Na n-tú - časť 9

21. června 2013 v 19:46 |  Poviedky
 
Percy sa lakťom opieral o barový pult a ukazovákom druhej ruky zoškraboval etiketu z fľaše rumu. Nikdy nepil, keď bol sám. A v týchto dimenziách kópie živých ľudí neexistovali. Sem-tam nejaká tá imitácia hmyzu alebo nočná mora, inak nič. Jediná živá bytosť pohybujúca sa tam okrem neho bola tajomná spinnerka, ktorá sa s ním hrala na schovávačku. Danielova láska. Čo ja s ňou mám?
Rozmýšľal nad tým, že sa poberie do roboty ešte pred začatím pracovnej doby. Flákať sa nezmyselne miestnosťami a vírmi vo voľnom čase mu prestávalo pripadať ako vhodný spôsob relaxu. Niečo ho na celej záležitosti iritovalo, znepokojovalo. Čoraz viac a viac myslel na to, že sa vplietol do nejakej cudzej lepkavej siete, že mu zostáva len bezcieľne tápať a hnať sa za niečím, čo v skutočnosti ani nie je, že nespadol len do víru, ale do realisticky vyzerajúcej pasce. Plávanie v studenej kaši, napadlo mu, keď hodiny za jeho chrbtom odbili ďalšiu iluzórnu hodinku. Hodina za hodinou. Deň za dňom. Všetko sa zdá byť na jedno kopyto. A k tomu ešte tá Danielova košeľa... Za chvíľu sa v tom už nebudem vedieť vôbec orientovať. Napokon svoje úvahy zatrhol, odlepil sa od baru a uviazal si k šnúre na opasku ďalšiu šatku.
Tento vír ho prekvapil svojou zmyslovou plnosťou. Záhrada v západe slnka, stromy plodiace paradajky, plot z vtáčieho peria a obilné pole za ohradou kam až oko dovidí. Zvuky vetra vrážajúceho medzi klasy, bzukot múch a teplá mäkká zem pod nohami sa mu zdali celkom autentické.
,,Čistá prácička." Percy sa nadchýnal nad tečúcou miazgou na kmeni stromu. Nadšenie sa nijako nezmenšilo ani po tom, čo si zlepil dva prsty dokopy a zažil pád prezretej paradajky na rameno. Chvíľu mu trvalo, kým si všimol postavu v modrom tričku stojacu vzadu pri plote. V otvorenej dlani držala červienku, vytrhávala jej z chvosta pierka a zapĺňala nimi diery v plote. Stála obrátená k Percymu chrbtom.
,,Trvalo ti to večnosť," povedala akoby mimochodom. ,,Vieš, koľko trvá večnosť?"
V hlase jej zaznela tvrdá výčitka.
,,Asi tak šesť rokov," odpovedal Percy neisto, takmer polo-otázkou.
Mirai sa prudko otočila a jej smaragdovo žiariace oči Percyho prestrelili ako papier.
,,Večnosť trvá stále. A bude. Myslím to doslova."
Percy len sťažka vnímal jej slová. Ich význam pochopil až o čosi neskôr. V tom momente bol očarený leskom tých svetlých vlasov, všímal si krvavým slnkom presvetlené jednotlivé kadere, líniu jej kriviek a jemné prsty zvierajúce chvostové pierko červienky. Uh, Daniel má vkus. Také dievča...
,,Nebolí ho to?" náhle odskočil od témy.
Začudovala sa.
,,Nie, sám to chce. Inak by predsa uletel. Je v tom logika, nie?"
Percy sa nezmohol na nič iné než prikývnutie a Mirai si ďalej hovorila svoje.
,,Ten západ slnka je tiež večný. Nikdy nezapadne. Presne tak to chcem."
Percy sa spamätal.
,,Mirai! Som tu preto, lebo Daniel ťa - "
,,Nikdy mu to neodpustím," skočila mu do reči.
,,Nerozumieš. On to urobil pre tvoje dobro. Pre teba! Len pre teba!"
Znova ho prebodla tým plamenným pohľadom.
,,Radšej byť mŕtva tam vonku ako byť odsúdená na večnosť tu vnútri."
,,Ale ja ti môžem ten priestor znovu otvoriť!" snažil sa ju Percy presvedčiť.
Smutne a zároveň zúfalo sa naňho pozrela. Cítil z toho pohľadu úprimnú empatiu a sústrasť.
,,Žiaľ, už je neskoro. Je to ireverzibilné. Nedá sa to zvrátiť."
,,Čo sa nedá zvrátiť?"
Percyho premkol znova ten bezútešný pocit, že všetky pokusy sú márne a zmysel, ktorý sa stratil, sa viac nedá nájsť. Objala ho číra bezmocnosť. ,,Nie," potichu zapípal. Tušil to. Niečo predsa od začiatku tušil. Je to tu. Teraz to príde. Skrytá predzvesť sa teraz odhalí.
,,Áno. Sme tu navždy uväznení. Spravila som to. Chcela som, aby Daniel, ak sa sem raz vráti, pocítil to isté, čo ja. Večné opakovanie sa rovnakých dní, miestností a farieb. Nikdy nekončiaca derniéra. Dni bez konca! Miesta bez ľudí! Zvuky bez skutočnosti!"
Percy na okamih prestal dýchať. Inštinktívne hmatal po reťazi zo šatiek. Studený pot mu oblieval šiju a zapadajúce slnko mu zároveň spekalo tvár. Aj imaginárny svet sa mu začal zahmlievať.
,,Je mi ľúto, že si sa do toho nechtiac vplietol."
Posledná veta mu rezonovala v hlave ako šialená ozvena.
,,Nie!"
,,Áno," nešťastne prisvedčila.
,,Nikdy - nikdy si nepripustila možnosť, že ťa raz nejaký otvárač dostane von???"
Percyho tá zúfalosť celkom pohltila. Nebolo východiska. Brána k slobode sa definitívne uzavrela. A on sa to dozvedá až teraz.
Mirai nedúfala, že po šiestich rokoch si na ňu niekto spomenie. Čakala na Daniela dlho, pridlho. Znavená duša začala prahnúť po pomste, a to aj za cenu obety seba samej.
,,Vojna skončila až teraz! On ťa celý čas chránil! Vystavil sa takému nebezpečenstvu!! Uvedomuješ si to?! A ty - ty - ty si zacyklila nekonečno???"
Ani slza pána svojich dimenzií ich nedostala z uzavretého kruhu von. Od istého času sa pre všetky subjekty, ktoré vstúpili do onej multiplikačnej miestnosti stal čas nemenným cyklom zviazaným s týmto priestorom. To pre všetkých troch znamenalo, že odvtedy pre nich každý deň bol ten istý len s minimálnymi obmenami. Všetko sa opakovalo. Nič nekončilo. Jemné permutácie im len sťažka mohli spestriť život. Dni, týždne, mesiace sa podobali jeden na druhý. Donald túžil, živil v sebe nádej, Percy ustavične hľadal a Mirai sa neustále skrývala. Minúta za minútou, hodina za hodinou, deň za dňom a čas plynul. Naveky.
 
 
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama