Říjen 2013

Kufor

29. října 2013 v 22:04 Mikropoviedky

Kufor

K autobusovej zastávke sa blížil starší muž. Keď prechádzal okolo preskleného prístreška, všimol si, že tam niečo je. Ležalo to na lavičke a zaberalo to z nej takmer tri štvrtiny. Vyzeralo to opustene. Zvedavosť mu nedala, a tak k tej veci pristúpil bližšie. Bol to čierny kufor. V tom momente presne vedel, čo to je. Nemusel byť a ani nebol hudobníkom na to, aby vedel, že vnútri sú husle. Teda, nebol si istý, či sú to husle alebo viola, pretože jeho predstava o dĺžkovom rozdiele medzi týmito nástrojmi bola len odhadom.
Dotkol sa kufríka len tak z roztopaše, akoby sa chcel uistiť, že skutočne existuje. Potom sa rýchlo okolo seba poobzeral, no nikoho nezbadal. Nikde ani živá duša, len vzdialený ruch mesta a jeho nejasné obrysy v pozadí. Sadol si teda vedľa zabudnutých huslí na lavičku a z času na čas im venoval krátky pohľad. Bol si istý, že niekomu budú chýbať, a tak sa rozhodol počkať, kým sa ich majiteľ vráti. Bude určite rád, že jeho husle sú v poriadku. On ich postráži. No čo, do mesta môže ísť neskôr. Okrem toho, po okolí sa potulujú rôzni bastardi. Tí by neváhali, husle by bez mihnutia oka ukradli a okamžite speňažili. Predsa len je to hodnotný majetok a možno sú aj staré a vzácne. Alebo nové a drahé.

Po chvíli začal byť nervózny. Majiteľ huslí stále nebol na obzore, autobusy sa zastavovali a odchádzali a slnko pomaly klesalo za horizont. "Sú to vaše husle?" "Nie sú to vaše husle?" ,,Tie husle patria vám?" pýtal sa občasných cestujúcich, no nik z nich sa k husliam nehlásil.
Postupne strácal trpezlivosť. K večeru sa rozhodol vziať husle k sebe domov a nechať na zastávke odkaz. Avšak, i keby našiel kus papiera a pero, nemal ho čím na sklo pripevniť. Okrem toho, záškodníci by ho mohli ľahko utrhnúť. A ak nie oni, predsa len vietor akosi silno duje. Nechcel to riskovať.

Zotmelo sa a on ešte stále sedel na lavičke na autobusovej zastávke a čakal. Bol si istý, že niekto tie husle má rád. Čoskoro ich tá osoba začne postrádať a vráti sa sem. Treba len trochu vyčkať. Začal rozmýšľať o tom, aké husle sú to. Z akého dreva sú vyrobené? Z javora alebo žeby zo smreka? Sú hnedé, červené, hnedé, žlté? Bledé alebo tmavé? Staré a či nové? Aký majú zvuk? A ako vyzerá ten, čo na nich hrá? Alebo je to ona? Prekonával pokušenie kufrík otvoriť a nahliadnuť dnu. Och, čo ak sa ich majiteľ vráti práve teraz a nájde ho, ako obchytkáva jeho milované husle špinavými prstami? To bola pravda. Mal prsty večne ušpinené od práce v záhrade. Stará špina sa mu dokonca zaryla do prstov tak hlboko, že už ani nešla vyčistiť.
Z úvah o husliach ho však vytrhla nástojčivá potreba močiť. Čo teraz? Vystihol teda moment ticha, bez áut, autobusov či ľudskej prítomnosti a uľavil si kúsok od zastávky. Očkom pritom sledoval známy čierny predmet na lavičke.

Zvečerilo sa, a keď posledný autobus zmizol za zatáčkou, schúlil sa do klbka vedľa huslí a prebdel takto celú noc. Trápil ho smäd a hlad, ale on stále čakal. Veď ich majiteľ sa raz predsa musí vrátiť. Och, nesmie odísť, inak by husle niekto vzal.

K večeru druhého dňa sa k autobusovej zastávke blížil starší muž. Z diaľky mohol vyzerať ako majiteľ huslí, no na to kráčal až príliš pomaly. Muž sediaci na lavičke zatiaľ hypnotizoval kufrík pohľadom. Bol spotený, bledý, dehydrovaný, hladný, unavený a dolámaný. Rozhodol sa. Schytil zips kufríka a neopatrne ním potiahol. Musel aspoň vidieť ten nástroj, pre ktorý si toľko vytrpel. Keď kufrík otvoril, od prekvapenia sa zapotácal a cúvol o krok späť. Áno, bolo to presne tak. Kufrík bol prázdny. Prázdny. Potláčal v sebe nutkanie zhodiť tú vec na zem a ušliapať ju celou silou a bez milosti. Potom si však všimol akéhosi staršieho muža kráčajúceho k zastávke. V rýchlosti kufor zavrel, dôsledne ho zazipsoval a počkal, kým sa muž priblížil. Keď neznámy prechádzal okolo, zastavil ho a slušne sa opýtal:
"Postrážite mi moje husle, prosím? Potrebujem si len odskočiť. Viete, sú veľmi vzácne."
Predstierajúc muky plného močového mechúra, srdečne poďakoval a bleskovo zmizol v hustých kríkoch za zastávkou. Zbohom husle, zbohom.

Falling in love during winter

29. října 2013 v 21:56 Poems

Falling in love during winter
It was a dark patched movie,
cold as that winter
outside the windows,
with wampires, snow, blood
and teeth in it
I smelled your skin.
Deeply in.
Never got over it.
I craved I could
bite your heart.
Instead
I bit my lips
and fell apart.

A chair

29. října 2013 v 21:51 Poems
A chair
I sit.
You sit.
We on a chair.
On my back
I feel your chest.
cheek to cheek
east to west
You listen
as a patient student
to my words.
You stroke my thighs,
I your hair.
I inhale
your irresistible smell.
Your lips
tasting like
a sweet watery brook.
White lily
turquoise green
I love
you deeply in spleen.