Diery-časť 4

19. června 2013 v 13:47 |  Poviedky

*
Učiteľ si so záujmom obzeral riadiaci pult. Moto zatiaľ tŕpol vedľa neho a pokúšal sa vydedukovať jeho myšlienkové pochody z výrazu tváre. Prečo nič nerobí?
,,Práve si narušil konzistenciu lineárneho časového kontinua, vieš o tom?"
Moto zmätene prikývol. ,,Ja viem, ale nechcel som. Tie diery..."
Učiteľ ho prerušil: ,,Tvoja časová diera má rozpätie niekoľkých hektárov! Takú obrovskú bublinu by nevytvoril ani prvák na základke!"
,,Ale vedeli by ste to opraviť, však?"
Učiteľ záporne pokrútil hlavou. ,,Na reparáciu je v tejto chvíli už neskoro."
V Motovi v tom momente zhasol aj lampášik poslednej nádeje.
,,Prečo?"
,,Pretože v jednej z tých tvojich dimenzií sa práve nachádzajú dva subjekty."
*
Čím hlbšie sa vnárali do neznámeho lesa, tým redla hmla čoraz viac. No namiesto hmly teraz okúsili pravú nočnú tmu, ktorá naopak hustla a s každým ich krokom nadobúdala stále tmavší odtieň. Mike a Terry sa lesom plaholčili trpasličím krokom a vystierali ruky pred seba, aby nenarazili čelom do stromov. Robili pri tom taký hluk, že by vystrašili celú légiu veveričiek, keby sa tam nejaké nachádzali.
,,Prestávam si myslieť, že to bol dobrý nápad vychádzať z auta," začal sa sťažovať Mike, keď sa mu členok zamotal do koreňov akéhosi stromčeka. Terry ho však prinútila zmĺknuť.
,,Psst, počuješ to?"
,,Čo?" nechápal Mike. ,,Ja nič nepočujem."
,,Veď práve to! Tento les je úplne mŕtvolne tichý. Nepočuť jediný zvuk...okrem nás."
A naozaj. Keď sa obaja započúvali do toho ticha, prišlo im ešte tichšie než predtým. Žiadne nočné tvory nedávali lesu najavo svoju prítomnosť. Sovy nehúkali, vtáci nešušťali v korunách stromov, jediná halúzka na zemi nepraskla, vietor nezavyl v útrobách kmeňov ani nerozfúkal spadnuté lístie. Les neprirodzene mlčal.
,,To je strašidelné. Radšej sa pohnime dopredu nech vydávame nejaký zvuk," navrhol Mike, ale potom sa zháčil. Zľava začul postupne na intenzite naberajúce pískanie. Tentoraz však znelo viachlasne. Terry zamrzla na mieste ako prikovaná. Nedokázala utekať ani urobiť akýkoľvek pohyb.
,,To bude zas tá chlpatá loptička..." Mike ani nestihol dopovedať celú vetu, už sa cez nich prehnal celý húf pískajúcich a skackajúcich chlpatých guličiek. Terry sa jedna obšuchla o líce a zanechala v nej pocit akoby sa jej dotkol huňatý plyšový materiál.
Mike sa otriasol. ,,Už sú preč."
,,To určite nebolo zviera, ktoré by som poznala. Čo to, sakra, bolo?!" Vôbec sa mi to nepáči. Chcem už z tohto lesa konečne vypadnúť!"
Terry maskovala svoj strach hnevom, ale veľmi jej to nepomohlo, hlavne, keď Mike povedal: ,,Pozri na zem na naše stopy. To je neuveriteľné!"
Nechcela to urobiť, ale nakoniec sa predsa len pozrela. Odtlačky jej topánok v tme fosforeskovali. Keď sa obzreli za seba, mohli presne vidieť svoje žiariace šľapaje, ktoré pomaly strácali pôvodný jas. Mike zodvihol nohu od zeme a s údivom hľadel na to, ako sa z jeho svetielkujúcej stopy k oblohe dvíhajú malé žiariace čiastočky, rozpúšťajú svoju zlatistú farbu vo vzduchu a blednú, až splývajú s nocou.
,,Neskutočná vec!" Terry tiež nevychádzala z údivu. Tak ju to zaujalo, že zabudla na to, že nevie, kde to sú a z rozmaru capla Mikyho po hrudi. Ostal mu tam jasnožltý žiarivý odtlačok jej dlane. Trvalo pár sekúnd, kým sa z odtlačku oddelili prvé svetielkujúce bodky a vzlietli k nebu.
*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama