Posledná úloha- kapitola 1.

3. června 2013 v 15:53 | June flower |  Fantasy rozprávky I.
Tak toto je fantasy rozprávka nielen pre mladších.
p.s. obrázky nie sú moje, našla som ich na internete.

S vyplazeným jazykem

Posledná úloha

Na ulici pod sochou umelca, ktorého nepoznal, nevidel, a jeho meno mu nič nehovorilo, sedel mladý muž a premýšľal. Vyzeral veľmi smutne, no nikto si ho nevšímal, nikto si ani nepomyslel, že by si k tomuto mužovi mohol prisadnúť a prehodiť s ním pár slov. Vonku bolo horúco. Mužove zlatavé vlasy sa mu nad čelom od potu úplne zmáčali, aj keď epitaf umelca poskytoval aký-taký tieň pred slnkom. Muž si znovu vzdychol a svojimi zelenými očami sa zahľadel na zem. Všímal si čiarky medzi dlaždicami a rýchlo sa pohybujúce tiene ľudí, ktorí prechádzali okolo neho. Všetci boli v takom zhone, až mužovi napadlo Ako to, že sa ešte ani jeden z nich nepotkol?

Po chvíli sa mu v očiach zaligotali slzy. Spomenul si na to, kde žil a aký tam bol šťastný. Drsná realita a pocit prítomnosti na tomto svete mu vytlačili do očí slzy. Našťastie bol celkom ožiarený slnkom a zdalo, že slzí od prudkého svetla.

Kam som sa to len dostal? oprel sa hlavou o chladný mramor. Tu dlho nevydržím. Nepáčili sa mu tunajší ľudia, mesto, zvyky, ani stromy neboli také, aké ich poznal. Všetko videl akosi rozmazane a svoju úlohu zatiaľ ignoroval. Nezdá sa, že by tomuto svetu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Všetko je v poriadku: zločin, vojny, roztržky, zbrane, nezhody a ničenie- všetky ľudské pochabosti sú tu bežné. Nič, čo by mohlo zničiť celé ľudstvo. Hm...pochybujem, že tu nájdem niekoho, kto by mi bol ochotný pomôcť... a okrem toho, prečo by som im mal pomáhať?!

Jeho predchádzajúci život bol dokonalý. Žil tam, kde mal rodinu - mamu a brata - tam, kde mal priateľov a hlavne, svoju prácu. Teraz bol odsotený, prihodený na túto zem, vyštvaný zo svojej krajiny. Dostal ťažkú úlohu, ktorú nechce splniť. Kvôli zločinu, ktorý nespáchal, si musí odkrútiť svoj trest na Zemi. Jeho trestom je úloha, ktorej začiatok a či koniec nepozná ani on sám. Volal sa Salore a veľmi túžil vrátiť sa domov.
Na tejto zemi nemôže byť nikto, kto by mi vedel pomôcť! Salore rozmýšľal o tom, čo obyvatelia Zeme dokážu. Nevedia nič. Nemajú poňatie o tom, čo ich čaká. Hm, ale to neviem ani ja...

Ľudia sa hrnuli vo veľkých húfoch z námestia do podchodu len aby stihli svoj vlak. Zrazu Saloreho pohľadom upútal niekto v idúcom dave, kto sa zastavil. Len na krátky okamih si všimol mladšie hnedovlasé dievča stojace v dave ľudí. Otočilo sa za ním a chvíľu naňho pozeralo.

Kam pozerá? Žeby na...mňa?! Salore sa obrátil, aby zistil, či niekto nestojí za ním. Možno je tam jej známy a ona z tej diaľky nedovidí. Upokojoval sa týmto tvrdením. Veď nebolo možné, aby ho niekto spoznal. Prišiel sem len prednedávnom a okrem toho nikto nemohol ani tušiť, z ktorej dimenzie pochádza. Ľudia iné svety nepoznajú.

Saloreho istota sa však vytratila akonáhle sa obrátil. Vedľa neho a ani za ním nikto nestál. Rýchlo sa pozrel naspäť a skúšal zrakovo vyhľadať to dievča. Práve vtedy ho zopár nevšímavých náhliacich netolerantne postrčilo dopredu, až spadol. Neudržal nápor masy ľudí a pristál na tvrdom vydláždenom chodníku. Nestarali sa oňho. Cez jeho oblečenie, chrbát, nohy a ruky prebehlo mnoho topánok, ktoré sa nebáli stúpiť na tú krehkú telesnú konštrukciu.

Salore vyskočil na rovné nohy a hľadal dievča v dave. Kde je? Zmizla? Kto to je? Pozná ma?! Dievča sa vymotalo z davu von na prázdne miesto na námestí.

Salore ju konečne zbadal, ale ani prinajmenšom nečakal, že sa naňho pozrie znova. Stál len kúsok od sochy. Dievča opatrne prichádzalo k nemu a prehrabovalo sa vo vreckách, keď odrazu niečo našlo. Potom prišla ešte bližšie.

,,Dobrý deň, pane. Ja.. všimla som si, že ste veľmi smutný," dievča mu so sklonenou hlavou niečo podalo. Salore si to vzal. Bola to vreckovka na jedno použitie s modrou labuťou v strede.

,,Ďakujem vám, je to..." Salore sa snažil rozpomenúť na vhodné slová z etikety slušného správania, pretože na tejto zemi sa mu ešte nepodarilo naviazať žiaden priateľský kontakt. Vždy buď niekoho nechtiac urazil, alebo ani nevedel prečo, no všetci od neho radšej utekali. Niektorí plní hnevu, iní s nechuťou a odporom, ďalší zas so strachom. Bál sa, že svoju úlohu takýmto spôsobom nikdy ani nezačne.

,,Je to od Vás veľmi milé," dokončil vetu, ale usmiať sa ňu nevedel. Zato dievča sa hanblivo usmialo: ,,Nie je začo. Nemali by ste byť smutný."
,,Len som sa zamyslel," zaklamal, aby si zasa o ňom človek nemyslel, že čo je to za muža, keď takmer plače vonku sám na námestí. ,,Možno preto som vyzeral ...smutne."

,,Tak prepáčte. Myslela som len, že by som vám mohla pomôcť," dievča sa zľaklo a zaspätkovalo. Chcela tomu mužovi iba pomôcť, ale v rozhovore s ním sa zamotala, preto chcela rýchlo vyviaznuť. Salore zas chcel zistiť, kto je ten malý človiečik, čo sa oňho zaujíma.

,,Ale ja vám som za tú vreckovku vďačný," povedal vľúdnym tónom tak, ako to on dokázal. Mal hlboký, ale mäkký hlas s jemným podtónom smútku, ktorý ho robil tak odstrašujúcim. ,,A mimochodom volám sa Salore a rád vás spoznávam."

Ponúkol jej ruku a ona ju iba trošku stisla. ,,Ja som Sanco Monotare. Aj mňa teší."

Sanco sa nemohla zbaviť zlého pocitu, ktorý práve zvieral jej zmysly. Nevedela, prečo sa pristavila pri tomto človeku a prezradila mu celé svoje meno. Možno preto, že bol aspoň trošku podobný ako ona. Aj Sanco často sedávala na osamelých miestach v záhradách a lesoch, keď bola nešťastná. Zvyčajne to bolo kvôli tomu, že nemala kamarátov a cítila, že medzi nich nepatrí. Mala rada úplné iné veci ako jej rovesníci. Keď spolužiačky hrali podľa nej nezmyselné loptové hry s ostatnými, ona najradšej bežala do záhrad a obdivovala motýle, kvety a načúvala zvukom prírody. Vždy obdivovala silu prírody, záhadný dážď, úchvatné blesky v búrke, žiarenie slnka, pohyb oblakov....a nerada videla, keď sa niekto trápi. Možno podobne ako ona.

,,Prečo ste vlastne stále taký smutný?" Saloreho taká otázka zaskočila.

,,Nemám žiadnych priateľov ani rodinu, nikoho, komu by som mohol dôverovať." Salore v myšlienkach pomyslel na svojich starých priateľov, blízkych, ktorých mal rád, ale potom prehltol spomienky a nadýchol sa teplého vzduchu, ktorý nad nimi visel ako ťažká záclona.

,,Musí sa predsa nájsť niekto, komu na vás záleží. A určite máte miesto, kam sa vždy môžete vrátiť alebo miesto, kde bývate rád. Nie?"

Salore by bol rád, keby to bola pravda. V skutočnosti nemal žiadne miesto tu na Zemi, kam by sa rád vracal. Býval na rohu rušnej ulice v strede mesta v malom byte s 2 izbami. Toto miesto mu zadovážili tí, čo ho pod zámienkou spravodlivosti vyhostili z jeho sveta. Bola to polícia, čo mu na krk hodila zločin, ktorý nespáchal. Salore by nikdy nikoho nezabil.

,,Nie, neviem o žiadnom takom mieste."

,,Viete čo? Ja vám raz také miesto ukážem!" Sanco v tej chvíli zabudla na svoju rezervovanosť a strach z tohto človeka, tešila sa totiž svojmu nápadu.

,,Naozaj? Také miesta existujú?" spýtal sa Salore s nekrytým záujmom.

,,Jasné, že áno! Možno sa vám zapáčia a potom budete aspoň o trošku šťastnejší."

,,Možno áno," prisvedčil Salore a vystrel hlavu k slnku. V jeho zelenkastých očiach sa odrazilo k nebu niečo zvláštne, šťastné. Prvýkrát sa s ním niekto na Zemi rozpráva s radosťou v hlase.

Sanco sa divila, čože to ten Salore robí. On sa snáď rozpráva so slnkom! v duchu sa tomu zasmiala.

,,Pán Salore, budem musieť ísť domov. Ale niekedy vám ukážem, že tu sú aj krásne veci!" povedala a nečakala na Saloreho reakciu.

,,Počkajte, Sanco! Ja neviem ako..!" Salore si uvedomil, že nevie, ako sa s ňou má stretnúť znova, ako ju nájde v tej miliónovej spleti ľudí rôznych tvári v tak obrovskom meste.

,,Dovidenia!!" zakričal naňho hlások miznúci v diaľke.
Cink! Niečo spadlo na zem a takmer nečujne zacinkalo. Salore pribehol na miesto, kde počul ten zvuk a uvidel, že pred ním leží náramok - retiazka s malou fialovou mašličkou. Zodvihol tento malý poklad a uschoval si ho ako pamiatku na človeka, ktorý mu sfarbil deň do farieb dúhy.

Možno tento svet nie je až tak prehnitý, ako som si myslel. Salore sa pohol dopredu a kráčal ulicami, pomedzi ktoré sa tlačili posledné lúče zapadajúceho slnka. Rozhodol sa ísť domov a nájsť si to, čomu sa na tomto svete hovorilo ,,práca". Sanco mu dala nádej, že sa mu tu raz začne páčiť a on dúfal, že tú nádej nájde a pomôže tým, ktorí to na Zemi budú potrebovať. Najprv si zaumienil spoznať bližšie ľudí a tým najlepším spôsobom na to bolo nájsť si prácu. Aspoň zistím, ako práce tu oni vykonávajú.

Na svojej domovskej zemi bol Salore strážnikom. Hlavne v noci strážil domovy ostatných a chránil ich pred nočnými príšerami, monštrami s desivými tvárami, zvieratami, mutantmi, duchmi, bludičkami.. Zbožňoval svoju prácu, pokiaľ ho jeho neprajníci nezamočili do prípadu vraždy. Usvedčenie z vraždy - Saloreho veľmi škrelo, všetci vedeli, že vražda ženskej bytosti vo svete Tartarun sa trestá smrťou. Salore - nevinný obžalovaný si mohol vybrať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Terka Semanová Terka Semanová | E-mail | Web | 3. června 2013 v 19:48 | Reagovat

Pekné, aj keď s ami celé nechce čítať. :D Ale ak máš celý blog o písaní, tak máš určite talent. Ja tiež niekedy píšem, ale nie na pc a potom sa mi to nechce presisovat na blog, takže ešte tam nemám žiadnu poviedku.

2 juneflower juneflower | 4. června 2013 v 19:14 | Reagovat

[1]:

jej, milé od teba:D Ďakujem za snahu prečítať si to:)
presne viem, o čom hovoríš. píšem väčšinou len na papier a je to hrôza prepisovať to potom.
a tvoj blog ma super dizajn. veľa šťastia pri vyrábaní náramkov. :D

3 Terka Semanová Terka Semanová | E-mail | Web | 5. června 2013 v 8:56 | Reagovat

:D Dakujem, aj tebe uspechz s blogom :D

4 juneflower juneflower | 5. června 2013 v 21:47 | Reagovat

[3]:
vďaka. aj tebe :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama