Září 2013

Čakala jednu zimu

15. září 2013 v 12:33 Mikropoviedky
skúšam kombinovať čas prítomný a minulý a objavujem čaro "faction"

Už nikdy viac

13. září 2013 v 14:19 Básne
Už nikdy viac

Do tmy som kričala
"Už nikdy viac!"
krídla si tĺkla
o múr z betónu

Nadávky som sypala
nemysliac
na iskru, čo vzbĺkla
na neskrotnú

V ranách som rýpala
krv nevidiac,
nádej plačom zmĺkla
z hmotnej na nehmotnú



Pretense

13. září 2013 v 14:15 Poems
Pretense

I cry a lake
lying awake
I lie to my heart
to play a part
in the tragedy of love

I cry a lake
trying to fake
a smile upon my face
I chase
my tail
to play selfish game
while I'm getting tired
and half-insane

Urob mi sen, pán Sen!

9. září 2013 v 20:51 Mikropoviedky
postava: Sandman
autor komiksov: Neil Gaiman

Cesta cez minulosť

4. září 2013 v 21:05 Mikropoviedky

Cesta cez minulosť


Prekročila hranicu; prešla cez územie, ktorému sa už dlho vyhýbala. Tie miesta jej trhali jazvy po dávnych ranách; tie miesta mali svoju pamäť; ako lesné bludičky vyjavovali sa pred ňou dávne i nedávne spomienky, a predsa žiadna z nich nemala tú príjemnú sladkú príchuť. Mučila ju len trpká a bolestná nostalgia, nič viac. Bývala vo veľkom meste, no tomuto kútu sa vyhýbala - juhovýchodný cíp mesta - toto miesto jej naháňalo hrôzu. Nie, nežili tam prízraci, strašidlá, nemŕtvi ani nič podobné. Prenasledovala ju tam len jej vlastná myseľ, z ktorej nie a nie vymazať tie hýbuce sa obrázky - živé spomienky.
Aecum sa cítila ako cudzinec vo vlastnom meste. Musela tam však ísť, vybaviť isté neodkladné nudné záležitosti, ktoré však s jej minulosťou už späté neboli. Tá cesta sa jej zdala priveľmi dlhá. Mala pocit, že sa vezie v diaľkovom autobuse, ktorý zastavuje len na občasných zastávkach, aby nabral tých pár cestujúcich a šiel ďalej. Vrnenie motora a tapety sveta plynúce za oknami ju takmer ukolísali k spánku. Zaspať však nedokázala. Čím bližšie sa posúvala k cieľu svojej cesty, tým viac ju obomkýnal nepokoj. Zmietala ňou vnútorná triaška akoby pred veľkou skúškou. Hypnotizovane sa dívala von oknom. S každou zastávkou pribúdalo aj spomienok. Vonku za sklom videla svoje mladšie ja; videla sa, ako krkolomným behom prenasleduje autobusy, smeje sa, plače, rozpráva sa, hľadí do prázdna; videla ľudí, s ktorými vtedy strávila toľko pekných chvíľ, kamaráti, priatelia, známi, umelci pohybov...všetko bolo minulosťou. Bývalo to vždy tak ďaleko? Táto reštaurácia tu bola? A čo ten fastfood? Zmenili farbu fasády na zastávke; tu vyrástol dom, tam zas business centrum. Všetko je zmenené, premenené, iné, posunuté, nové, prekryté, prelepené, vynovené, zahladené, zošednuté, zakopané, vymenené, vyplienené. Ako dlho to bolo, odkedy...?
Navštívila miesta, kde býval ten, ktorého mala tak rada - muž jej srdca - muž, ktorého milovala. Dala mu všetko, ale on si nechcel vziať nič. Ani ju, ani jej lásku. A raz jedného dňa, keď vyzeral tak vyrovnane a nepreniknuteľne s tým kamenným výrazom v tvári jej oznámil, že odchádza. V očiach sa mu zahniezdila pokojná ľahostajnosť. Tie oči sa od nej odpútali už dávno, no teraz odchádza aj jeho telo, celá bytosť aj s nábytkom, hojdacím kreslom, kvetmi, hrncami, šálkami, lyžičkami a dózou od kakaa. Spomenula si na ten deň, keď spolu pribíjali obraz na stenu. Pýtal sa jej, kde sa bude vynímať najlepšie. Ukázala prstom nad nočný stolík. Tam pri skrini vedľa kvetu. Usmial sa. ,,Drž to poriadne, lebo ti trafím po prstoch!" Cítila ho, cítila jemný dotyk jeho tela na chrbte, rytmus jeho dýchania a klepot kladivka nad jej hlavou. Jeho vôňa sa mu mimovoľne vyparovala z pórov pokožky a vznášala sa v izbe ako pavučiny z babieho leta. Odstúpili od steny, dívali sa a ich pohľad sa stretol v jednom bode. Farbami hýriaci obraz kontrastoval s čiernobielym plagátom nad posteľou. Obliečky na posteli vyžarovali temné modro a ich netradičný vzor na nich svietil ako hviezdy na nebi a mnohopočetné mesiace planét v galaxii.
Vystúpila z autobusu a potlačila chuť obzrieť sa okolo seba. Choď rovno a neobzeraj sa! Choď priamo za svojím cieľom! Všade na ňu číhali spomienky, ukryté za rohmi budov, zapletené do lámp pouličného osvetlenia, zatavené vo svetle semaforov, v kmeni stromov popri ceste, v múroch obkolesujúcich nedozerné ihrisko. Jej kroky sčasti viedli k miestu, kde dlhé roky prebýval. Tentokrát nie, tentokrát musí odbočiť a ísť inam. On tam na ňu už nečaká a ani čakať nebude. Prešla teda juhovýchodným cípom mesta nepoznaná, nový človek v starom tele, vyhnanec v slobodnej zemi.
Cestou späť ju únava ťahala k zemi. Slnko kĺzalo dolu za horizont a zanechávalo za sebou zvitky teplých lúčov. Necítila chlad, i keď zima už dlhšie dýchala ľuďom za krk. V hlave jej bežal filmový pás minulosti. Dve priateľky sediace vedľa seba, teplé letné ráno v autobuse a zničené úsmevy. Prebrala sa z exkurzie dávnymi časmi a otvorila oči. Oproti nej sedel pár - muž a žena. Tu na tomto mieste, spomínala si, tu sme boli. Bolo to v aute, rozprávali sme sa, on púšťal svoju obľúbenú hudbu a usmieval sa očami.
Všimla si, že ten muž oproti ju pozorne sleduje. Akoby jej čítal myšlienky, vyťahoval z nej trhance spomienok a čerstvo pochovanú bolesť vykopával na denné svetlo. V tvári mal výraz pochopenia. Videla, ako muž vracia partnerke mobil, ktorý si od nej pred chvíľou požičal.
,,Hej! Čo to robíš?? Nechaj to tak! Tam to nestláčaj!!!" Náhly výbuch zlosti u jeho priateľky sa jej zdal prehnaný. ,,Tu si mi to stlačil! Nerob to!" pišťala. Muž na to len prevrátil oči, vzdychol si a pokrútil hlavou. Prečo sa hádať pre také hlúposti ako je mobil s dotykovým displejom? Ak sa tamtí dvaja majú radi, prečo sa na ten mobil nevykašlú? Čo je to s vami, ľudia? Čo je to s tebou, dievča? To sú biedne maličkosti. Aecum sa zavrtela na sedadle. Opatrne vytiahla z kabelky svoj mobil a niekoľkými dobre mierenými údermi o plastové operadlo sedadla pred sebou ho celkom zničila, rozbila. Keď človek nevie zabudnúť, aspoň mobil si už naňho nikdy viac nespomenie.