Potom v oddelení ODEV A OBUV kúpil jednu novú univerzálnu teplákovú súpravu. Popravde, z oblečenia si človek ani nič iné vybrať nemohol. Čo bolo univerzálne, to platilo pre všetkých bez výnimky. Tu našťastie nikto nemal pripomienky k tomu, čo kupuje, pretože v tomto obchode nemusel nikto zákazníkom radiť. Do štrbinky vložil platobnú kartu a zo štvorcového otvoru v automate vypadla novučičká poskladaná súprava v priehľadnom igelite so štítkom ,,Made in everywhere." Univerzálne oblečenie sa už fakt vyrábalo v každom meste. Navyše, nemusel sa báť, že by súprava bola o číslo väčšia či menšia, dala sa naťahovať a koži sa ľahko prispôsobila.

Candle

24. června 2013 v 18:50 | June flower |  Poems
Candle

Don't let the candle burn
if you know very well
that you have drowned
me
in a well.

Na n-tú - časť 9

21. června 2013 v 19:46 Poviedky
 
Percy sa lakťom opieral o barový pult a ukazovákom druhej ruky zoškraboval etiketu z fľaše rumu. Nikdy nepil, keď bol sám. A v týchto dimenziách kópie živých ľudí neexistovali. Sem-tam nejaká tá imitácia hmyzu alebo nočná mora, inak nič. Jediná živá bytosť pohybujúca sa tam okrem neho bola tajomná spinnerka, ktorá sa s ním hrala na schovávačku. Danielova láska. Čo ja s ňou mám?
Rozmýšľal nad tým, že sa poberie do roboty ešte pred začatím pracovnej doby. Flákať sa nezmyselne miestnosťami a vírmi vo voľnom čase mu prestávalo pripadať ako vhodný spôsob relaxu. Niečo ho na celej záležitosti iritovalo, znepokojovalo. Čoraz viac a viac myslel na to, že sa vplietol do nejakej cudzej lepkavej siete, že mu zostáva len bezcieľne tápať a hnať sa za niečím, čo v skutočnosti ani nie je, že nespadol len do víru, ale do realisticky vyzerajúcej pasce. Plávanie v studenej kaši, napadlo mu, keď hodiny za jeho chrbtom odbili ďalšiu iluzórnu hodinku. Hodina za hodinou. Deň za dňom. Všetko sa zdá byť na jedno kopyto. A k tomu ešte tá Danielova košeľa... Za chvíľu sa v tom už nebudem vedieť vôbec orientovať. Napokon svoje úvahy zatrhol, odlepil sa od baru a uviazal si k šnúre na opasku ďalšiu šatku.
Tento vír ho prekvapil svojou zmyslovou plnosťou. Záhrada v západe slnka, stromy plodiace paradajky, plot z vtáčieho peria a obilné pole za ohradou kam až oko dovidí. Zvuky vetra vrážajúceho medzi klasy, bzukot múch a teplá mäkká zem pod nohami sa mu zdali celkom autentické.
,,Čistá prácička." Percy sa nadchýnal nad tečúcou miazgou na kmeni stromu. Nadšenie sa nijako nezmenšilo ani po tom, čo si zlepil dva prsty dokopy a zažil pád prezretej paradajky na rameno. Chvíľu mu trvalo, kým si všimol postavu v modrom tričku stojacu vzadu pri plote. V otvorenej dlani držala červienku, vytrhávala jej z chvosta pierka a zapĺňala nimi diery v plote. Stála obrátená k Percymu chrbtom.
,,Trvalo ti to večnosť," povedala akoby mimochodom. ,,Vieš, koľko trvá večnosť?"
V hlase jej zaznela tvrdá výčitka.
,,Asi tak šesť rokov," odpovedal Percy neisto, takmer polo-otázkou.
Mirai sa prudko otočila a jej smaragdovo žiariace oči Percyho prestrelili ako papier.
,,Večnosť trvá stále. A bude. Myslím to doslova."
Percy len sťažka vnímal jej slová. Ich význam pochopil až o čosi neskôr. V tom momente bol očarený leskom tých svetlých vlasov, všímal si krvavým slnkom presvetlené jednotlivé kadere, líniu jej kriviek a jemné prsty zvierajúce chvostové pierko červienky. Uh, Daniel má vkus. Také dievča...
,,Nebolí ho to?" náhle odskočil od témy.
Začudovala sa.
,,Nie, sám to chce. Inak by predsa uletel. Je v tom logika, nie?"
Percy sa nezmohol na nič iné než prikývnutie a Mirai si ďalej hovorila svoje.
,,Ten západ slnka je tiež večný. Nikdy nezapadne. Presne tak to chcem."
Percy sa spamätal.
,,Mirai! Som tu preto, lebo Daniel ťa - "
,,Nikdy mu to neodpustím," skočila mu do reči.
,,Nerozumieš. On to urobil pre tvoje dobro. Pre teba! Len pre teba!"
Znova ho prebodla tým plamenným pohľadom.
,,Radšej byť mŕtva tam vonku ako byť odsúdená na večnosť tu vnútri."
,,Ale ja ti môžem ten priestor znovu otvoriť!" snažil sa ju Percy presvedčiť.
Smutne a zároveň zúfalo sa naňho pozrela. Cítil z toho pohľadu úprimnú empatiu a sústrasť.
,,Žiaľ, už je neskoro. Je to ireverzibilné. Nedá sa to zvrátiť."
,,Čo sa nedá zvrátiť?"
Percyho premkol znova ten bezútešný pocit, že všetky pokusy sú márne a zmysel, ktorý sa stratil, sa viac nedá nájsť. Objala ho číra bezmocnosť. ,,Nie," potichu zapípal. Tušil to. Niečo predsa od začiatku tušil. Je to tu. Teraz to príde. Skrytá predzvesť sa teraz odhalí.
,,Áno. Sme tu navždy uväznení. Spravila som to. Chcela som, aby Daniel, ak sa sem raz vráti, pocítil to isté, čo ja. Večné opakovanie sa rovnakých dní, miestností a farieb. Nikdy nekončiaca derniéra. Dni bez konca! Miesta bez ľudí! Zvuky bez skutočnosti!"
Percy na okamih prestal dýchať. Inštinktívne hmatal po reťazi zo šatiek. Studený pot mu oblieval šiju a zapadajúce slnko mu zároveň spekalo tvár. Aj imaginárny svet sa mu začal zahmlievať.
,,Je mi ľúto, že si sa do toho nechtiac vplietol."
Posledná veta mu rezonovala v hlave ako šialená ozvena.
,,Nie!"
,,Áno," nešťastne prisvedčila.
,,Nikdy - nikdy si nepripustila možnosť, že ťa raz nejaký otvárač dostane von???"
Percyho tá zúfalosť celkom pohltila. Nebolo východiska. Brána k slobode sa definitívne uzavrela. A on sa to dozvedá až teraz.
Mirai nedúfala, že po šiestich rokoch si na ňu niekto spomenie. Čakala na Daniela dlho, pridlho. Znavená duša začala prahnúť po pomste, a to aj za cenu obety seba samej.
,,Vojna skončila až teraz! On ťa celý čas chránil! Vystavil sa takému nebezpečenstvu!! Uvedomuješ si to?! A ty - ty - ty si zacyklila nekonečno???"
Ani slza pána svojich dimenzií ich nedostala z uzavretého kruhu von. Od istého času sa pre všetky subjekty, ktoré vstúpili do onej multiplikačnej miestnosti stal čas nemenným cyklom zviazaným s týmto priestorom. To pre všetkých troch znamenalo, že odvtedy pre nich každý deň bol ten istý len s minimálnymi obmenami. Všetko sa opakovalo. Nič nekončilo. Jemné permutácie im len sťažka mohli spestriť život. Dni, týždne, mesiace sa podobali jeden na druhý. Donald túžil, živil v sebe nádej, Percy ustavične hľadal a Mirai sa neustále skrývala. Minúta za minútou, hodina za hodinou, deň za dňom a čas plynul. Naveky.
 
 

Na n-tú - časť 8

21. června 2013 v 19:45 Poviedky

Väčšinou sa nad Percyho nečakanými asociáciami nijako nepozastavoval, ale nad poslednou poznámkou mu v mysli visel jeden veľký otáznik.
,,Pamätáš sa na ten priestor s dokonalým simulákrom vesmíru?"
Donald sa presunul mysľou do minulosti. Niečo sa mu marilo. Bolo to vtedy veľké haló. Veľký trhák. Veľký problém. Niekoľko smoliarov tam našlo svoj hrob, inak si nespomínal na viac detailov.
,,Prečo sa pýtaš?"
Percyho prázdny plastikový pohár od kávy pristál v smetnom koši.
,,Vinníka vtedy nenašli, však? Nevie sa, kto to bol?"
Donald pokrčil plecami.
,,Prečo si si na seba vzal túto košeľu?"
,,Čože?!"
,,No, mal si ju aj včera. Tú istú košeľu."
,,A čo má byť? Je zlá? Čo je s ňou??"
,,Nič. Nič predsa," záhadne odpovedal Percy a začal si na pútko nohavíc dôsledne pripevňovať šatku kanárikovej farby. Donald sa k tomu tiež viac nevyjadroval. Nechcel o priateľovi pochybovať, vypytovať sa na jeho psychický stav či vnútorné pohnútky. Chcel len Mirai dostať odtiaľ von, a ak Percyho čudesné otázky patrili k celej procedúre, bol ochotný prijať to a držať svoj zvedavý jazyk za zubami. Veď Pípí vie, čo robí.
A tak to šlo deň za dňom. Percy sa túlal priestormi, usilovne hľadal a Donald čakal a čakal, no pozitívne správy nedostával. Percymu sa nepodarilo nájsť ani stopu po Mirainej prítomnosti, len niekoľko vírov, ktoré si musel poctivo prešliapať, inak nič. Okrem toho, začínal byť unavený z napínania a dlhotrvajúceho vyťaženia svojho zraku otvárača. Čoraz častejšie sa ocital vo víroch bez toho, aby si ich predtým všimol. Dni sa podobali jeden druhému, nádej sídliaca v Donaldovej hrudi pomaly dohorievala a realita o vykonaní demolácie sa tvarovala do stále jasnejšej podoby. Percy si z toho vyvodil vlastný záver. Mirai sa skrýva. Neodpovedá na volania. Nedáva o sebe vedieť. Zanevrela naňho. Možno zanevrela na celý svet. Ak by sa mi podarilo zazrieť ju, môžem dimenziu otvoriť, ale...
,,Ty si myslíš, že by ani potom nechcela vyjsť von?"
Donald začal reálne pochybovať o svojej idealistickej predstave šťastného konca. Percyho úprimné pokývnutie hlavou sa naňho zosypalo ako lavína ostrých skál.
,,A navyše mám pocit, že je za tým ešte niečo viac, že ide o niečo inšie."
,,Ako to myslíš, Pípí?"
Donald dostal strach. Absolútny strach v čistej podobe. Nevedel, čoho sa práve bojí, no vedel, že nechce počuť to, čo má prísť.
,,Zdá sa mi, že Mirai je silnejšia, než sa nám javí. Tá dokonalá kópia univerza vtedy - tvrdilo sa, že na nej muselo pracovať viac expertov, že nie je možné, aby také niečo vytvoril jeden jediný spinner..."
Donaldovi sa rozbúchalo srdce. Kam tým mieri?
,,Môže to byť už dobrých sedem rokov, čo som naposledy videl také majstrovské víry ako v tejto multiplikačnej miestnosti."
Percy svoju reč ukončil a nechal jej význam pomaly doznieť. Cieľ sa nakoniec neminul účinku. Donald sa začal nervózne prechádzať sem a tam. Pochopil Percyho narážky, no nemohol ich dostatočne vstrebať do vedomia. Mohla by byť Mirai zločinec? Moja Mirai? Čo ak sa už nikdy nechce vrátiť do skutočného sveta?

Na n-tú - časť 7

21. června 2013 v 19:43 Poviedky

Keď našiel východ a razantne rozviazal celú reťaz šatiek okrem tej prvej, v hlave mu okrem zvuku prelievajúcej sa vody žblnkotalo aj dusené rozhorčenie. Každou chvíľou to už-už vyzeralo, že vyprskne do zlostného výbuchu. Percy sa ocitol vo svojej pôvodnej miestnosti, energicky rozkopol dvere a namieril si to priamo k Donaldovi. V pästi zvieral malú guču zdeformovaného papiera a vôbec nevyzeral najprívetivejšie. To však Donald v tej tme nemohol vidieť.
Obrys Percyho postavy sa k nemu rýchlo približoval. Ach, je sám, nešťastne si povzdychol a vstal, aby šiel priateľovi v ústrety. Keď sa Percyho tieň dostatočne zhmotnil, ignorujúc otázku ,,Tak ako?" vrhol na Donalda omračujúcu sprchu.
,,Daniel! Ty maniak! Ty šialenec! Ašpirant na absolútnu debilitu prvého stupňa! Ty amatérsky... treťotriedny psychopat! Samovrah! A vrah!!"
,,Pípí, prosím ťa," zdesene sa ho snažil utíšiť, ,,niekto nás začuje!"
Percy sa náhle zarazil. Rovnako ako Donald, aj on si uvedomoval, že im ide o krky. Jeho hnev bol však na mieste.
,,Čo takto oznámiť mi vopred také malé detaily ako napríklad to, že ten tvoj priateľ je žena. A spinnerka! A veľmi silná!!"
Percyho šepot ho i bez zvýšenej hlasitosti rezal ako nabrúsená píla. Cítil sa ako najväčší podliak a zbabelec pod slnkom. Dobre mi tak. Mal som mu to povedať hneď.
Percy len nechápavo krútil hlavou. Vedel, že Donald mal na to svoj dôvod. Možno dobrý dôvod. Každý jeho afekt v sebe vždy skrýval nejakú hlbšiu príčinu. Musím si vypočuť Danielove pohnútky.
,,Daniel, bratku," nežne ho oslovil, ,,povedz mi, ako sa to celé stalo. Bez výhybiek a bielych miest." Keď sa mu Percy pozrel do očí, zočil v nich nevýslovný strach a hrôzu.
,,Neblázni, ja som ten posledný človek, ktorý by ťa šiel udať."
Donaldovi mierne odľahlo. Katarzia sa rozpŕchla do ovzdušia.
,,Tá žena," začal Percy a Donald sa naňho pozvoľna napojil.
,,Volá sa Mirai. Uzavrel som ju do tej miestnosti pred šiestimi rokmi."
Percy sa úprimne zdesil.
,,Ona je tam zavretá celých šesť rokov???"
,,Ja - ale - milujem ju!" Donald zaťal zuby.
"Aha. Takže si ju tam zavrel z čistej lásky a nechal si ju samú nech sa za ten čas zabaví v niektorej zo 70 045 miestností?? A to teraz čakáš, že sa ti natešene hodí okolo krku???"
Donald si nešťastne zavzdychal. ,,Stále ma nechápeš, Pípí."
,,Chápem."
Donald sa naňho udivene pozrel.
,,Ibaže je to maximálne nebezpečný kúsok! Uvedomuješ si, že je to možno posledná spinnerka na svete, ak nerátam tie chúďatá deti, ktorým potláčajú talent? Uvedomuješ si, že ona môže byť hrozbou? A okrem toho..." Percy napol hlas ako strunu a pochybovačne na Donalda hodil očkom, ,,myslel som si, že ty máš vzťah na diaľku."
Donald pokorne prikývol. ,,Noo, veď prakticky to na diaľku je."
Percy tomu rozumel a navyše vnímal i veci nevyslovené. Vedel si predstaviť priateľove utrpenie. Roky čakania a neistoty. Ten strach. Čo keby mier neexistoval? Čo keby som ja neexistoval? Bolo mu krištáľovo jasné, že Donald všetko stavil na jednu kartu. Iného otvárača by požiadať nemohol. Obrátil som sa proti zákonu? Ja? Percymu až vlastný rozum nad tým stál. Kvôli nemu? To zaváhanie trvalo len milisekundu. O chvíľu Percy v pästi rýchlo rozmrvil malý papierik so správou "Odkáž Danielovi nech odíde" do nečitateľnej podoby a nebadane si ho strčil do vrecka. Potom vstal.
Donald vyskočil z lavičky. ,,K-kam ideš? Odchádzaš?"
Percy pritakal. ,,Musím sa na zajtra vyspať. Tá tvoja spinnerka je aj pre mňa silná káva. Dáva mi zabrať."
Percyho úškrnok hovoril sám za seba a Donald ako obvykle radšej nevravel nič.

Na n-tú - časť 6

21. června 2013 v 19:42 Poviedky

Zbierka poľovníckych trofejí ulahodila jeho zmyslom. Bola to dokonalá náplasť na psychickú ujmu, ktorú práve utŕžil. S pomaly sa ustaľujúcou frekvenciou tepu podišiel k jelenej hlave zavesenej na drevenej stene. Pekný kúsok. Natiahol ruku, aby sa dotkol povrchu parohov a v tom momente sa našiel sedieť v tráve. Udivene sa rozhliadol okolo seba. Nikde nič len myriady trávy a nemeniaci sa purpurový obzor.
,,Vír! Vír! Dočerta! Prečo sú tu víry???"
Situácia ho veru nepotešila. Vo víroch jeho trik so šatkami nefunguje. Musí si ručne prehľadať celý priestor. No aspoň to tu nie je nebezpečné. Len tráva. Siahala mu po členky a podľa výšky jeho hlasu sa buď synchrónne dvíhala alebo klesala. Ak bol jeho hlas monotónny, steblá trávy sa melodicky knísali podľa jednotlivých slov. Percy mal šťastie. Bol trpezlivý a netrpel fóbiou z otvorených priestorov.
Nová miestnosť ho prinútila zahladiť stopy predchádzajúcej únavy. Dokonca upustil aj od plánu vyčistiť si topánky zafarbené od trávy. Steny, strop aj podlaha tu boli totiž zalepené trhancami bieleho papiera. Papier kde-tu ovísal, no to nebol dôvod jeho zdesenia. Biele plagáty boli totiž zaplnené fŕkancami červenej farby a meno ,,Daniel" sa skvelo na každom jednom kúsku. Niektoré čiary sa prekrývali cez seba, iné tvorili nerovnomerné linky a na istých miestach zostali písmená nedokončené. Izba bola nabitá zvláštnou energiou, ktorú zatiaľ nevedel presne identifikovať. Ako ten človek dosiahol na strop? Percyho zavalila náhla ťažoba. Rozhodol sa okamžite vrátiť späť na úplný začiatok, keď zrazu zachytil za jedným odtrhnutým papierom nepatrný pohyb. Spoza plagátu vytŕčala časť dlane a modrý rukáv. Bol si istý, že na okamih zazrel aj kúštik vlasov. Neváhal a priblížil sa k neznámemu, no ruka sa vzápätí zasunula späť za papier.
,,Hej, počkaj! Neutekaj!" zvolal a v poslednej chvíli dotyčného schmatol za zápästie. Vsunul sa tak za papier spolu s ním a to, čo v tej chvíli uvidel, mu znemožnilo akýkoľvek nový pohyb. Pozrel sa tomu človeku do tváre a videl v ňom rovnaké prekvapenie, aké sa zračilo aj v jeho tvári. Neznáma postava mu hekticky vopchala čosi papierovité do ruky a potom sa mu trhnutím vymanila z kŕčovitého zovretia. Percy sa chcel ihneď pustiť do prenasledovania, ale po prvom kroku doslova spadol do čerstvo vytvoreného víru. Letel dolu celkom dlho. Za ten čas si aj stihol skonsolidovať práve nadobudnuté dojmy. Dopadol do vodnej postele naplnenej exotickými rybičkami, no zistenie, že na míle ďaleko nevidieť nič iné, mu vôbec nepridalo na nálade.

Na n-tú - časť 5

21. června 2013 v 19:41 Poviedky

Vedel, že Donald je niekde vonku. Daniel je nablízku, keby niečo, ale aj tak...Cítil, že nie je vo svojej koži. Nie preto, že by zabudol, ako sa bezpečne pohybovať dimenziami. Vždy bol opatrný, no priestorovú intenzitu tu znásobovalo ešte niečo iné. Vôňa neznámej hrôzy. Bol čoraz neistejší. Brušká prstov, ktorými viazal farebné bavlnené šatky jednu po druhej sa mu začali nepríjemne kĺzať od potu. Pri prechode z priestoru do priestoru vždy priviazal tuhým uzlom jednu šatku k predchádzajúcej. Celú reťaz z pospájaných šatiek mal priviazanú o pásik na nohaviciach a starostlivo si ho kontroloval. Podľa nich sa potom vráti späť. Je to jeho jediná poistka. Trik je v tom, že sa nesmú uviazať dve šatky rovnakej farby za sebou. Vrecko plné šatiek Percymu viselo na hrudníku a on si ho za nič na svete nikdy nechcel prehodiť na chrbát. Tam mu predsa môže hockto a hocčo nepozorovane siahnuť.
Myseľ sa mu pomaly uberala k jedinému bodu. Vykašľať sa na to! Poviem Danielovi, že sa cez to neviem dostať; že som tu žiadneho človeka nevidel. Možno sa tomu človeku podarilo aj bez cudzej pomoci dostať sa odtiaľto už dávno. Ale blbosť! Len otvárač by mohol... Niečo mu tam i tak nesedelo. Mal pocit, že vstupuje na nepriateľské územie. Posledný uzlík na šnúre zatiahol silnejšie. Keď sa ocitol v novom priestore, ovanula ho niekoľko rokov nevetraná stuchlina. Ticho v izbe ničili len zvuky červotočov usilovne hlodajúcich starý nábytok. Pod chlpatým kobercom sa znenazdajky niečo pohlo a vytvorilo na tom mieste malý hrbolček. Percymu sa zježili chlpy vzadu na krku.
Donalda mimovoľne striaslo. Trhol novinami a pozrel smerom k hlavnej bráne. ,,Mirai," šepol polohlasom a zavrel oči akoby sa bál priameho pohľadu na to inkriminované miesto.
Ustúpil o krok vzad a nechtiac pri tom narazil do stola. Ten bol už taký spráchnivený, že sa úplne rozpadol na triesky a on pristál rovno medzi ne. Vedel však veľmi dobre, že stôl sa znova poskladá do pôvodnej podoby.
,,Čo to preboha?!"
Vec pod kobercom sa rýchlym pohybom presunula k Percyho rozkročeným nohám, pretrhla zospodu koberec a vyšvihla sa do vzduchu elegantným pohybom trénovaného delfína. Bolo to čierne úhorovité stvorenie s ostrými hustými štetinami na tele. Percy nečakal ani o sekundu viac. Chvatne odviazal poslednú šatku, a až potom si vydýchol. Vrátil sa späť do predchádzajúcej dimenzie. V kuchyni si logol z fľašky neperlivej minerálky a zvalil sa na stoličku. No super! Izba s nočnou morou. To sú nástrahy...
Keď dnu vstupoval druhýkrát, mal už v hlave načrtnutý malý plán. Jedným skokom schmatol zo zeme šatku, ktorú tu zanechal a rozbehol sa k opačnému rohu miestnosti priamo k obrovitej skrini na šaty. Medzitým sa snažil uviazať šatku k ostatným. Vzduchom sa šinul nepríjemný zvuk ohýbajúcich sa štetín. Percy vletel do skrine ako tajfún. Včas za sebou zatresol dvere, a kým si stihol usporiadať myšlienky, už kráčal inou miestnosťou. Keď ti straší v koberci, úkryt býva spravidla v skrini, pomyslel si.

Na n-tú - časť 4

21. června 2013 v 19:38 | June flower |  Poviedky

Percy si kufrík vyložil na vyleštený dubový stôl. Rozopol na ňom obidve spony a otvoril ho. Vyzeralo to, že sa uisťuje o obsahu každého priečinka. Donald ho zaujato pozoroval. Vždy ho priťahovalo Percyho remeslo. Bolo v tom čosi čisté a vznešené. Občas mu závidel a cítil sa pri Percym podradne, pretože on pomôcť nikdy nemohol. Nie tak ako otvárači. On mal v istom zmysle oči slepé a občas aj srdce, ako vravievala spinnerka Marty. Ona aj napriek tlaku bojovala proti svojim druhom spinnerom a pomáhala Pípího priateľom. Neraz dostala Donalda z riadnej šlamastiky. Jej víry boli pohodlné a vždy sa tam preňho našla nejaká fľaša whisky na upokojenie. Nakoniec však aj ona podľahla krutej mašinérii, ktorá nerobila rozdiely. Anihilovali ju.
,,Hmm, kde sú tie časy, keď si hermetici odkladali do dimenzií len svoje cennosti," predniesol Percy mimovoľne. ,,Tušíš aspoň, do ktorej miestnosti si toho svojho priateľa uzavrel?"
Donaldovi sa tvár skrivila do nešťastného úškľabku.
,,Vôbec neviem. Bolo to také náhle. Ale v jednej z nich musí byť. Je ich síce 70 045..."
,,70 046," opravil ho Percy, ,,aj s tou mojou."
Potom si z kufríka vytiahol štíhly strieborný klinec a pribil ho do steny.
,,Tak, teritórium mám označené. Počuj, Daniel, pamätáš sa na nejaký detail z tej izby?"
,,Nooo, tuším tam bol koberec."
Keď roztržky vypukli v otvorené konflikty, bolo ťažké vôbec sa tváriť, že situácia je stále udržateľná. Vina doľahla aj na nevinných. Perzekúcie v štýle anihilácie boli na dennom poriadku. Čistky. Vyhladzovanie. Trvalo to šesť rokov. Druh spinnerov zostal prakticky vyhladený. Novonarodené deti s budúcimi potenciálnymi schopnosťami spinnerov prísne kontrolovali a sledovali každý ich pohyb. Náramky merajúce hladinu dimenzionálnej potencie boli alfou-omegou života, zárukou prežitia. Okrem toho, platil prísny zákaz vytvárania nových portálov, dier a priestorov bez povolenia. Vedecké centrá zatiaľ zostávali stále v procese skúmania možností vytvárať tieto dimenzionálne formy umelo bez pomoci spinnerov. Na dopravu sa medzitým využívali pôvodné portály a staré spojenia. Rovnako každá činnosť hermetikov sa podrobne preskúmavala a v prípadoch ohrozujúcich život sa primerane sankcionovala. Až do odvolania sa znemožnila výroba multiplikačných miestností a akýkoľvek pokus sa trestal najvyššou pokutou - neodvratnou smrťou.

Na n-tú - časť 3

21. června 2013 v 19:37 | June flower |  Poviedky

Vstúpili dnu. Pre oboch tá miestnosť vyzerala v danej chvíli inak.
"V akej miestnosti si, Pípí?"
Donald si všimol, že Percy robí pohyby akoby prehrabával zásuvky v stolíku. Mal smolu, že on nepatril medzi tých, ktorí vedeli pendlovať medzi rôznymi dimenziami a videli aj veci bežným očiam neprístupné. Percy mu o chvíľu vecne odpovedal ukazujúc iba chrbát.
,,Izbu, v ktorej som sa vtedy rozprával s Kellym poslednýkrát. Tú, v ktorej mu neodvratne anihilovali atómy."
Donald nasucho preglgol. Pamätal sa na tú udalosť veľmi živo.
,,Hej, Daniel!" Donald sa vrátil späť do reality. ,,Čo je v tom priestore, ktorý chceš aby som ti otvoril?"
,,Och, mám...mám tam jedného človeka, istého priateľa. Ja, totiž..."
Percy naňho podozrievavo mrkol.
,,Nechaj ma hádať. Že ty si ho tam zavrel v náhlom afekte?"
Donald bol celý nesvoj.
,,Noo..."
Percy sa usmial. ,,To si celý ty."
Donald mu chcel skočiť do reči, ale potom si to radšej rozmyslel a nepovedal nič.
,,V pohode, už nič nehovor. Pokúsim sa dostať ho von."
Donald celý žiaril od šťastia. Nevedel, ako má dať najavo svoju radosť. Ďakoval Percymu z celej svojej duše a automaticky si v hlave akumuloval optimistické vízie podporované jeho večnou neutíchajúcou nádejou.
Začalo to celkom nevinne. Spinnerom napadlo zneužívať svoj talent najprv na malé nevinné žartíky, ktoré potom prerástli do veľkých nebezpečných obludností, ktorým z pôvodnej žartovnosti nezostal ani chlp. Mali za to predsa niesť svoju vinu. Mali pykať. No mlyny spravodlivosti mleli pomaly, keďže sa v nich neustále zasekávali nejaké kamene. Systémová chyba. Problém tkvel v tom, že vinníci sa ťažko hľadali. Pod vytvorenú dimenziu sa totiž nepodpíšeš a mŕtve telá sa dajú skryť hocikde. Vynaliezavosti sa medze veru nekládli.
Prišlo to ako novinka, dar postupujúcej evolúcie. Ľudstvo sa rozdelilo do troch hlavných skupín: otvárači, hermetici a spinneri. Štvrtú skupinu tvoril zvyšok, ktorý nedisponoval žiadnymi špeciálnymi schopnosťami.
Hermetici vedeli úmyselne uzavrieť veci aj ľudí do už vytvorených dimenzií - priestorov. Stačila im na to myšlienka, vôľa či jednoduchý pohyb prstom. Malá nevýhoda spočívala v tom, že dimenzie otvoriť nedokázali. Na to tu boli otvárači. No a spinneri, tí vytvárali víry. Vlastnoručne vyrábali dimenzie kdekoľvek a kedykoľvek, väčšie, menšie, prázdne, naplnené rozličnými vecami, jednoduché aj zložité, viditeľné i neviditeľné. Tých neviditeľných tu bolo pravdaže viac, a v tom tkvela ich populárnosť zo strany spinnerov. Človek nikdy nevedel, kedy môže do nejakého víru spadnúť. Stalo sa životu nebezpečným vôbec niekam sa pohnúť. Bežnými boli portály, cez ktoré sa obeť prepadla na iné miesto planéty alebo do inej časovej roviny. Obľúbeným žartíkom boli portály vo dverách mestskej hromadnej dopravy, v ktorých sa človek preniesol do minulosti a musel tak cestovať znova alebo sa prinajlepšom nedobrovoľne presunul do iného vozňa či do iného dopravného prostriedku. Niektoré dimenzie boli také malé, že sa v nich človek pri náraze poriadne dootĺkal a iné boli také rozľahlé, že trvalo hodiny a dni, kým ste našli cestu von. Ľudia až žasli nad originalitou spinnerov. Raz sa náhodný chodec dostal do priestoru mystického lesa plného príšer, keď vopchal ruku do odpadkového koša, aby vyhodil banánovú šupku. Inokedy sa zas obeti nečakane vylial na hlavu jablkový sirup zmiešaný s ovsenými vločkami. Nezvyčajnými neboli ani exkurzy do čias dinosaurov či priamo do epicentra napoleonských vojen. Spinneri dokonca experimentovali až do takého bodu, že z kvapky vody vygenerovali oceán. A tu nastal bod zlomu. Neplavci sa topili okamžite a plavci od únavy, keď východ z takéhoto víru nenašli včas. V nebezpečných víroch akými boli napríklad mínové pole, klietka so šelmami či klzký úlomok útesu umierali nevinní ľudia. Tam končila všetka zábava a začínal vážny trestný čin. Čoraz častejšími sa stávali vraždy na objednávku. Spinneri poľahky bohatli a strach v uliciach prekvital. Ovplyvniteľní hermetici so spinnermi uzavreli pakt spolupráce. Uzamkýnali do dimenzií mŕtve telá, a tak vznikali tajomné pohrebiská a skryté cintoríny. Otvárači boli pásovo nasadzovaní do elitných policajných jednotiek a snažili sa zastaviť pokračujúcu svetovú katastrofu. A práve do očí otváračov sa vložila všetka nádej. Len oni jediní oplývali schopnosťou vidieť aj neviditeľné priestory.

Na n-tú - časť 2

21. června 2013 v 19:34 | June flower |  Poviedky

,,Vonia tu história," podotkol Percy a láskyplne položil dlaň na plesnivú fasádu.
,,To áno. Je fakt stará..."
,,Nemyslím to," šepol, ale Donald ho rýchlo prerušil. ,,Dohliadam na jej demoláciu."
Percy sa uškrnul. ,,Nevyzerá, že by sa to tu malo búrať."
Donald sa poškrabal na hlave.
,,Čaká sa na mňa. Ja totiž dávam príkaz svojim chlapcom, ale na čas som to pozastavil. Vieš, chcel by som od teba takú službičku a neboj sa, nebude to zadarmo."
,,Daniel!"
To zasyčanie Donalda spacifikovalo. Pípí od neho nič nechce. Zamietol jeho ponuku, a to dosť razantne! Zalial ho prúd vrelej vďaky k starému priateľovi, i keď nevedel, či bude Percy nakoniec ochotný namočiť si do toho prsty.
Donald pristúpil k prahu a otvoril Percymu dvere. Ten položil jednu nohu na prah, ale vzápätí zdesene cúvol. Prekvapenie na jeho tvári bolo viac než evidentné.
,,T-t-to je predsa multiplikačná miestnosť!!!"
Donald si usvedčujúco povzdychol a sklopil zrak k zemi. Percy nevychádzal z údivu.
,,Myslel som, že už neexistujú!"
,,Nemali by. Toto je posledná, a preto má byť zničená."
Percy vzrušením nedýchal. Prsty, ktorými držal rúčku svojho kufríka ho nepokojne svrbeli. Pulz sa mu zrýchlil a oči, tie oči otvárača sa mu doširoka roztvorili ako lačné ústa dravca v očakávaní dlho odopieranej potravy.
Multiplikačné miestnosti - vynález spred pätnástich rokov - vznikol ako produkt nadbytku voľného času. Aktivisti v oblasti fantázie prvú zostrojili čisto pre vlastné potešenie. Takáto miestnosť vyzerala na prvý pohľad ako obyčajná izba. Holé biele steny, podlaha a strop, v rôznych variáciách sem-tam nejaká drevená stolička či stôl. Avšak, to, čo na takejto miestnosti bolo neobvyklé, bola jej schopnosť generovania nových miestností v rámci tej pôvodnej. Každý návštevník, akonáhle do nej vstúpil, nevedomky vytvoril jednu novú izbu podľa vlastnej predstavy. Najčastejšie to boli predstavy vlastných spální, osobných pracovní, obývačiek či kópie naposledy videných miestností. Niektorí jednotlivci tam priniesli kus histórie alebo futuristické výjavy, no našli sa aj takí, čo vytvorili prapodivné modely kúpeľní a záchodov, prázdnych predsiení, pivníc a podobne.
Tí viac obdarení v sfére dimenziológie sa vedeli v týchto konštruktoch pohybovať. Ako malé deti sa skrývali a hľadali navzájom v týchto rôznych priestorových formách, alebo to brali ako jedinečný spôsob úniku z vonkajšej reality. Nikdy ich neomrzelo ležať v tisíckach variácií postelí, kresiel a pohoviek. Nikdy sa nenabažili jedla na stoloch, ktoré sa po skonzumovaní vždy poslušne zreplikovalo do pôvodnej podoby. Milovníkom starých čias sa nikdy neobohrali stále tie isté platne na magnetofóne, priaznivci umenia si tam chodili pravidelne obzerať anonymné osobné zbierky obrazov a alkoholici si radi uhli z bezodných fliaš. Miestnosť sa multiplikovaním vôbec nezväčšovala a zvonka vyzerala úplne bežne. Heslom priaznivcom multiplikačných miestností bolo "Šetríme priestor a zdroje!" Okrem toho, veď predsa konzervovali kultúrne dedičstvo a prinášali inšpiráciu pre architektúru a nábytkárstvo budúcnosti. Všetko bolo fajn, až kým sa nepremnožili útoky spinnerov a nezačala vojna.

Na n-tú - časť 1

21. června 2013 v 19:30 | June flower |  Poviedky

Na n-tú

Vie, že má poslednú možnosť. Vojna s ľuďmi urobí všeličo, zanechá stopy, no i tak...zavolá mu. Už je po všetkom, ale on aj napriek tomu dúfa, že staré lanká dôvery ešte stále nie sú celkom spretrhané.

,,Á, Donald Daniel v plnej kráse! Bratku!" Muž v hnedom svetri mu silno stisol pravicu a potom si ho na krátky moment pritiahol k sebe, aby mu dlaňou pobúchal po chrbte. Donald mu uvítanie opätoval, i keď v nesmelšej podobe.
,,Tiež ťa rád vidím, Pípí."
,,Akáže to naliehavá vec ma k tebe zaviala? Vravel si, že je to istá delikátna záležitosť."
Peter Percy zamieril ihneď k veci. Vždy bol priamočiary a riešil problémy v momente ich vzniku. V tomto sa nezmenil. Vojna môže meniť charaktery, ale Pípí je výnimka. Jediné, čo sa na ňom za ten čas zmenilo bola hustota vlasov. Jeho gaštanová hriva viditeľne stratila svoj bývalý lesk, no tá iskra v očiach, v očiach, ktoré vidia aj skryté, mu nevyhasla. Oči otvárača. Donald vedel, že starý priateľ ho nesklame.
,,Uhm, áno. Istá citlivá záležitosť," povedal a nečakane sa odmlčal. Ticho v dialógu spôsobil jeho upretý pohľad na Percyho otrhaný kožený kufrík. Pohltili ho nedávne spomienky. Akoby ho zasiahla nárazová vlna déjá vu. Percy nasledoval jeho pohľad.
,,Dramatická pauza?"
,,Umm, Pípí, vieš ešte stále otvárať?" Bolo vidno, že položenie tej otázky mu dalo zabrať. Odtisol z jazyka jedno veľké bremeno. Percy sa mierne naježil.
"Daniel! Prestaň sa so mnou rozprávať ako s nejakým doktorkom! Čo to sme spolu preskákali, nie?!"
Donald konečne odhodil zábrany. Presne tento tón reči potreboval.
,,Sakra, prepáč. Máš pravdu. Správam sa ako vymetenec. Poď, ukážem ti, kde to je."

Budova to bola malá, jednoposchodová s fádnou ošarpanou omietkou farby vyblednutého lososa. Celkovo na Percyho pôsobila zívajúcim dojmom.
"Ehm, Pípí, čím sa teraz živíš, keď už neotváraš?" Donald sa snažil zdvorilou otázkou zaplátať to prázdno medzi nimi ako tak kráčali. Percy k nemu pomaly otočil hlavu.
,,Momentálne pracujem ako sky-creeper."
Sky-creeperovia dohliadajú na trasy lietadiel, kontrolujú bezpečnosť a funkčnosť portálov na medzipriestorový teleport, overujú ich priechodnosť a obidve destinácie, body A aj B. Občas musia tiež opraviť dopravné značky, keď ich nejakí malí haranti poprehadzujú alebo prepíšu. Jednoducho sa starajú o to, aby tieto portály bezproblémovo plnili svoj účel.
,,Práca je to nudná, ale aspoň máme vytúžený svetový mier, no nie?"
Donald neisto prikývol. ,,Tak, a sme tu."

Jaskyňa- časť 4

21. června 2013 v 19:23 | June flower |  Poviedky

Ricky sa začínal o svojho kamaráta naozaj báť.
,,Už je tam príliš dlho. To nie je sranda. Niečo sa mu muselo stať! Ja idem za ním!"
Tom ho upokojoval. ,,Nemôžeme tam ísť sami! Idem zavolať pomoc a ty tu zatiaľ počkaj, či sa nevráti, dobre?!"
Ricky zmätene prikývol a pozeral, ako Tom bleskovo mizne z jeho dohľadu.
,,Skip! Skip! Si taaam?! Si v poriadku? Skiiiip! Poď už naspäť!"
Ricky volal do jaskyne, ale márne. Skip ho nepočul.
Nečakaný náraz do steny bol síce prudký, ale nie tak bolestný ako očakával. Zosypala sa naňho hlina a kamenie. Šuchot už bol veľmi blízko. Skip sa ocitol v slepej uličke. Toto je môj koniec! Ó, Bože! Nie! Oprel sa chrbtom o stenu a pevne zovrel v rukách krompáč. Náhle čosi zacítil. Jemný vánok mu ovial spotené čelo. Vzduch!!! krátka myšlienka mu prebehla mysľou ako elektrický výboj. Zozbieral všetky zvyšky síl a vložil ich do jediného úderu. Trafil stenu na miesto, odkiaľ cítil prúdiť vzduch. Zosypala sa naňho nová spŕška kamienkov. Skip udieral krompáčom do steny ako šialenec. Tvory temnoty sa mu prisávali na pokožku ako krvilačné medúzy, no on sa nevzdával. Sekal do steny, až kým dnu neprenikol miniatúrny pásik svetla. Skip takmer ohluchol. Tvory škriekali a kvílili ako bláznivé. Nie sú dosť silné proti svetlu! Sekol krompáčom znovu. Diera sa trochu rozšírila a tvory sa stiahli. Ich telá sa pod vplyvom denného svetla rozpadávali a vydávali pri tom zvuk ako trhajúci sa papier. To Skipovi dodalo nové sily. Hĺbil dieru do svojho sveta tak dlho, až kým z toho neupadol do bezvedomia.
,,Chlapci, vy ste si z nás vystrelili?" Tomov otec neveriacky krútil hlavou, keď aj so susedmi vyliezol z jaskyne.
,,Čože??? Nie! kde je Skip?!" šalel Tom a Ricky sa šiel každou chvíľou rozplakať.
Tomov otec tomu celému nerozumel. ,,Prehľadali sme tú jaskynku celú. Nikto tam nie je."
,,Okrem toho, je taká malá, že by sa v nej ťažko niekto stratil," doložil jeden zo susedov z dediny, ktorých narýchlo Tomov otec zavolal.
,,Ale Skip je vnútri!" rozplakal sa Ricky a chcel ísť svojho kamaráta pohľadať sám.
,,Možno medzitým vyšiel von a dobre sa na vás smeje, Ricky," skúšal mu to vysvetliť sused.
,,Nie! Celý čas som tu bol!"
Keď Skip precitol, v úľaku si uvedomil, že súmrak sa neodvratne blíži. S bolesťami sa pretiahol cez úzku dieru v stene von a tam si poobzeral svoje zranenia. Neveril, že je nažive. Všetko sa mu to zdalo ako zlý sen. Ako najhoršia nočná mora. Snívalo sa mi to všetko alebo...Nie, určite som ju niekde vytratil. S búšiacim srdcom zalovil vo vrecku nohavíc. Niečo tam bolo. Malé, okrúhle a príjemné na dotyk. Vytiahol to von a v tom momente mu takmer hrudník od prekvapenia roztrhlo. ,,Zlatá čerešňa!" zhíkol a rýchlo si ju strčil naspäť do vrecka.
Nie, on ju nezje. Nezhltne ju na jedno posedenie aj s kôstkou. On ju zasadí a počká si tie dlhé roky, kým bude ľudstvo schopné ubrániť sa.

Jaskyňa- časť 3

21. června 2013 v 19:21 | June flower |  Poviedky

,,To čo bolo?! Kde to som?!" bezradne šmátral okolo seba a plazil sa po štyroch, aby náhodou nevrazil do stropu. Keď sa trochu upokojil, dvihol jednu ruku do vzduchu nad seba, aby zistil, či sa môže postaviť. Vtom znovu započul ten šelest záclon, a to ho okamžite zmobilizovalo. Vstal zo zeme akoby horelo a s krikom neohrabane tápal v tej čierňave. ,,Pomóc! Pomóc! Haló! Niekto tu je! Pomóóóc!" Nikto mu ale na to zúfalé volanie neodpovedal, iba ak jeho vlastné slová. ,,Kde je tá prekliata stena? Kde je vôbec nejaká stena?!" Skip bezmocne švihal rukami do všetkých strán, avšak zdalo sa, že ten temný priestor nemá konca. ,,Chcem ísť odtiaľto preč! Pomóóóc!"
Keď na chvíľu prestal vrieskať a panikáriť, všimol si, že v diaľke pred ním sa mihotá sliepňajúce svetielko. Východ z jaskyne! Som zachránený! potešil sa a potkýnajúc sa bežal za tým slabým svetlom. Už som za chvíľu vonku! Už som vonku!
Výhľad mu zakrylo niekoľko čiernych hebkých záclon s otvorenými ústami, ktoré mu náhle vbehli do cesty. Výkrik sa mu zasekol na polceste v hrdle a údy mu vypovedali službu.
Tom sa nudil. Vyrýval kameňom do stromu akýsi nerozlúštiteľný nápis, zatiaľ čo Ricky už začínal byť netrpezlivý.
,,Nie je tam nejako dlho?"
Tom pokrčil ramenami. ,,Určite nás len chce vystrašiť a prinútiť, aby sme tam za ním išli, čo iné."
,,Myslíš?" neisto sa opýtal Ricky. ,,Čo keď sa mu niečo stalo?"
Na to Tom nepomyslel.
,,Tak ešte chvíľu počkajme. Istotne sa už-už vráti."
Ricky sa nervózne pozrel do tmavých útrob jaskyne. ,,Ale vlkolaci a upíry v skutočnosti neexistujú, že?"
Tom pokrútil hlavou. ,,Jasne, že nie."
Slnko pomaly zapadalo a čas rovnako rýchlo plynul ďalej.
Priestor, v ktorom sa nachádzal, bol nekonečne obrovský. Ohraničoval ho len vysoký strop. Skip nedovidel jeho konca, ba dokonca ani jeho bočné steny. Do očí mu však udreli krásne košaté stromy plné prazvláštnych plodov, ktoré mali síce tvar podobný čerešniam, ale farba tomu vôbec nenasvedčovala. Vyzerali ako vyrobené zo zlata a žiarili matným svetlom, ktoré len chabo osvetľovalo celú tú jaskynnú sálu. ,,Ty kokso! Kde to som?!"
Skip sa triasol oveľa menej, pretože už nevidel a nepočul tie podivné ,,záclony" a okrem toho, stromy ho úplne zaujali.
Zrazu niečo padlo z výšky na zem. Skip uskočil na bok a pripravil sa na najhoršie. Keď otvoril oči, zbadal na zemi len nevinne vyzerajúcu zlatkavo svietiacu čerešňu. Mal neodolateľnú chuť dotknúť sa jej. Je jedovatá? Nepopáli ma to? A čo keď je naozaj zo zlata? To mi nikto neuverí! Potrebujem dôkaz.
Už sa takmer dotýkal povrchu svietiacej čerešne, keď vtom ho obstúpili stvorenia čiastočne splývajúce s tmou. Nemali nijakú určitú formu. Skipovi sa zdalo, že sú priamo vytvorené z temnoty. Mali ústa, no žiadne oči. Išiel z nich des, z ktorého sa mu podlamovali kolená. Nemal kam utiecť. Zrazu sa ich tam objavili stovky. Lietali okolo stromov, alebo sedeli prilepené na strope jaskyne ako kŕdle netopierov bez krídel, vznášali sa v priestore a pri pohybe vždy šuchotali. Skip sa roztriasol na celom tele. Zavrel oči. Je to len halucinácia! To v skutočnosti neexistuje! Nie je to tam!
Len čo oči otvoril, jeden z tých tvorov naňho prehovoril. Jeho hlas znel neľudsky. Ako lepkavá bavlna. Skip nedokázal udržať moč v tele.
,,Prišiel si ukradnúť náš poklad. Ako si sa opovážil?!"
Východ! Východ! Preboha! Von! Von! Von! Preč odtiaľto!
,,Za to si zaslúžiš len smrť!" ozval sa iný tvor a potom sa k nemu pridali ďalší. Celým priestorom sa ozývala spleť neľudských hlasov a šialený šuchot.
Skip to už nevydržal a zreval: ,,Ja-ja nechcem žiadny váš poklad! Chcem ísť len von! Ja som sem len zablúdil!"
Temné tvory sa však k nemu čoraz viac približovali a kruh sa zomkýnal.
Ústa neforemného tvora sa znovu začali hýbať. ,,Vy ľudia! Viem, po čo si sem prišiel. Pre plody nesmrteľnosti. Cítim, ako veľmi po nich túžiš."
Skip zavzlykal: ,,Ja nechcem zomrieť!!! Nezabíjajte ma, prosím! Neprišiel som vám nič ukradnúť, prisahám!"
,,Ľuďom sa nedá veriť. Ich chamtivosť nemá hraníc. Koľké veky sa usilujú o to vziať nám naše plody, ktoré zaručujú nesmrteľnosť. Ale čoskoro ich budeme mať dosť na to, aby sme mohli vyjsť na denné svetlo a potom ovládneme svet. Už nikdy viac nebudeme musieť žiť len v temnote!"
Jaskyňou sa prehnal súhlasný šuchot, ktorý Skipovi privodil ľadové zimomriavky.
,,Ja nikomu nič neprezradím! Sľubujem! Len ma pustite, prosím!"
Stvorenia z temnoty nesúhlasili.
,,Zhltnite ho!" prikázal jeden z nich a vtom sa naňho vrhla légia lietajúcich čiernych škvŕn. Skip neváhal a rozbehol sa preč tým smerom, kde ich bolo najmenej. Prebehol okolo priesvitnej gigantickej truhlice, v ktorej žiarili plody nesmrteľnosti zozbierané za celé tisícročia. Nemyslel na nič len na to, ako sa zachrániť. Ako nezomrieť. Musí sa odtiaľto dať dostať! Nejako! Hocijako!
Vtom sa o niečo potkol. Spadol a to, čo sa nachádzalo pod ním, zapraskalo. Uvedomil si, že leží v kope ľudských pozostatkov. Naokolo ležali zvyšky šiat, kosti, nejaký batoh a akýsi starý krompáč. Skip neváhal, vzal si ho a dúfal, že sa ním nejako obráni. Prečo tu nemám svoju baterku! Sakra! Sakra! Svetlo! Potrebujem poriadne svetlo!"
Tvory ho doháňali. Počul ich desivý šuchot za chrbtom, ale neotáčal sa. V jednej ruke stískal krompáč a v druhej zvieral malú zlatú čerešňu. Ak ju zjem, budem nesmrteľný? Ochráni ma to pred...nimi?
Dochádzal mu dych a takisto cítil, ako sa ho tvory letmo dotýkajú. Čím dlhšie sa mu prisávali na pokožku, tým viac ju spaľovali.

Jaskyňa- časť 2

21. června 2013 v 19:19 | June flower |  Poviedky

V dedine sa o tejto malej jaskyni kolovali všelijaké historky. Povrávalo sa, že na konci jaskyne je stena, ktorej, keď sa dotkne ten, kto tomu verí, tak mu otvorí bránu do iného sveta plného temnoty a tvorov, ktoré tomuto svetu vládnu. Kedysi tam vraj zablúdil istý pastier oviec so svojím stádom, aby sa ukryl pred búrkou a už sa nikdy viac nevrátil ani on a ani jediná ovečka. Temné tvory tam podľa dávnych legiend pred ľuďmi strážia svoj tajný poklad a zabíjajú každého, kto sa im ho pokúsi ukradnúť.
Ako tak opatrne kráčal útrobami jaskyne, Skipovi vírili hlavou práve tieto legendy a povedačky. Úporne sa pokúšal zatlačiť ich kamsi dozadu a sústrediť sa len na svoje kroky. Pri čísle desať ich však už zabudol rátať a s panikou sa obrátil čelom vzad. Tak veľmi ho v tej chvíli opantal nezmyselný strach z tmy, že pomýšľal na rýchly útek naspäť.
Nie, nie. Nemôžem predsa utekať. Šak by som sa tu pozabíjal. Je tu úplná tma.
K jeho nepokoju prispel aj fakt, že už nevidel ani malé biele svetielko za svojím chrbtom, ktoré sa mu s každým krôčikom vzďaľovalo. Teraz už vchod jaskyne nebolo vidno vôbec a hlasy jeho kamarátov takisto utíchli. Jediné, čo bolo počuť, bolo vzdialené kvapkanie vody zo stropu jaskyne. Skip všemožnými spôsobmi presviedčal sám seba, že sa nebojí, až zabudol na to, že jaskyňa by sa mala stáčať doľava. Narazil vystretými rukami do niečoho chladného a tvrdého a vystrašene vykríkol. Až keď ,,to" lepšie ohmatal, zistil, že je to len vlhká a studená stena. Aha, takže tu to pokračuje. Dobre. Ničoho sa netreba báť. Je tu len tma a stuchlina.
Aby si dodal odvahu, začal si spievať bojovú pieseň, ktorú si vymýšľal za chodu.
,,Bu-hu-hú, strašidlá a temné tvory, ja sa vás nebojím, nech by vás aj sám čert stvoril! Premôžem ja každého len s holými rukami. To by ste sa kukali!"
Odrazu prestal spievať. Ozvena jeho hlasu znela príliš hrozivo a vracala sa k nemu ako nechcený bumerang, ktorý niekto od zlosti odhodil. Okrem toho sa v jaskyni cítil ako nechcený návštevník.
Strop sa v týchto miestach začal nepatrne znižovať, čo Skip rýchlo zistil a namrzene sa prikrčil. Tak toto mi nepovedali. No veď počkajte, keď sa vrátim! Pošúchal si temeno hlavy a urobil niekoľko drobných krokov vpred. Vtedy znovu narazil rukami na prekážku. Tentoraz sa ale prekážka nedala obísť a iná cesta než cesta späť už nikam neviedla. Skip si vydýchol a srdce mu zaplavila vlna nečakanej radosti.
,,Tak, a som na konci. Hurá. Môžem sa vrátiť."
Zaraz si však spomenul na podmienku, ktorú musí splniť, aby sa dostal do ich klubu - len pre formalitu dlaňou sa dotknúť zadnej steny. Mohol by to túto smiešnu požiadavku pokojne odignorovať, no on im chcel dokázať svoju nefalšovanú poctivosť a odvahu. Ale vo chvíli, keď sa otočil naspäť k stene, zaregistroval za sebou neznámy zvuk. Akoby okolo neho rýchlo prešušťala záclona. To budú tie hlúpe netopiere. Doteraz ma neotravovali a teraz sa museli zobudiť!
Skip radšej rýchlo pristúpil k zadnej stene. Chcel mať tú procedúru už za sebou. Nečakane ho znova premohol ten stiesnený pocit a strach z niečoho nereálneho. Vo chvíli, keď priložil dlaň na chladný kameň, tá ,,šušťavá vec" sa ho odzadu dotkla a on jasne pocítil záchvev hodvábu na svojej koži. Potom sa kamenná stena niekam prepadla a on padol na kolená do tmy ešte tmavšej než čierna.

Jaskyňa- časť 1

21. června 2013 v 19:16 | June flower |  Poviedky
horrorová poviedka