Červenec 2013

Pro ana blogy?

28. července 2013 v 16:12 Témy týždňa
Najprv som nemala ani tušenie, čo sa pod názvom "Pro ana blogy" skrýva, a tak som si povedala, že najlepšie bude pozrieť si rovno nejaký ten pro ana blog a rovno zistiť, o čom to je. Moje prvé stretnutie s takýmto druhom blogu ma vydesilo ešte prv, než som si prečítala články s názormi na ne.

Môj prvý dojem: To je zas nejaký blog dievčat, čo sa snažia schudnúť a ostatní ľudia ich tam podporujú a sledujú ich pokroky- nezájem! Aspoň si to tu obzriem...

Po zbežnom pozretí obsahu blogu zostávam v pomykove. Aké čudné obrázky a fotky má to dievča na blogu pre motiváciu. Tie dievčatá na vytúžených fotkách sú príliš štíhle, vidno im kosti trčiace spod spodného prádla. Niekto má asi zvláštny vkus a predstavy, myslím si a scrollujem nižšie. Napodiv, všetky dievčatá na obrázkoch sú vychudnuté, to veru nebol náhodný výber obrázkov.

Potom som sa pozrela bližšie na hlavné menu. Keď som si všimla, z akej váhy (nebola to veľká nadváha) sa snaží dievča dostať, prišlo mi to nepotrebné. No zdesená som zostala, až kým som sa pozrela lepšie na to, aká váha je jej vysnená. Rýchlo som pochopila, že sa nachádzam na čomsi, čo sa podobá anorektickej pôde. Nie som proti, ak si niekto z blogu spraví chorobopis a píše na ňom priebeh svojej choroby, aby sa s ňou zoznámili aj ostatní spolutrpitelia. Ale spraviť z choroby vysnený sen a propagovať ho v pozitívnom zmysle? Nie, ďakujem. Viem, že existujú stránky a skupiny s kolektívnymi plánmi na samovraždy, blogy vrahov a ktovie čoho ešte... ale najviac ma desí to, že je ich tak veľmi, celkom veľmi veľa.

Okrem toho, som presvedčená o tom, že veľký kus viny má na Pro ana blogoch dnešný svet s médiami. Na obálke časopisov sú krásne a štíhle ženy, v televízii sú ideálne a dokonalé dámy a páni...je to všade. Ideál sa nám vnucuje a čo sa stane, ak sa vnucuje dostatočne dlho? Podvedome ho vezmeme za svoj. Možno nie všetci, ale časom sa aj to málo populácie prejaví. Keď tak nad tým rozmýšľam, ešte nikdy v živote som nevidela, aby bola v reklame na nový sprchový gél napríklad žena s väčším zadkom. Ideálny svet sa potom prezentuje ako plný dokonalých tiel. Potom sa už nečudujem, prečo vznikajú poruchy ako anorexia a bulímia.



Dante- kapitola 21.

20. července 2013 v 20:12 Novely

Hneď ako sa za nimi zavrela brána múzea, mohli sa voľnejšie rozprávať. Ale Errie nebolo príliš do reči. Vysoké strohé budovy vôkol nej utláčali už i tak malý životný priestor a celé mesto pôsobilo dojmom veľkej bezfarebnej stavebnice lego. Na oblohe sa vynímala akurát tak šeď a stabilná hmla, ktorá ani minimálne nepripomínala hmlu ako za starých čias. Cez tú konštantnú šedivú clonu celý deň neprenikol jediný chabý lúč svetla. Errie zamrazilo až kdesi v hĺbke kostí i napriek tomu, že bolo príjemne teplo. Ako v tranze nechala Danteho, nech si zoberie späť svoj teleportačný náramok, ktorý jej nasadil, aby im Lila vôbec uverila.
,,Musím si ho vziať späť, aby si sa niekam neodteleportovala."
,,Veď ani neviem ako," zaprotestovala, ale dalo sa na nej vidieť, že rozmýšľa nad niečím iným.
,,Stačí na to predstava a ešte jeden jednoduchý trik. Nechcem vedieť, čo by sa stalo, keby si si začala niečo predstavovať. To by som ťa už nikdy nenašiel."
Zostúpili zo schodov na chodník a Errie si párkrát pretrela oči hánkami. ,,To sú roboti??? Tí, čo stoja na rohoch?"
,,Uhm. Väčšinou strážnici. Sú to androidi."
Zatvárila sa nechápavo.
,,Sú zostrojení na obraz človeka, ale majú ešte príliš veľa umelých častí na to, aby boli dokonalí. Aj ich konštrukcia je buď z ťažkej ocele alebo z ultraplastu."
,,Je ešte niečo dokonalejšie od nich?" Errie opatrne vyslovila otázku, ktorá jej samovoľne priliezla na jazyk.
,,Kyborg. Už sa blížia k ich zostrojeniu. Model moderného kyborga majú vedci dávno vymyslený, len konštruktéri čakajú na svoju chvíľu. Musí sa na ňom vychytať pár múch."
,,Bude vyzerať úplne ako človek, že?"
,,Áno, plus bude sa tak aj správať. Ako skutočný človek a my vtedy už budeme pod úrovňou človeka. Klesneme na úroveň domácich androidov a pripečených strojov."
Dante sa nerozčuľoval. Všetko jej vysvetľoval bez najmenšieho náznaku emócie, akoby čítal príbalový letáčik od respiračných tabletiek - neutrálne.
,,Nebojíte sa, že nastane vzbura robotov? Že tí kyborgovia ovládnu svet alebo niečo také?"
Dante sa škodoradostne zasmial na vlastnom nešťastí. ,,Som si istý, že to čoskoro nastane. Okrem toho, invázia už pomaličky začala. Androidov zavádzajú všade a nám ničia osobnosti. My proti nim nebudeme bojovať, ani sa brániť. Staneme sa ich domácimi maznáčikmi, budeme pod papučou, to sa stane. A preto som podliezol zákon a zostrojil jednostranný stroj času, aby si zachránila budúcnosť."
,,Ale -"
,,Poviem ti, ako by to bolo možné, ale nie tu. Poďme na bezpečnejšie miesto."
Nad hlavou jej vyletel otáznik. Kde je tu vôbec bezpečne?
,,Poznáš McDuck? Dá sa tam dobre najesť a tam nás určite nikto nebude odpočúvať ani kontrolovať. Ľudia tam príliš nechodia."
Poškrabala sa na hlave. ,,Ten názov mi je povedomý..."
,,Možno ho poznáš pod starým názvom McDonald."
Zajasala. ,,Áno! To je ono! Teraz sa to volá McDuck?"
Prikývol. ,,Po neslávnej afére s hamburgermi nakazenými bravčovým morom sa sieť McDonald's rozpadla. A po tom, čo zavreli aj KFC kvôli kuracím osýpkam tu už neostali žiadne známe fastfoody. A tak vznikol McDuck. Vyrába produkty z imitovaného kačacieho a husacieho mäsa."
Znechutene sa zaškľabila.
,,Neboj sa. Otrava z jedla nám nehrozí."

Vybrali sa cestou cez milionársku štvrť, kde žili už len bohatí a čistí (po identifikačnej deštrukcii) ľudia, ktorí nemohli nijako ohroziť chod sveta. Potom to vzali skratkou cez železopark a vošli do metra.
,,My tu budeme mať metro???" zhíkla Errie, keď uvidela podchod, onačenie trás a všetky tie dráhy.
,,Pssst! Trochu tichšie, Swana," oslovil ju krycím menom.
Trochu sa zľakla. ,,Mám sa tváriť ako vymetenec?" Pozrela naňho ako doktor na prípad z psychiatrie. ,,Akože som po tom osobnostnom zákroku?" ozrejmila mu svoje myšlienky.
,,Nie, to nemusíš. Tvoje druhé meno je Zontaro. Ľudia s priezviskom na ,,Z" podstúpia zákrok až o mesiac, takže sa správaj tak, ako ti je to prirodzené. Teda v príslušných medziach, aby sme na seba zbytočne nepútali pozornosť."
,,Chápem. A ty - kedy to ty podstúpiš?" Posledné slovo takmer zašepkala.
,,O pár dní, takže si prišla ako záchrana z neba...no skôr z minulosti."
,,Tam v McDuck mi povieš viac o tom vymazávaní osobnosti a tak?"
,,Zasvätím ťa do celého svojho projektu, ak mi na môj malý podvod dovtedy neprídu."
Hovorili na ledva počuteľnej úrovni, ale oni dvaja si rozumeli. (aspoň čo sa týkalo zrozumiteľnosti slov)

Dante- kapitola 20.

20. července 2013 v 19:13 Novely

,,Prosím ťa, oblečieš si toto?" Natrčil k nej úhľadne poskladanú teplákovú súpravu. Identickú s tou, čo mal na sebe on.
,,Načo?"
,,Je to príkaz z hora. Všetci obyvatelia Zeme musia nosiť rovnaký odev. Nič iné, vynímajúc pyžamo, nosiť nesmieme. Bez tejto súpravy by nám uložili riadny trest. Je to nezákonné a podľa mňa je to dosť strohý nápad."
,,Preboha!" Errie si vzala od Danteho balíček a ohmatala materiál. Zvonka bol príjemný na dotyk.
,,Dosť to škriabe, ale dá sa to vydržať. Človek si vraj časom zvykne na všetko."
,,Ako sa potom spoznávate na ulici, keď ste všetci rovnako oblečení?" opýtala sa Errie zmätene.
,,Práve kvôli tomu nám ich nanútili. Aby viac už neexistovali rozdiely medzi ľuďmi."
,,Znie to tak komunisticky," špitla Errie len tak pomimo.
Fíha! To slovo som už dávno nepočul, ohromilo to Danteho, ktorý sa poberal preč z miestnosti, aby sa Errie mohla v pokoji prezliecť na toalete.
,,Počkám ťa pri impresionistoch."
,,Uhm."
Vyšla von v miernych rozpakoch. ,,A nebude mi v tom zima? Aké ročné obdobie tu máte?"
,,Na tom nezáleží," odpovedal a vložil jej školskú uniformu do tašky, kde mal rôzne dôležité veci. ,,Keď je zima, vo vláknach sa spustí automatické ohrievanie a keď je ti teplo, máš v dispozícii klimatizáciu. Malo to by to udržať tvoju telesnú teplotu na 36,7 º nech sa deje čokoľvek."
,,Oh." Errie mu venovala vystrašený pohľad.
,,A toto bude tvoje provizorné ICK-čko - identifikačná čipová karta. Každý ju musí nosiť pri sebe. Ak nás zastaví kontrola, tak sa môžeme modliť, nech to neprekuknú.
Obzrela si mini-kartu s jej novými osobnými údajmi. ,,Začínam sa báť. Ja...nechcem ísť von!"
,,Zvládneme to, neboj sa. Prosím, pomôž mi s tým."
Errie si odovzdane vzdychla a ešte raz si prezrela svoje falošné ICK. ,,Takže som Swana 026 Zontaro?"
,,Presne tak. Keď sa ťa niekto bude pýtať na meno, vždy sa predstavuj ako 026 Swana. Podľa etikety sa to tak má hovoriť."
Musela stráviť ďalšiu novú informáciu, ale nakoniec prisvedčila. ,,Dobre."
,,Inak, ani som sa ti nepredstavil. 673 Dante, teší ma." Pokúsil sa o bezstarostný úsmev a priložil svoju IC-kartu k jej. Ozvalo sa kontrolné pípnutie.
,,Aj mňa. Ja..."
Prerušil ju. ,,Tak toto by šlo."
Trochu sa napaprčila, ale potom sa len zaškerila. ,,Tak toto je spôsob zoznamovania sa v budúcnosti?"
Kývol hlavou na súhlas.
,,A na moje skutočné meno sa nespýtate?"
Cítil sa trápne. ,,Prepáč. Som dosť vykoľajený z toho všetkého."
,,Errie."
,,Čože?"
,,Volám sa Errie."
,,Zvláštne meno."
,,To vaše tiež, Dante."
,,Ale kdeže, na svete je 673 ľudí s mojím menom. Mimochodom, teraz sa už ,,vy-forma" ako vykanie nepoužíva. Je to zastarané, ak chceš byť up-date, nepoužívaj ju."

Keď schádzali na prízemie, Dante jej vysvetlil, že musia prejsť cez hlavný vchod, kde ich určite zastaví strážca múzea a vyhadzovač v jednom.
,,Našťastie je Lila moja kamarátka. Nejako to vybavím, dobre? Bude najvhodnejšie, ak budeš mlčať a na otázky odpoviem za teba ja."
,,Fajn," hlesla zlomeným hlasom.

Lila uvidela v zornom poli prichádzajúcu postavu. Dokonca dve. Okamžite pleskla hru o stôl a vybehla von zo svojej malej nory.
,,Ako sa sem dostala?!" neprívetivo sa vyrútila na Errie, ktorá sa krčila za Dantem ako ustrašená veverička posledná svojho druhu na Zemi. Dobrú radu ,,mlčať je zlato" hneď aj uplatnila, a tak po celý čas ich rozhovoru ani nemukla.
,,Ak sa sem teleportovala, tak to dúfam, že si je vedomá toho, že je to protizákonné! Snažila si sa sem dostať bez platenia, čo?"
Nenávistné pohľady Lily Ulinae sa zabodli do Errie ako dýky a nechystali sa z nej vytiahnuť. Vtedy zakročil Dante. Zvyčajným pokojným tónom spustil:
,,Sme si toho vedomí, Lila, ale nehnevaj sa. Tuto moja známa 026 Swana práve prvýkrát vyskúšala teleport. Neovládla vhodne zvolenú destináciu."
Lila mu neskočila do reči, len si dôležito odhrnula ofinu z čela, čo bolo aj tak kontraproduktívne, lebo pramienky vlasov sa jej neposlušne vrátili späť na pôvodné miesto.
,,Nechcela vyrobiť žiadne problémy. Ja zaplatím vstupné aj za seba aj za ňu."
Dante nečakal na reakciu, priložil platobnú kartu k odčítavačke peňazí a potom proces zopakoval. Zdalo sa, že Lila spľasla ako pena na pive.
,,Dobre. Nenahlásim to."
,,Vďaka, Lila!" zaštebotal Dante veselým hlasom.
,,Ale len preto, že ťa poznám, Dante." Ešte vrhla neutrálny pohľad na Errie, ktorá sa pre istotu stále držala končeka Danteho rukáva. ,,A ty dievča, nabudúce si dávaj väčší pozor."

Moje zakázané ovocie

20. července 2013 v 17:27 | June |  Témy týždňa



Môže to vyznieť hlúpo, ale mojím zakázaným ovocím bolo zakázané ovocie. A ako aj pre nášho brata a sestru v raji, aj pre mňa bolo tým ovocím práve jablko. Môj žalúdok neprimerane reagoval na jablká. Od istého času tento druh ovocia nedokázal spracovať. (Trvalo to určitú dobu, kým som vyčmuchala, z čoho že pramení tá žalúdočná nevoľnosť a neutíchajúce kŕče.) Zdalo sa, že absolútne nezáleží na tom, či sú to jablká zelené, červené, žlté, malé, veľké, domáce, zahraničné, trhové, supermarketové, chemicky ošetrené a či nie, scenár bol stále rovnaký. Rok-dva som bez nich prežila.
No samozrejme, že zakázané ovocie najlepšie chutí, a tak som si raz predsa len jedno jablko kúpila. "Domáce, slovenské" - pyšne hlásila tabuľka u dedka na trhu. Jablká môžem 2x umyť, 3x utrieť vreckovkou a vyleštiť, aj tak mi z nich žalúdok urobí ohňostroj.
Kamarát sa mi raz ponúkol, že mi prinesie domáce jablká zo záhrady. Ževraj oni chemický postrek ani nič podobné nepoužívajú. Nedbám. Dal mi teda 2 červené a 2 zelené jablká. Voňavé, lákavo vyzerajúce. Dve z každého druhu preto, aby som zistila, či mi všetky spôsobia žalúdočnú hrôzu. Pristúpila som na experiment.
1.deň: červené, neošúpané jablko
2.deň: červené, ošúpané (možno len v šupke sú dráždiace látky, ktovie)
3.deň: zelené, neošúpané
4.deň: zelené, ošúpané
Ľahká kombinatorika a výsledok? Všetky chutili skvele a na všetky žalúdok reagoval rovnako - neprimerane. Skoncovala som teda s jablkami. Vzdala som sa.
Až tento rok začal byť môj hlad po jablkách príliš silný a jablková vášeň nedala spať ani mojim chuťovým pohárikom. Skúsim najprv zelené jablká istej nemenovanej značky, potom jedno z Poľska a nakoniec dve austrálske. Nič. Pozitívne správy. Neviem, čo sa za ten čas udialo, ale jem jablká. Až doposiaľ. I keď už nie sú mojím zakázaným ovocím, chrúmem ich s chuťou, ktorá po tie roky trpela. Aj teraz sa dívam na prázdny košík od ovocia a miesto toho, aby som išla do obchodu, sedím doma, píšem toto a prehĺtam sliny, ktoré sa mi v ústach tvoria zbytočne. Hlúpo, naozaj to celé vyznieva hlúpo.

Posledná úloha- kapitola 10.

19. července 2013 v 20:06 Fantasy rozprávky I.
*

O niekoľko dní si Salore našiel v poštovej schránke bielu tenkú obálku. Jej obsah ho neskutočne potešil. Prijali ma do svojej spoločnosti ako fotografa! mačkal biely kancelársky papier s čiernym fontom v ruke a dostával sa zo šoku z náhleho prívalu šťastia. Ja mám prácu! tešil sa ako malé dieťa a zvalil sa na posteľ celý bez seba. O týždeň mám nastúpiť!

Vtom si však uvedomil, že nemá foťák. Prehrabal sa po vreckách, či nenájde ešte nejaké peniaze, ale okrem mincí tam našiel aj fotku. Fotku, ktorú mu tam nenápadne vložil muž z konkurzu. Ďalšia vec, čo niekomu musím vrátiť, povedal si a položil fotku k náramku s fialovou mašličkou. Pri spomienke na dievča, ktorej náramok patril, sa zamyslel nad tým, ako by splnil svoju úlohu. Nanešťastie ho nenapadlo nič iné, než zapnúť televízor. V bedni sa ozval hlas rozrušenej reportérky raňajších správ:

,,Presne na tomto mieste, na kukuričných poliach na ceste do Tolnice sa včera vo večerných hodinách zjavil neidentifikovateľný objekt, ktorý pristál v poli a vytvoril záhadné geometrické útvary. Dve mladé dievčatá boli svedkami hrôzostrašnej scény. Prinášame vám amatérsku nahrávku..." Salore sa takmer zadrhol. Nahnevane vstal.

,,Tí pozemšťanom nedajú nikdy spať. Pred čím ich zase varujú?! Nemôžu už dať ľuďom pokoj?!"

Potom sa umyl, obliekol a vyšiel do mesta kúpiť si najdôležitejšie veci potrebné pre život.
*

Bridget utiekla, ale Sanco zostala. Trasľavo držala v ruke mobil a nastavovala na ňom kameru. Na displeji bolo vidieť lámajúce sa lány kukurice, biele svetlo a bolo počuť hlasité bzučanie.
Počkala, kým nenastalo úplné ticho. Vypla kameru a presne vtedy sa v jednom trse mihla postava o niečo vyššia než ona. Aj v šere bol jasne rozoznateľný kúsok červeného rukáva. Sanco od strachu vykríkla, no kým sa spamätala a nastražila všetky svoje zmysly, postava aj kúštik jej rukáva boli už dávno preč. Musím odtiaľto rýchlo zmiznúť! zvrtla sa na opätku a uháňala preč po tmavnúcej poľnej ceste. Cestou ju prenasledovalo mnoho desivých tieňov, stromy a kríky v tých chvíľach vyzerali ako mátohy a mimozemšťania.

Na kraji mesta odrazu začula podivné hlasy, svetlo v tme a žiaru, ktorá ju nemilosrdne oslepila. Ako tak bežala, vrazila do neznámej osoby.

,,Hej, čo tu chceš dievčatko, tu nemáš čo robiť!" oboril sa na ňu chlap vo farmárskom oblečení.

,,Prepáčte, ponáhľala som sa a.." Vtom za sebou začula známy hlas.

,,Sanco! To si ty?!"

,,Bridget???" Sanco sa nepresvedčivo dívala do očí svojej kamarátke. ,,Čo tu robíš?"

,,Títo ľudia videli čudné svetlo v poli, tak vybehli von pozrieť sa, čo sa deje. Pritom narazili na mňa, a tak som im povedala, čo sme videli."

Bridget sa nevinne pozrela k zemi. ,,Vadí to?"

,,Jasne, že nie. Bridget, neuveríš mi, čo som spravila. Ja som to natočila! Mám z toho video!"

Hlavy dedinčanom sa otočili k Sanco. ,,Vieš niečo o tej veci v poli?" ,,Čo to bolo?" sypali sa na ňu samé otázky.

,,Natočila som video!" šťastne im oznámila a vytiahla mobil. Odtiaľ bol už len maličký krôčik k médiám, ktoré sa na túto udalosť vrhli ako supy na zdochliny.
*
Salore sa zastavil pri jednom lákavom výklade butiku. Ako si tak obzeral oblečenie za sklom, pozastavil sa pri tom, že si obzerá aj sám seba. Už dlho nevidel sám seba, preto sa tak zarazene pozeral dnu do obchodu. Hm, zrkadlo si do bytu radšej nekúpim, pomyslel si a otvoril dvere do butiku hlasným cinganím zvončeka. Saloreho až trhlo, keď začul ten zvuk. Vôbec nečakal, že ho zavesia na horný rám dverí. Prišlo mu to neskonale smiešne.

Vyrazil hneď do oddelenia medzi pánske tričká a košele. Upútal ho jeden model s krátkym rukávom a nevýrazným golierom. Páčila sa mu totiž jeho farba, ktorá mu pripomínala farbu zeme. Musím si ho zobrať! neváhal, a bez toho, aby si košeľu vyskúšal, alebo čo len pozrel jej veľkosť, podišiel k pultu a zaplatil.

Až vonku pred výkladom si ju vyskúšal. Niekoľko ľudí na ulici si ho všimlo, niektorí sa za ním otočili, niektorí sa dokonca zasmiali.

,,Je mi dobrá," poznamenal len tak pre seba a prechádzal sa ďalej so svojím starým tričkom v ruke.

,,Láskavý pane, dajte drobné na jedlo! Nemám už nič!"

Salore si všimol chudáka v otrhanom oblečení kľačať na betóne so zopätými rukami.

,,Dajte prachy na žrádlo!" ozvalo sa úpenlivejšie.

Salore sa prehraboval vo vreckách a hľadal pár mincí.

,,Navaľ dáke prachy alebo zmizni!!"

Do rúk chudákovi padli drobné.

,,Nech sa vám páči, pane. Kúpte si niečo dobré. A toto je tiež pre vás," usmial sa Salore a spustil svoje tričko k mužovým rukám. ,,Dovidenia!"

Muž nemal slov, a preto len neveriacky pozeral na svoj nadobudnutý poklad.

O blok ďalej sa Salore musel zastaviť pri ďalšom výklade. Tentoraz to bol on, kto nemohol povedať ani slovko a hlas sa mu zasekol na ceste von. Pri obchode so spotrebnou elektronikou mu to, čo sa premietalo na obraze vyrazilo dych.

Prinášame vám exkluzívne zábery natočené amatérskou kamerou. Je to nezvratný dôkaz, že mimozemšťania navštívili našu Zem. Teraz ešte nemôžeme s určitosťou tvrdiť, či tieto bytosti prichádzajú v mieri alebo majú iné zámery..."

Na obrazovke Salore rozoznal svojich známych. Bol si istý, že na okamih zazrel Ponnta a Zarinu šatku. Čo tu robia? Zmenili plán? Alebo som to ja premrhal všetok čas? Obliala ho horúčava, keď si predstavil všetku tú zodpovednosť, ktorú má v rukách práve teraz on.

,,A teraz je na rade rozhovor s odvážnym dievčaťom, ktoré túto udalosť prežilo na vlastnej koži... Povedz, bála si sa v tom momente? Aké to bolo?"

Kamera preniesla svoj objektív na hnedovlasé dievča s vystrašenými očami.

,,Ja vlastne neviem. Asi áno. Bolo to desivé."

Salore takmer vyskočil z kože. Spoznal ju. To bolo to dievča, čo stratilo náramok.

,,Seko, Sako, Senco, Sanco!!" spomenul si na jej meno behom niekoľkých sekúnd. ,,Keby som ju tak mohol stretnúť. Je v nebezpečenstve!"
*

Posledná úloha- kapitola 9.

19. července 2013 v 19:37 Fantasy rozprávky I.

*

Salore pristúpil k vrátnikovi a vľúdne sa ho spýtal, ktorým smerom má ísť na konkurz o miesto fotografa.

,,Pôjdete po tej chodbe rovno a výťahom na štvrté poschodie. Potom do miestnosti 311," mechanicky zarapkal vrátnik a viac sa Saloremu nevenoval. ,,Ďakujem vám," povedal Salore a vybral sa v ústrety novej skúsenosti.

Salore vstúpil dnu a všimol si, že tam v jednom z kresiel sedí aj muž, ktorého spoznal po ceste sem. Salore sa naňho snažil priateľsky usmiať ako na starého známeho, ale muž zarazene otočil hlavou do inej strany. Nemohol sa Saloremu pozrieť do očí. Chcel sa ho zbaviť ako možnej konkurencie a teraz, keď videl, že Salore prišiel aj napriek tomu, nevedel ako na to zareagovať.

Vedúci spoločnosti Magazin s.r.o. sa chvíľu rozprával s každým z uchádzačov a niečo si popritom zapisoval do svojho notesa. Miestnosť, v ktorej sa vyberanie nových zamestnancov konalo, bola ohraničená len niekoľkými kusmi nástenky, takže ostatní mohli počuť všetko, o čom sa rozprávalo. Salore nebol nervózny, dlhé čakanie na niečo neurčité ho upokojovalo, takmer až uspávalo. Až keď započul svoje meno, nuda z neho opadla. Vyskočil z vyhriateho sedadla a nevediac ani ako, odpovedal na otázky vedúceho. Najviac ho zarazila otázka, prečo si myslí, že by práve on mal dostať to miesto.

,,Myslím si, že by som mohol mať konečne šťastie a rád by som zostal dlho na tomto mieste."

Saloreho odpoveď bola dvojzmyselná, ale šéf samozrejme pochopil len tú jednu rovinu. Z toho, čo šéf počul, bolo preňho očividné, že Salore si je istý tým, že miesto získa. Nakoniec sa spýtal ešte jednu vec:

,,Prečo chcete byť fotografom v mojej spoločnosti?"

,,Lebo som zistil, že tento svet a ľudí v ňom vôbec nepoznám," neváhal Saloreho s odpoveďou.

Šéfa to ani neprekvapilo.

,,Hm, to isté pred vami tiež povedal jeden chlap." Vtedy sa vedúci hlboko zamyslel, poďakoval Saloremu za účasť a poslal ho preč.

,,Počkajte!" ozval sa náhlivý hlas za ním, ,,celkom som zabudol na poslednú otázku!"

Salore sa obrátil tvárou k vedúcemu a zľakol sa. Bál sa toho, čo sa ešte spýta.

,,Ukážete mi, aký typ fotoaparátu používate, prosím?"

Salore skamenel. Typ fotoaparátu??? Nevedel, čo mu má ukázať. Nepoznal žiadne druhy fotoaparátov, tobôž nie nejaký vytiahnuť z vrecka. Len párkrát v živote videl, ako sa používajú, inak nič.

,,Prepáčte, ako???" spýtal sa zdvorilo, takže to znelo, akoby nerozumel.

Vedúci zopakoval svoju žiadosť. ,,Váš fotoaparát, prosím. Rád by som ho videl."

Salore nič nehovoril a to sa už prítomní začali potichučky smiať a doberať si jeho hluchotu a či neschopnosť. ,,Ten je z Marsu, či čo?" ,,To je debil!" a podobne. V tom okamihu sa jeden z ľudí postavil a vykročil pokojne k Saloremu. Bol to ten muž, s ktorým sa Salore stretol v autobuse a ukázal mu cestu sem.

,,Brácho, čo blbneš? Veď si si dal svoj foťák do mojej tašky! Mal si si ho vypýtať!"

bol v pomykove a nechápal. Ale my sa predsa nepoznáme. Čo ten muž robí? pomyslel si v duchu a napäto čakal, čo bude nasledovať.

,,Tu ho máš!" zahučal muž familiárne a strčil Saloremu do rúk fotoaparát značky Canon.

Vedúci si ho so záujmom prezeral a potom spokojne vyhlásil:

,,Hm, výborná značka."

Potom ho celý zhodnotil, ,,svetelnosť 4.5, maximálne zaclonenie 27, šošovky 12, diagonálny uhol 23 º 30´, závit pre filtre 58 milimetrov, slnečná clona bajonetová, tvarovaná, plastická konštrukcia, primeraná hmotnosť, režimy Av, Tv a manuál. Skvelá mašinka, naozaj!"

,,Máte so sebou aspoň jednu fotografiu na ukážku?" vedúci sa nadšene naklonil k Saloremu a vrátil mu fotoaparát. Salore sa začal nervózne prehrabovať vo vreckách a cítil sa trápne. Od poklony, ktorej sa mu dostalo nezaslúžene sa mu tvár sfarbila dočervena. Odrazu pocítil vo vrecku medzi prstami hladký papierový materiál. Vytiahol na svetlo stredne veľkú fotku 10 x 15 cm.

,,Hm, značne znížená obrysová ostrosť, perfektne vykreslenie tieňov, nezvyčajná kompozícia zasadená vľavo, žiadne rušivé prvky v obraze, farebne vyvážené, dobrá práca s tónovaním. Hm, dobré."

Vedúci sa na fotku ešte raz pozrel a nakoniec sa s poďakovaním vrátil k ďalším uchádzačom.

Roztrasený Salore chcel poďakovať svojmu záchrancovi, ale ten odchádzal preč len s nepatrným úsmevom v očiach. Salore ho samozrejme nasledoval až von, kde mu mohol nerušene povedať, čo mu už hodnú chvíľu ležalo na srdci.

,,Pane, ďakujem vám, že ste mi tak pomohli. Vlastne ste ma zachránili. Ja som zo sebou žiadny fotoaparát nemal."

,,Vy ste prišli na konkurz bez foťáka?" mužovi to zjavne prišlo smiešne, preto sa pobavene usmial.

,,Noo," Salore sa okúňal, ,,áno, ale veľmi vám ďakujem."

Muž len poznamenal: ,,Neďakujte mi. Len som vám to oplatil. Vy ste ma sem zasa doviedli. Sme si kvit."

Salore sa síce čudoval takému dobráctvu od neznámeho človeka, ale v tej chvíli mu už vôbec nepripadal cudzý. Naopak, mal pocit, že sú naozaj bratmi, ako to predstierali. Bohužiaľ, muž musel odísť.

,,Majte sa. Dovi," chlapík sa sucho a v skratke rozlúčil.

,,Dovidenia!" povedal mu Salore o stupeň veselšie.

*

Posledná úloha- kapitola 8.

19. července 2013 v 19:14 Fantasy rozprávky I.

Už začalo zapadať slnko, keď ju uvidel. Zara kráčala pomalým krokom, domov sa neponáhľala.

Mala skvelý sluch, preto sa pomaly otočila spoza pravého ramena, hneď ako započula niekoho kroky za jej chrbtom. Neprekvapilo ju, kto sa tam zjavil.

,,Prečo ma sleduješ, Ponnto?" spýtala sa nepríjemným tónom. Nemala náladu rozprávať pre ňu zbytočnými ľuďmi.

Ponnto si zastrčil ruky do vreciek a zahľadel sa kamsi za Zaru, ďaleko za rad stromov, za pole, za lúku, za les až k zdroju posledných slnečných lúčov, len aby sa nemusel svojej kolegyni pozrieť do očí. Nakoniec predsa prehovoril, pretože Zara sa s povzdychom otočila na päte a pokračovala vo svojej ceste. Pritom tuhšie zovrela svoj meč, ktorý mala prevesený cez rameno.

,,Neodchádzaj, Zara! Chcem ťa len poprosiť o malú láskavosť."

Zara sa zastavila, ale odmietala sa obrátiť k Ponntovi tvárou v tvár. Ponnto však vytiahol svoj tajný tromf.

,,Dlžíš mi to. Pamätáš sa, ako som ťa vytiahol z tej šlamastiky na Zemi, keď si sa omylom zviditeľnila?"

,,Hm, no čo teda chceš?"

,,Chcem, aby si pre mňa niečo spravila...Chcem, aby si navrhla Konsovi ešte jednu výpravu na Zem. Na zastrašenie - ako poslednú výstrahu." Potom dodal: ,,Tie chlpaté krysy si zaslúžia trošku vystrašiť pred riadnym výpraskom!" Ponnto sa musel premáhať, aby niečo také vôbec vyslovil, ale zdalo sa, že Zara postrehla, ako Ponnto predstieral svoju ,,nenávisť" k pozemšťanom.

,,O čo ti ide, Ponnto? Vôbec nerozumiem tomu, čo chceš. Keby si chcel naozaj pomôcť Konsovi s odstránením pozemšťanov, tak by ti stačil ten útok, ktorý na nich chystáme. Načo by si ich chcel potom varovať?"

Ponnto sa snažil nečervenať, keď Zara postupne odhaľovala pôvodný Ponntov plán - pod nejakou zámienkou sa dostať na Zem, nenápadne pritom varovať Saloreho, aby o tom nikto iný nevedel a potom sa v pokoji vrátiť domov. Nanešťastie plán začal zlyhávať a Zara odmietla pomáhať Ponntovi s jeho úbohým pokusom o záchranu Zeme.

,,Kašlem ti ja na nejakú Zem, treba ich eliminovať a hotovo!" vyprskla na Ponnta už celkom rozzúrená.

,,Prosím, urob pre mňa len jednu vec! Povedz Konsovi, že chceš ísť na Zem kvôli poslednému varovaniu. On ti vytvorí malú skupinu, v ktorej musím byť aj ja!"

,,Hovorím nie!" trvala na svojom Zara, ,,snažíš sa sabotovať náš plán útoku. Neviem presne, čo chceš spraviť, ale toto ti nedovolím!"

,,Sľubujem, že po tej poslednej výprave sa nebudem už o nič pokúšať.. Ja - chcem sa len poslednýkrát rozlúčiť so Zemou. A okrem toho, mám tam jednu kamarátku, ktorú by som ešte aspoň raz chcel vidieť." Vyzeralo to tak, že tento argument na Zaru zaberie. Nahnevane si vzdychla.

,,No dobre, pokúsim sa o to," vyslovila konečný verdikt, ,, ale len kvôli tomu, že si to ty."
Ponntovou mysľou prešla v tej chvíli najšťastnejšia myšlienka, aká sa len na Tartarun mohla zrodiť.
Túžil Zaru od radosti objať, ale ona jeho hlúpy spontánny nápad okamžite zastavila. Okamžite ho od seba odtlačila, no jej ruky na chvíľu spočinuli na Ponntových ramenách. ,,Ešte mi neďakuj. Nič sa zatiaľ nestalo."

,,Ja viem," povedal Ponnto mierne sklesnuto a pozrel sa inam. ,,Ale budem ti vďačný, ak sa len o to pokúsiš."

Zara si napravila meč, čo mala previazaný cez rameno a odkráčala preč.

,,Maj sa," zašepkal si Ponnto sám pre seba a aj on sa pobral smerom domov. V skutočnosti domov nešiel. Nik ho tam okrem staršej sestry nečakal, takže starosti si oňho nemal kto robiť. Sestra vedela, že keď Ponnto pracuje pre Konsa, niekedy sa doma nemusí ukázať aj týždeň. Okrem toho, do jeho práce nikdy nestrkala nos, veď obaja predsa žijú svojím vlastným životom, aj keď pod jednou strechou.

Ponnto sa teda vybral na prechádzku do lesa vyčistiť si hlavu plnú nervozity. Už sa začalo stmievať, keď práve vstupoval do lesa, ktorý postupne tmavol a tmavol ako slnko zachádzalo.

Mal by som zistiť, či som ešte nezabudol používať svoje zbrane. Bolo to tak strašne dávno, čo som ich naposledy musel použiť. Ponnto si sadol do trávy a zavrel oči, aby si mohol spomenúť na to, aký to bol pocit bojovať. Nemohol zabudnúť na tie staré časy vojen medzi dennými a nočnými stvorami.

V tom období boli jeho reflexy a opatrnosť také vycibrené, že sa vôbec neobával o svoj život. Dnes si už zvykol na pokojnejší a nudnejší život a nevedel si čo i len predstaviť, že by mal byť znovu súčasťou nejakých podobných bojov. Z večne nasadeného a verného bojovníka sa stal človek mieru, ktorého začínal vlastný šéf nazývať zradcom. Čo len s nami všetkými bude? Budeme musieť zasa bojovať? A moji priatelia budú vraždiť ľudí na Zemi...

Niečo v tráve za Ponntom zašuchotalo. Obrátil sa a v tme rozoznal čierneho vlka sediaceho v tráve.

Divil sa, prečo tam ten vlk sedí bez pohnutia a ani neutečie, keď už si všimol človeka. Alebo cíti, že nie som až tak celkom človek?

Hmm... rozmýšľal Ponnto, keď si obzeral vlka. Pokiaľ na mňa nebude chcieť zaútočiť, tak si ho nebudem všímať. Vlk vstal, akoby počul jeho myšlienky a zadíval sa Ponntovi priamo do očí. Nechcem tomu zvieraťu ublížiť, ale ak budem musieť... Vtedy sa vlk vrhol dopredu a niekoľkými skokmi bol pri Ponntovi.

Ponnto si krátko vzdychol a vytiahol svoju dlhú úzku kosu. Tú používal v prípade, že sa s protivníkom nechcel zahrávať. Vyskočil do výšky a chcel seknúť vlkovi kosou po krku, ale potom si všimol, že zviera len stojí tesne pri jeho nohách a čaká.

Čo to zviera chce? Ponnto pozrel vlkovi na papuľu a videl, že v zuboch drží nejaký meč. ,,Tú vec spoznávam. To je moja zbraň!! Ale veď tú som už dávno stratil, niekto mi ju zničil pri boji!!" Ponnto nemohol uveriť svojim očiam, keď vlk spustil meč na zem a počkal, kým si ju Ponnto nevzal do rúk. Až potom zavyl na mesiac a zmizol preč.

Ponnto nostalgicky ohmatával svoju zbraň v ruke. Znamená to, že ju budem musieť ešte niekedy použiť?

Dante- kapitola 19.

19. července 2013 v 18:39 Novely

,,Čt!" povedal otec, naklonil sa k sejfu zabudovanému v stene a niečo mu pošepkal. Dvierka sa poslušne otvorili a Dantemu sa v rukách ocitol fosforeskujúci zelený náramok.
,,Počkaj!" zastavil ho otec odrazu. ,,Veď ani nevieš, ako ho použiť!"
Nad tým Dante len mávol rukou. ,,Niečo som už o tom počul." Náramok si nasadil na zápästie, párkrát zatriasol rukou, aby teleportačku aktivoval, a keď zasvietila jasnou zelenou farbou, vedel, že prenos je pripravený.
,,Vďaka, otec!" zakričal a rozbehol sa pre svoju príručnú taštičku prvej pomoci, v ktorej mal jednu novučičkú teplákovú súpravu, balíček respiračných tabletiek, prázdny pamäťový čip, dve falošné ICK-čka a platobnú kartu. Otec za ním ešte stihol zakričať ,,Ale vieš, že všetky teleporty, nielen medzimiestne, kontrolujú?! Nerob blbosti pri prenášaní! Budeš v databáze ciest!"
,,Ja viem!" vzrušene odpovedal a veľmi sa snažil predstaviť si v mysli miesto, na ktoré sa chcel premiestniť. Pomáhal si tým, že si v duchu opakoval slová ,,Vchod pred múzeom! Vchod pred múzeom!"


Errie sa obávala toho, že sklo sa pod ňou rozpraskne a ona sa prepadne do vitrínky s knihami. Ako...a kedy som sa sem dostala? A prečo trčím na vrchu nejakej vitríny...v nejakom múzeu? Nevedela si racionálne vysvetliť, ako sa mohla odrazu ocitnúť inde než v kníhkupectve. To musí byť nejaký blbý trik! Alebo mi niekto dal fakt dosť dobrú drogu! Ale kedy by to stihli? Hneď ako sa dostala z počiatočného šoku z nečakanej zmeny priestoru, trochu lepšie si obzrela miestnosť, v ktorej sa nachádzala. Exponáty za sklom, moderné obrazy na jednej zo stien, všetko nasvedčovalo tomu, že je naozaj v múzeu. Len vystavené exponáty jej nešli do hlavy. Načo je v múzeu automatická práčka Whirlpool, žehlička a vysávač? To je nejaká postmoderná výstava, či čo? Krútila hlavou aj nad knihami, ktoré uvidela pod sebou. Biblia, Danteho Božská komédia, Harry Potter, Twilight sága a jedna kniha od Terryho Pratchetta. Nebola si istá, ktorá z nich to je, ale autora si pomýliť nemohla. Tú pestrofarebnú obálku by spoznala už z diaľky. Pozrela dolu na zem. Chvíľu rozmýšľala, či nezoskočiť dolu, ale ten nápad radšej zavrhla. Vitrína bola vysoká. Príliš vysoká. A tak radšej rozložila svoju váhu na tenkom skle ako najlepšie vedela, a v tejto pavúčej polohe zotrvala, až kým si nezačala namýšľať, že sa určite pomiatla a je pod vplyvom akýchsi extra-ťažkých drog.


Uuf, vydýchol si Dante, keď s úľavou zistil, že si doma nezabudol jedinú molekulu svojho tela. Všetky končatiny mu držali pokope a boli na svojom mieste. Teleportoval sa úspešne.
,,Ahoj Lila!" vybafol na ňu, keď rozrazil dvere od múzea. Nezdržoval sa so zdvorilými otázkami. Šprintoval rovno do sekcie histórie.
,,Dnes máš nejako naponáhlo, Dante."
Letel ako Amorov šíp do srdca a žalúdok sa mu ešte dvíhal z nedávnej cesty teleportom. O nežiaducich účinkoch z premiestňovania už počul, ale táto žalúdočná nevoľnosť ho nepríjemne prekvapila. Dúfam, že tam niekde bude! Ak mi v tomto svete ten temponaut niekam utečie...Nie! Nie! Čo ak sa už túla po uliciach? Nie, to by ho Lila musela vidieť!

Započula náhliace sa kroky. Dúfala, že to bude sprievodca alebo konečne nejaký návštevník. Huh? Zostala mierne zaskočená z toho, že sa k nej blížil mladý chalan oblečený do šedomodrej športovej súpravy (On má na sebe tepláky?), ktorý si zdesene mrmlal popod nos niečo ako "OMG! OMG! OMG!"
V momente ako ju uvidel, mal chuť otočiť sa o 180 stupňov a zmiznúť niekam do virtuálnych Amazonských pralesov. To je dievča! Prišlo mi sem skutočné dievča z roku 2011! Oh my gravity! A po zvyšok cesty k nej si opakoval len tie tri posledné slová. Ruky sa mu triasli ako želé žížalky vo vetre, no mozog si stihol uložiť do pamäti jej výzor. Vyzerala ako on. Podobala sa naňho síce len tým, že pochádzala z rodu homo sapiens sapiens, ale Dante bol očarený jej zjavom. Má na sebe...! V tej chvíli takmer vykríkol od nadšenia...prehistorickú školskú uniformu! Pravú, nefalšovanú! Opatrne pristúpil k presklenej vitríne s knihami a chystal sa otvoriť ústa, keď ho dievča predbehlo.
,,Um, dobrý deň! Ja - neviem, ako som sa tu ocitla, ale vstupenku Vám zaplatím!"
Nastalo ticho a nikto z nich nevedel, čím tú medzeru zaplniť, až kým obidvaja naraz nevyhŕkli:
,,Pomôžete mi dole?! - Pomôžem ti zliezť!"
Errie si sadla na okraj vitríny, zosunula nohy do prázdna a zdesene hľadela na chalana v teplákoch, ktorý sa tváril ešte viac zhrozene než ona.
,,Je mi trapné skákať do náruče strážnikovi či sprievodcovi alebo kto ste."
Nedôverovala cudziemu človeku, v neznámom múzeu, a ešte k tomu v čudnom oblečení.
,,Nič sa ti nestane, naozaj. A mimochodom, nie som tu strážnik ani sprievodca. Ja som ten, kto ťa sem zavolal."
Errie by šľahlo o stenu, keby to bolo možné. Ale nebolo, pretože to už skákala dole rovno na toho "podivína" a svoj čin kvôli gravitácii nemohla zvrátiť. Zachytil ju a ona ihneď na to uskočila bokom. Až vtedy si Dante všimol jej bielo-čierne tenisky s ošúchaným vzhľadom. Oh! Na boty som ani nepomyslel! Snáď to nebude problém!
,,Čo čumíte na moje číňany? Ste nikdy v živote niečo také nevidel?"
,,Pravdupovediac, nepamätám sa na nič podobné. Ja - dúfam, že mi budeš veriť..."
,,Chcem ísť späť do toho kníhkupectva! Kde to je?" Errie ignorovala jeho snahy o vysvetlenie. Okrem toho, začalo ju neuveriteľne škriabať a páliť v hrdle, akoby ju chytala smrteľná angína.
,,Nachádzaš sa o tridsaťtri rokov dopredu v budúcnosti. Tu máme rok 2043 a ty si sa cez teleportátor premiestnila v čase sem. Vieš, potrebujem tvoju pomoc..."
Zakašľala a zovrela si rukami krk.
,,Čo to splietate? Je rok 2011! Ste chorý? A aký teleportátor, kurnik?"
,,Predsa Zaujímavé časy od Terryho...preboha! Veď nemáš respiračku! Ja blbec!"
,,Čo?" Errie sa zúfalo snažila nadýchnuť. Do pľúc jej však žiadny kyslík nevchádzal.
,,Vezmi si toto! Rýchlo!" podal jej jednu respiračnú tabletku.
,,Ma chcete otráviť???"
,,Nie! S týmto dokážeš normálne dýchať. My už nemáme v ovzduší kyslík! Musíš si to zobrať!"
Errie si z čírej bezmocnosti strčila tabletku do úst. Ihneď sa rozpustila na jazyku a zmes bez chuti následne skĺzla do hrdla. O pár sekúnd sa zmes pretvorila na jemnú sieť z pružných vlákien a nalepila sa na pľúca. Roztiahla sa po ich celej dĺžke a umožnila Errie konečne slobodne dýchať. Po prvom sebavedomom nádychu si utrela z očí slzy, ktoré jej vypadli pri dusení a pozrela sa na jedinú existujúcu osobu okrem nej v najbližšom okolí.
,,Už je ti lepšie?" starostlivo sa opýtal.
,,Uhm, chcem sa vrátiť späť!"
Errie sa prestala rozhorčovať. Od chvíle, keď sa ocitla na pokraji smrti, si priala už len jedno: vrátiť sa domov.
,,Neboj sa. Vrátiš sa späť, ale ja naozaj veľmi potrebujem tvoju pomoc."
,,Odo mňa?" úprimne sa začudovala a pozorne počúvala tok jeho reči. Mal zvláštny prízvuk. Nevedela odhadnúť, z ktorej oblasti pochádza. Aj výber slov sa jej zdal podivný. Znel ako pravý gentleman s kostrbatou angličtinou s občasnými neznámymi výrazmi, ktorým nerozumela. Keď dokončil svoj prejav, prešli jej zimomriavky od čela až po päty.
,,To všetko myslíte vážne? Že tam vonku je všetko iné a mne chcete vyrobiť osobnostný čip???"
,,Áno," s vážnosťou pritakal Dante.
,,Nie, vďaka. Ja som normálna."
Bránila sa tomu a nechcela prijať ten fakt, že by mohla byť v inom čase a priestore. No teoreticky sa nachádzala v rovnakom priestore, ibaže o máličko modifikovanom. ,,A akože ste ma to sem poslali? Cez nejakú bránu v kníhkupectve L Libre- L Amigo?"
Prikývol. ,,Stroj času zareagoval na dotyk teleportátora z druhej strany, čiže z roku 2011. A teleportátor je kniha."
,,Terry Pratchett?!!!" vykríkla.
,,Psst." Trochu upokojil jej emócie. ,,Áno, a teraz ti ukážem svet tam vonku, aby si mu uverila. Ak uveríš, potom mi pomôžeš?"
Nad chvíľu nad tým pouvažovala a porazenecky pokrčila ramenami. Dante sa tomu neuveriteľne potešil, ale nedal to úplne najavo. Nechcel vyzerať ako ešte väčší blázon než už vyzeral.

Na dlažbe kvet

16. července 2013 v 21:40 Básne
Na dlažbe kvet

Tak si sa bál
a
za kvet,
ktorý si portrhal,
hodil na dlažbu
a podupal,
sedel si za vraždu
chvíľu
na chodníku
Toľko kriku!
pre jednu ružu
Odčinil si podlý čin
-Veď nové budú-
Ale čím?!
Bozkom na ruku
na konček tŕňa
Na lúku
si ma vyhodil

A Rose

16. července 2013 v 21:36 Poems
A Rose
You said
I'm like a rose
made of paper
easy to win
easy to cut
easy to pin
on your wall's chart

Pang and Harm

16. července 2013 v 21:33 Poems
Harm
If I go and reach your arm
I will fall and take you down
into spleen and dirt and sin
I will cause you harm
stain your blue soul with blank ink
love you, leave you and then fling
Pang
With each twist and turn
The pang, the burn
will wail and weep and scream
pinching ou my skin
I cry
I smile
complain bout weather
while
I wish that I was better

Mama

16. července 2013 v 15:35 Príbehy z mladších čias
napísané za čias školopovinných

Komora

16. července 2013 v 15:15 | June flower |  Mikropoviedky
túto mikropoviedku som napísala cez dlhé prestávky v jeden bežný stredoškolský deň

Dante- kapitola 18.

15. července 2013 v 21:43 Novely

Prítomnosť. Rok 2011

Errie sa načiahla za svojím cieľom, položila dva prsty na chrbát knihy a vyklonila ju z poličky k sebe. Presne v tom okamihu ju oslepila ostrá žiara. Reflexívne zavrela oči, a keď ich znova otvorila, s údesom zistila, že v kníhkupectve sa určite nenachádza. Dlaňami pod sebou nahmatala sklo. Priesvitné sklo. Je to labilné!

Flashforward 2044

Dante práve vykonával povinnú hygienickú očistu v kúpeľni, ako mu implantát nariadil, keď odrazu zaregistroval alarmizujúce pípanie. V prvom momente si myslel, že zdravotný implantát sa pomýlil a má dáku časovú poruchu, ale potom mi zrak padol na pager od stroja času, ktorý ležal na kope oblečenia. Danteho myklo, šmykol sa na mazľavých kachličkách v sprche a padol na zadok. Stihol pritom zachytiť hadicu s ovládacím panelom ponúk pri sprchovaní a omylom ju vytrhol zo steny. "Do riti! Taký patent!" Vodu zastavil hlasovým príkazom a rýchlo sa vyteperil von. Ledabolo sa utrel, na polomokré telo si natiahol teplákovú súpravu a vbehol do pracovnej izbičky ako zmyslov zbavený. Nikoho tam však nevidel. Otočil hlavou napravo, naľavo, až kvapky vody odleteli do strán, ale v miestnosti sa naozaj nikto nenachádzal.
,,Sakra! Toto je len kópia!"
Pozrel na stroj času. Stále bol v prevádzke. Radšej zablokoval ďalší prístup temponautom, aby si nenavaril ešte väčšiu problémovú kašu než už možno mal.
,,Knihu som vrátil Lile! Oooh!"
Zabuchol za sebou dvere a hrnul sa rovno za otcom. V zhone a v strese sa snažil vykoktať.
,,Otec!" Vytreštil naňho vyľakané oči.
,,Áno? Čo sa deje, Dante?!"
,,Otec!"
,,Čo je?"
,,Mám na teba jednu veľkú prosbu! A potrebujem ju splniť hneď!" Prešiel si rukou cez mokré vlasy, aby zamaskoval nenormálnu nervozitu. Dlaňou primačkol zdravotný implantát, aby to počiatočné pípanie aspoň trochu umlčal.
,,Preboha, čo to je?" desil sa otec odpovede.
,,Viem, že ti v robote zverili teleportačku. Požičiaš mi ju? Je to nutné! Musím okamžite do práce! Stav pohotovosti!!!"
Dantemu vyrazil na čele pot.
,,Odkiaľ to vieš??? Ja...aj keby som ju mal, nemôžem ti ju len tak zveriť!"
,,Otec! Je to otázka života a smrti! Prosím ťa!"
Dantemu sa potili už aj dlane.
,,Prečo ti teda z práce nepošlú prenášača? Ten ťa tam presunie expresne!"
Dante od bezmocnosti zakvílil. ,,Affis ma potrebuje! Teraz tam nie sú prenášači! Prosím ťa!"
,,A čo sa to tam u vás deje? Zmutovali laboratórne krysy?"
,,Nie...ale premiešali sa nám genetické kódy hlavonožcov!"
,,Um."
Otec sa pomaly zdvihol z kresla a lenivo vpochodoval do svojej izby. Dante skoro vybuchol od nervov, keď pozoroval leňochodí pohyb otca po byte.
,,Čt!" povedal otec, naklonil sa k sejfu zabudovanému v stene a niečo mu pošepkal. Dvierka sa poslušne otvorili a Dantemu sa v rukách ocitol fosforeskujúci zelený náramok.

The Story of Two- part 8

15. července 2013 v 21:17 Stories in English

*
The zoo was vast. But of course not that vast that they could get lost in it. What is there to be seen in a zoo? Apart from animals there is a lot of children, parents and ice-cream boxes. Sometimes it is hard to see any animals because people build up a high wall of themselves near the cages (or fenced area) so the view is terrible if any.
When Leonard and Listener went to the zoo, it was overcrowded. They didn't realize that it was sunny Sunday afternoon.
Listener wanted to see monkeys at first, but Leonard disagreed. He wanted to see reptiles, especially alligators and was not in favor of fussy human-like creatures at all.
"Listener, you aren't listening to me!" he started to be nervous, "but you should listen to me. You the hell, listen to me!"
She had her back turned and she was obviously ignoring him.
"Listener!" He was on the edge of desperateness.
"Mice," she whispered.
"We'll see mice later. Let's…mice? Are you listening to mice???"
"Sshhh," she silenced him with a hiss. "They have problems with their neighbours."
He sighed and capitulated.
"What kind of problems could mice have?"
"Poor mice. Mother has lost her six daughters. They have been eaten by flamingos."
He started to chuckle and tried to hide his smile.
"Mice signed a peace contract with flamingos, but the birds always break it."
"Why don't they move away? The zoo is big…"
"They say they do not have an architect. He was eaten yesterday."
Leonard didn't know what to do. He even didn't know what to say.
"Why don't you say anything, Leonard?"
He made a stupid look.
"It's not our business, I daresay."
She was horrified.
"I will not leave them. I will not let flamingos eat them!"
He surrendered again.
"And what are you gonna do? Watch them all night and day until the zoo is bankrupt?"
She shook her head.
"We will carry them out of this brutal too! Make me a comfortable basket, Leonard. Please."
"As you wish."
He made her a knitted basket with pink lashing and French cheese inside.
"Do it quickly, Listener. That zookeeper' watching us."
When all the mice were safe and sound in the basket, Listener approached the main gate.
"Are we leaving?" Leonard couldn't believe it. "And what about the alligators? What about the monkeys? What about the palace?"
"Mice were in danger."
It seemed as if it was the answer to all his questions.
"We might have found a palace there," he added.
"Yes, we might have. We can go to the zoo tomorrow. Today I'm tired from saving the lives of mice."
"Shall I make you some soft bed to relax on?"
"That would be thoughtful of you."
*
The next day they went to the zoo, but found nothing apart from animals, children, parents, ice-cream boxes and furious flamingoes.

"What would we like to do now?" Listener asked when she finished reading an advert on the bus-stop offering a part-time job in the factory for making butter. It was a work on night-shifts. Leonard didn't seem to be interested in the topic, so she answered her own question.
"We can search for the meaning of Love, Life, Universe and everything."
He lazily turned his head to her.
"We don't have so much time, Listener. One's life is not enough for such a research."
Her smile slowly began to fade.
"Besides, curiosity killed the cat."
"What? Are you trying to compare me to a cat?"
"That's just a proverb."
"Ah, good then. Good. Very good."
"You want to know too much. What you don't know, can't hurt you, remember that, sweet sugar bone."
"Sometimes you make me quite uneasy by calling me those strange names. Can you call me by my real name, Leonard?"
,,But I call you 'Listener' - that is your real name, isn't it?"
She sighed, defeated.
"So you are not going with me to search for the meaning of Love, Life, Universe and everything?"
"Think I'm going to let you down…but imagine that I say 'yes'. Where do you want to search? Who do you want to ask for answers?"
She thought about it for a second.
"Everyone and everywhere. Or anyone and anywhere."
"A highly scientific answer, Listener."
"I could ask anyone on the streets."
"A crowd won't give you the answers."
"How do you know it, Leonard? Have you tried it already?"
He shook his head.
"No, it's useless because you have to find the answers on your own."
A dark cloud appeared on her face.
"How shall I do it then?" she asked him.
"Live."
She was overwhelmed by such a simple sentence.
"Just live? Is it all? Then will all the answers just come to me?"
"I don't know honestly. Just try to find the answers by living. If you want to spend your whole life travelling round the world asking everybody, it's your way…"
"Ah," she understood finally.
"-but don't force me to do the same. I'm here and trying to find a palace with you, not the meaning of Love, Life and so on."
She nodded.
"Oh, please, let's be silent for a while," he demanded, "I'm going to have a headache from thinking. And you know, when we speak, we forget to listen. And especially you should know it well, Listener."
She nodded again, but this time she also closed her eyes to listen to anything. Whatever, even if it's just a pure silence. Because even silence speaks.

The Story of Two- part 7

15. července 2013 v 21:15 Stories in English

*
The next day they got lost in the tube. It was a sunny but a cold day, so they decided to go somewhere by tube to look for what they had been looking for so far, but none of them checked the underground stops. Listener was listening to the monotonous sounds of railways and squeaks from time to time and Leonard was thinking and guessing what Listener was thinking about. So they didn't care about the stops. In the end-point they found themselves somewhere at the far east of the town. It's not exactly that they were lost. They just didn't know where they were and that was not an unfamiliar feeling to them. They felt lost for the most time of their lives.

"You see the fountain, Leonard?" She became excited suddenly.
"Yes, I do see," he said untouched by her alertness.
"Let's listen to the flow of water. I will be translating."
He had no better idea, so he submitted to it. When he came towards the rim of the fountain, he saw Listener smiling as a child having a new pink plushy toy.
"What' you smiling at?"
"Ducklings!" She pointed at the little dirty water pool.
"Impossible. They wouldn't live in such dirty water, you know it."
"They are not real. They are plastic ones. Somebody put them into the fountain. All are yellow, look!"
"Oh, you mean that things? I know." He tried a calm smile.
"How come that you know??? You…Ah, I see. I understand. Illusions only."
"It depends on the perspective."
"What do you mean?" She leaned over the fountain and grabbed one yellow plastic duckling. She squeezed it and it made ducky-like sound. Children playing near by the fountain noticed the sound and approached closer.
"If you believe they exist, they really are real," he said as a philosopher.
The duckling in her hand suddenly started to move, shake in her pal, and finally spread its wings and flew away. She was stunned. Children around the fountain stood horrified as well. They stood there with open mouths watching plastic ducklings turning into feathery creatures and flying away. It was better that the movie yesterday.
"Now I see what you wanted to say, Leonard."
"Serves you well, Listener. You should've always believed me."
"I have not but I will. Pinkie promise."
They intertwined their little fingers and moved further.
"Anyway," Leonard made a remark, "what did the water say?"
"Not much," she replied. "It was mute almost all the time, but was overwhelmed by the presence of ducklings, so it just watched them silently. The water could not understand why ducklings appeared in such dirty water."
"Ah…"
"But you made water happy. That counts."
*
"Do you think that somebody is watching us?" Listener asked very curiously.
"Do you mean that old beggar looking at us through the hole in the yesterday's newspaper?"
"No. What?"
She didn't notice the man sitting on the opposite bench near the cherry tree.
"He looks so unsuspicious. Maybe he's gonna rob us of illusive money," he said in a conversational tone, "so who did you mean?"
"I meant some God. Is God watching us?"
"How should I know? I've never met any."
She sighed, wearily.
"You do not need to meet him."
"So I've never seen any God. I swear, Listener. I don't know. Why does it bug you?"
"Because if God is watching us, he shall send somebody to watch over everybody, either way he would be too busy to watch over all the world's creatures."
"You should watch over yourself. Don't rely on any God out there. Or if you're brave enough, you can rely on me."
The man on the opposite bench sneezed very loudly. Leonard stopped listening to his companion, stood up and walked towards the beggar.
"Here you are, old man. Sneeze your nose," he said and gave the beggar silken handkerchief. "If you sneeze your nose well enough, your phlegm shall turn into gold stripes."
The beggar raised his thick eyebrows. He seemed to be pretty much confused. He touched the gift as if it was the hell's ticket and looked at it very doubtfully.
"I thought you would thank me, old man."
The beggar said now word, turned his back to Leonard and took a long terrible sounding sneeze. Then we could hear something heavy falling on the pavement and then yelling and screaming. It was hard to distinguish if it was a scream of happiness or horror.

"You left me alone without a single word."
He heard Listener's reproach as he approached.
"I know. Next time I'll tell you I'm leaving."
"Ah, good then. Good. Very good. By the way, what did you do to that beggar?"
"I just helped him to be wealthy. Maybe it was too fast for him."
She disagreed with such a things.
"With fakes? Did you give him something illusive?"
"Not if he believes it. Beware of that, Listener."
So they moved away and avoided an excited beggar laughing at the new-gained treasure.
"You made him insane, Leonard."
He felt touched immediately.
"No. He'd been insane before I did anything. Didn't you see?"
Then they left the poor beggar alone and went to the zoo because Leonard thought it was a suitable place for a palace. Another reason was that he was looking forward to Listener translating all the animal speech. And while they're moving to the zoo (very slowly on their feet) I'd like to focus your attention on the characteristic features of the personas of both these characters. At first, don't forget that they are made-up. They are illusions making illusions and I can kill them on the next page. Do not turn the page, I have no intention to kill them because they're only two of them. If I killed one of them, the story would be even more boring that now. If I killed them both, I could leave the pen here on the spot. Now you see the reasons why I don't kill. I won't tell you the reasons why I continue writing because that would be a contemplative essay and I've written quite enough of them in my lifetime.
The features of their persona are these: Both characters are unstable. Listener is obviously very curious, naïve, sentimental, anxious and childish. Leonard is a bit colder, not that curious, he's relaxed and does not care about emotions that much. That is all for now about them and beware of the fact that any resemblance with the real-life characters is purely coincidental. Besides, I don't know anyone wearing a pink velvet ribbon round their waist. But of course I might be subconsciously picking up some traits from real-life people, which is natural and good for me because I don't realize it consciously.
*

The Story of Two- part 6

15. července 2013 v 21:11 Stories in English

*
Sitting on a pear-tree in the fruit-tree garden of some unknown farmer on the edge of town, they were watching the passing wind (and obviously the passing sun)
"My eye," he said out of blue.
His voice made her shake a bit. She was almost asleep.
"What is with your eye? Did you change the color of your pupil? You should not do that. People cannot change the color of it."
"No. There's something. Something fell in my eye. It hurts."
He tried to take the invisible piece of dust out of his eye. He was trying desperately and his eye was very red soon.
"Could you help me, Listener? Think I'm gonna rip my eye off. I'm going crazy!"
She shrugged her shoulders.
"Sure thing."
He didn't move, so much he was concentrating on her fingers in his left eye. She couldn't do it. Something irritated her, so she couldn't manage to control her fingers.
"What is it, Listener?"
"I CANNOT!" She was unhappy, almost crying.
"But why?"
"Your eyes are so close to mine! I cannot stand your look - so close! It is as if I was falling down into the pit of your soul. So deep down. I am scared of falling."
"Ah no."
Then an idea came to her mind.
"Close your eyes. The thing will float down and I will take it out then."
So he did. The invisible piece of dust was away. He was saved. He couldn't thank her enough.
"You my savior, Listener!"
She was indifferent at that moment.
"Oh, poor we! We missed the sunset."
"Hey! You hear me? Thank you for saving my life, I say."
She finally dedicated a short look to him.
"At any time, Leonard. It is not worth mentioning it. But what about the sunset?"
He sighed with a weary smile on his face.
"We won't miss it tomorrow."
"Ah, good then. Good. Very good."

"Anyway, what does the pear-tree say?"
Listener was silent, her eyes closed, she seemed as if she was dreaming.
"Ah," she woke up, "It says we are too heavy."
He screamed and jumped off the tree as if it was full of fire.
"Why didn't you tell me earlier???"
She climbed down very carefully.
"It was not a complaint. It was a pure statement."
"I see. Nevermind. Let's go for some yellow cocktail. I'm hungry for some yellow."
"I would love something red. Strawberries or tomatoes."
"We can find both yellow and red."
She smiled as she imagined drinking red cocktail.
"And what about black and white this night?" suggested Leonard.
"Good idea."
So they went to the market, bought some bananas, tomatoes and strawberries; came back to the hotel and made themselves cocktails. Yellow for Leonard, red for Listener. Of course, they spilled some milk on their clothes. Unfortunately, some color fell on the carpet as well, which meant that Listener couldn't sleep on it. She wanted to sleep in the bath-tub, but Leonard said he wouldn't feel good about it, so they checked out and rented a cottage on the periphery of town. Listener said that there would be higher chances of finding a palace.
*
"What is the color of stars, Leonard?"
Her rocking chair made a creeky sound as she moved.
"Dunno. Yellow, probably…"
She started to rock to and fro, the rocking chair swinging and singing in a rhythm according to her movements.
"It is just the reflection of light that is yellow, no? What is their color inside?"
Curiosity was too big to let it be.
"Go and find out by yourself."
It seemed a relevant idea.
"Will you go with me then, Leonard?"
He didn't hesitate with the answer.
"No, I won't. I'm afraid of flying."
"Ah…" She was a bit disappointed.
"But you can ask the stars. They will surely reply."
"Even if they said something, it's too far from the Earth. I cannot hear them."
He tried to calm her down.
"Surely one day someone will fly to the space to find out the color of stars."
She shook her head.
"No. Anybody would burn if they come into the middle of the star."
"Nah!" He rolled his eyes over. "You're somehow depressed today. What happened to you?"
"The tomatoes," she admitted, "they were not sweet enough."
"Ah." He sympathized with her, "would you like me to make you up some candy or choco bar?"
"If you could make me some sweet tomato…"
So he did and the evening was saved.
"And what about the black and white?" Leonard reminded her. She nodded, so they left their rocking chairs, left the wooden terrace, left their rented cottage and went to the pictures where Leonard made up sweet popcorn and black cocktail (cola). He did it to be in sync with the movie. Black drink and white popcorn.
*

The Story of Two- part 5

15. července 2013 v 21:09 Stories in English

*
So they went down to the town (again that day) to find a hotel with soft and comfortable beds.

Early in the morn he was woken up by her voice.
"What do we do after we find the palace, Leonard?"
He opened one eye and realized that he was lying on a soft comfortable bed with crimson sheets in an unknown place. The voice came from somewhere below. He looked at her smoky misty eyes. She was lying on the red carpet beside the bed looking onto the ceiling.
"Why did you sleep on that old rug? I don't bite unlike the insect in that rug."
"The carpet reminded me of the grass a bit. I like it here. Nothing bit me. And besides, the bed was too soft."
"Your choice."
"I asked you a question, Leonard."
"Oh yes, what was that?"
"What do we do after we find the palace?"
He didn't have to think about it much.
"That's pretty easy. We complete the task."
"And what do we do after that?"
"We both go our own way. I mean each his own way."
She wasn't contented with the answer.
"You mean the way will not be the same for us?"
"I shall say it won't. What for?"
She rolled on her right hip and showed him her back.
"You upset with me, Listener?" His voice showed a shade of sympathy.
"No, I am not. I just do not like to imagine that we depart one day."
He saw no problem in it. "Nobody forces you to imagine anything. It's that easy."
"I will grow fond of you over time. And I will miss you after we depart."
He went into silence because he was trying hard to find a solution. When he found it, he cheered her up.
"I can make up a perfect copy of myself to accompany you so that you won't feel lonely. I'm sure you'll like my illusion."
"Thank you. It is very thoughtful of you."

Later he sat on the edge of the bed and let his legs hang down.
"But if it helps you, I have to admit that I might miss you as well, but I believe it's not gonna be for long. Sorrow passes and happiness does too. No use complaining about it. But at first, we have to find that palace and then worry about it."
"It sounds logical."
*
That day they went to the flower garden to look for the palace.
"It is so hot in here," complained Listener.
"But you don't blush."
"I do not need to blush to feel it extremely hot."
He nodded and went towards the water fountain. She followed him and begged:
"Make me a fan, Leonard."
"Hmm." He emptied his mind. "What color? What shape, What size?"
"Anything with flowers on it."
"As you wish."
She studied her newly made fan very meticulously. It was black with white lilacs, red roses and violets.
"Do you always make the same pattern?" she asked, naturally curious.
He seemed to be a bit upset by what she had said.
"Of course…not. The pattern of that fan is especially for you. Made by request. It has to be different each time I make it."
He tried to take it from her hand.
"I can make you another fan if you dislike it."
"No!" she yelled and grabbed the fan back, "I LOVE it!"
"Ah, good then. Good. Very good."
They walked for a while among the flower-beds when Listener broke the sacred silence between them.
"Do you like tulips, Leonard?"
He didn't expect such a kind of question.
"But here are no tulips at all."
"You did not answer my question."
"Is it important?" He looked at the bare sky.
"It is not important for our lives, but it is really important for the dialogue."
He sighed.
,,Ah, then. I've never seen any tulip, reckon. So I dunno if I like em."
"Look here."
She smiled and showed him the cover of her notepad.
"See? This is a tulip. Do you like it?"
"Looks pretty," he admitted. "What is this bookie you brought with you?"
"It is a notepad."
"I see, but what do you have it for?"
"For writing."
"What do you write in it?"
She hesitated for a short time. It was just a second or two. Then she let him discover its content.
"It's a story about us," he said with a neutral voice.
"Yes."
"Why do you take down everything we say?"
"I am writing a story. It is for my best friend."
"I still can't get it. Why do you do it?"
She took a short breath and closed her notepad.
"Because it is nice to fill it with words. She gave it to me and so it is a kind of reward for the paper and for the person. It shall not stay blank. The paper would be sad."
He shook his head with disbelief.
"And you think it would be happy if you fill it with useless dialogues?"
"Sure thing."
"Listener, listen. If you want to write, it should be interesting or funny. This is none. People would fall asleep before the end comes."
She looked horrified.
"Should stories have an end?"
"All should."
His confirmation made her quite uneasy.
"Our story should not have an end. I will put three dots after the last sentence, that will make it last forever."
He was satisfied with her idea too and said nothing because he was in no mood to take her rays of hope away.
When they had walked through the whole flower garden and found no palace, they went to the local market to buy some green vegetables for dinner simply because they both liked green color.
*

Príbeh detektíva

15. července 2013 v 21:04 Príbehy z mladších čias
v tejto sekcii budú príbehy, ktoré som písala ešte za mladších čias, keď som (ako iní) zistila, že písať nemusím len to, čo nám kážu v škole S vyplazeným jazykem Nasledujúci "príbeh" patrí medzi ne. Napísala som ho ešte na základnej škole, a keď som si ho prečítala po viac ako desaťročí, pobavil ma naivitou a hlavne absurditou. Je to akási paródia na detektívnu prácu.

Dante- kapitola 17.

13. července 2013 v 21:43 Novely

,,Bojíš sa a ukrývaš si tam svoj strach. Bojíš sa identifikačnej deštrukcie a toho, čo bude potom."
Dantemu odľahlo. Jeho malé nečisté tajomstvo zostalo neodkryté. Trhane sa obrátil k otcovi. ,,Uhm, máš pravdu."
,,Aj ja sa obávam toho, čo bude nasledovať. Ale my to spolu nejako zvládneme." Otec potľapkal syna po ramene. ,,Veď už nebudú žiadne hádky. Musíme to brať z pozitívnej stránky, nie?"
Na to Dante neodpovedal. Vliezol do postele, zachumlal sa do nej a na stehnách si roztvoril notebook. Netrvalo dlho a už sa k nemu do postele nabúrala Keji a snažila sa tou svojou veselosťou nakaziť aj jeho.
,,Čo robíš, Dante? Zas pracuješ?" Nalepila sa mu na obrazovku. ,,Ty sa učíš starú modernú angličtinu?" Spýtavo sa mu pozrela do očí. ,,Veď to je predsa ten...zabudnutý či jaký jazyk."
,,Áno," prikývol s úsmevom. ,,To máš pravdu. Ten typ angličtiny patrí už k mŕtvym jazykom, ale mne sa stále páči. Vieš, znie tak slangovo."
,,Nie, neviem! Povedz niečo v starej angličtine! Prosííím!" Keji nahodila svoj pohľad prosiaceho psíka a párkrát zaklipkala očami. Potom sa už len smiali nad frázovými slovesami a idiomami.
Angličtina v modernej podobe z 20. storočia a začiatku 21. storočia sa do dnešných čias nezachovala. Usekli z nej len jadro slovnej zásoby, v ktorom sa nachádzalo asi desaťtisíc slov a aj tie skrátili tak, aby sa ich výslovnosť čo najviac zjednodušila. Teraz používali akúsi ľahšiu, maximálne zjednodušenú verziu tohto jazyka. Vlastne sa to na angličtinu už ani nepodobalo. Dante si precvičoval základné frázy jej starej formy, aby sa vedel v prípade potreby dorozumievať s temponautom. Ak vôbec nejaký príde, povzdychol si a dlaňou nahmatal vo vrecku pager priamo napojený na systém stroja času. Nevydával žiadny zvuk. Nikto sa sem neblíži...

Pondelok, utorok a stredu prežil Dante ako vo sne. Ako bdejúca mŕtvola. Vláčil sa rovnakými trasami od bodu A do bodu B a zas z bodu B do bodu A, totiž z domu do práce a zase naopak. Nemyslel na nič, len na svoj mlčanlivý pager a ledva vládal komunikovať s ľuďmi a robotmi z najbližšieho okolia. Zo zúfalstva ani nedokázal vytlačiť si slzy z očí. Už len osem dní a potom zo mňa vycucnú starú osobnosť. A to isté spravia s Keji aj s otcom! A s ďalšou kopou ľudí! Nemám dosť času. Čo keď sa nikto neukáže??? Predstavil si absolútny koniec. Apokalypsu ľudských emócií a citov. Koniec sveta. Niečo ťažké mu ležalo na srdci. Bol to pocit totálneho zlyhania. Čo si to nahováram? Že zachránim budúcnosť? Že vytvorím inú? Že mi niekto bude schopný pomôcť? Som ja ale naivný blb!...Ale to nikto nebol schopný dotknúť sa tej knihy za tri dni? Veď tá vec bola na najvyšších priečkach obľúbenosti! Znovu sa rozohnil a to rozpálilo už aj tak dosť senzitívny zdravotný implantát. Empatia, láska, radosť, nadšenie, smútok, strach, hnev a hnus a ľudské túžby! To všetko chcú pochovať?! To už vykríkol nahlas a vrazil päsťou do steny, aby sa rýchlo schladil. Za posledné tri dni za ním museli viackrát prísť jednotky rýchlej zdravotnej pomoci, pretože svoju emočnú hladinu nevedel udržať v konformnej hladine. Robili mu všemožné testy, kontrolovali mu psychický aj fyzický stav, ale veľkú vedu z jeho "emočného preťaženia" nerobili. Výsledkom ich opakovaných návštev bolo akurát to, že sa dostal na zoznam potenciálne nebezpečných jedincov pre stabilitu SU. /svetová únia/ Na pravé zápästie mu vypálili červený prúžok na označenie tejto rizikovej skupiny.
,,Hm, teraz som už nebezpečný maník. To aby sa ma všetci báli," zachechtal sa a Keji si s opatrným záujmom obzerala čerstvo vypálený ,,náramok" na Danteho ruke.
,,To hej, a ostane ti až do smrti!"
Aj po smrti, dodal sám pre seba a pošúchal si ranu. Trochu to pálilo. Avšak celý proces boli len formalitou. Aká fraška! O týždeň si ma môžu oficiálne z toho zoznamu vyškrtnúť.