Prosinec 2013

Posledná úloha- kapitola 14.

25. prosince 2013 v 15:23 Fantasy rozprávky I.
*
V Mooryho parku to hýrilo rôznymi farbami dúhy. Nebola to však žiadna nočná show ani nijaká iná atrakcia, to sa Zara mlátila so štyrmi chlapmi a práve jej dochádzali sily. Vnútornú energiu, ktorú vložila do svojho meča, predtým žiariacu, teraz už len blikajúcu, sa pokúšala udržať ,,pri živote". Uhla sa pred úderom meča, ktorý pri náraze roztrieštil kameň vedľa nej na malé kúsky a rozprskol do atmosféry čiastočky ligotavého prachu.

Vzdychy pri boji prerušil Konsov hlas. Zara ho počula, a dosť zreteľne.

,,Kašlite teraz na ňu! Musíme dostať toho chudáka!"

Chlapi ako na rozkaz úplne zabudli na Zaru a bežali za Konsom.

Sakra, to vyzerá zle! Zara sa ani nestihla vydýchať, už frčala za nimi.

Nemusela ich sledovať dlho. Čoskoro sa ocitla pri Krištáľovom jazere.

,,Rýchlo, chlapi! Pozrite, kto za nami ide!"

Uvidela čerstvo otvorený portál na hladine jazera, takmer pri brehu. Okraj brány sa ešte stále modrasto ligotal, čo by za bežných podmienok znamenalo, že portál ešte hodnú dobu vydrží. Teraz však situácia neposkytovala bežné podmienky, preto Zara skočila rovno doňho.

,,Choď do riti, Zara!!!!" zareval Kons a uzavrel portál priamo pred jej očami.

,,Ni-ééé!!!"

Namiesto typického pocitu závrate na Zaru čakal iný pocit. Pocit mokrých gatí, keď pristála zadkom na dne jazera.

,,Ty sviňa sudcovská! Toto ti raz vrátim!" zakliala a pohrozila päsťou nočnej oblohe. Nad jazerom poletovali svätojánske mušky, vzduch voňal napätím a jedna premočená žena sa lenivo tackala von z vody.

Unavene si sadla k slabnúcemu portálu, ktorý vytvorili ráno kvôli poslednej výstrahe pozemšťanom. V náručí držala svoju mŕtvu zlatú líšku a hladila jej už stmavnutú srsť bez života. Čo sa to len stalo s týmto svetom? A čo sa to len stane tomu druhému? Nič dobré sa určite nechystá, vzdychla si. A Ponnto sa stále nevracal.

*

Posledná úloha- kapitola 13.

25. prosince 2013 v 15:18 Fantasy rozprávky I.
*
Ponnto sa tešil, že mu plán zatiaľ vychádza.

,,No nie je to zvláštna náhoda?"

,,Ani nie, lebo mám byť v škole a keď ma uvidí mama..."

,,O to sa neboj, niečo by som vymyslel."

Sanco mu neodpovedala, kráčala zamyslene, až po chvíli ukázala na jeden panelák na konci ulice, ktorý sa krížil s rohom druhej ulice.

,,Hm, dovnútra sa asi nedostaneme. Bránku majú zamknutú," oznámila Sanco, keď trhla železnou bránou a vôbec nič nepovolilo.

,,To pre mňa nebude žiadny problém. Počkaj ma tu, ja idem za ním." Ponnto sa pokrčil v kolenách, raz-dvakrát sa napriahol ako žaba a oblúčikom preskočil vysokú bránu.

,,A ja som si myslela, že vlasy sú na tebe to najdivnejšie."

Potom sa ešte obrátil k bráne. ,,No čo je? Domáci výcvik."

,,Uhm, hlavne mu nezabudni zazvoniť."

Ponntov výraz jej jasne hovoril, že to nepochopil.

,,Stlač také tlačidielko s jeho menom."

,,Dobre-dobre. Zas až taký blbec nie som."

Asi po troch minútach vyzeral Ponnto neskutočne bezmocne.

,,Čo jeeee??!" zakričala naňho Sanco spoza brány.

,,Nikto sa tam neozýva!"

,,A zvonil si?"

,,Hej!!"

,,Tak asi nie je doma!"

Ponnto sa vrátil spať. ,,Tak až teraz sme naozaj v peknej kaši. A nie omylom hovorím, že ,,my"."

,,To chceš povedať, že teraz niekedy na nás možno zaútočí armáda s nadpozemskými tajnými svetelnými lúčmi a nám nepomôžu ani nukleárne zbrane? Ani všetky armády sveta, FBI, SWAT a tak podobne? A tvoj mimozemsko-pozemský kamarát, ktorý by nám mohol pomôcť nie je doma???"

Ponnto sa poškrabal na hlave. ,,Tak nejak."

Sanco sa chrbtom oprela o bránu a zrútila sa na dlaždičky.


,,To snáď nie je možné! Sníva sa mi to! Hrozný desivý odporný sen! Štipni ma!"

,,Nemôžem, nedočiahnem cez tú bránu," nevinne povedal Ponnto.

,,Ale Ponnto, to sa len tak hovorí..."

,,Aha. Myslím, že by sme tu naňho mali počkať," navrhol a tváril sa, že je to ten najbožskejší nápad v univerze.

Sanco sa zmätene pozrela na hodinky: ,,Počkať! Ja už sa tu tak dlho nemôžem zdržať. Musím ísť domov."

,,To nemôžeš! Čo keď niekomu povieš o tom všetkom a - vlastne, to je už aj tak jedno. Dosť si mi pomohla. Ďakujem ti."

,,Nie je začo ," odpovedala a odišla.

O malú chvíľu pribehla naspäť, vrhla sa na bránu a zadychčane začala vysvetľovať: ,,Ide.."

Ponnto sa na ňu víťazoslávne pozrel. ,,No čo, predsa si sa vrátila?"

,,Ide sem! Už je tu! Videla som ho!!!"

,,To vážne?" Ponntovi sa rozjasnili oči. ,,A si si istá?"

,,Je to blonďák so zelenými očami? Vysoký, chudší?"

,,Hm, no ja neviem, či nepribral."

,,Aaah, ide sem. Mám zmiznúť?!" panikárila Sanco.

,,Nie! Nikam nechoď!"

Už bolo aj tak neskoro vôbec pomýšľať na útek.

Ako sa k nim nič netušiaci Salore približoval s nákupnou taškou v ruke, Sanco prosebne hľadela na Ponnta a mysľou jej prebleskla jediná myšlienka. Do čoho som sa to namočila?!

*

A seed of...

25. prosince 2013 v 15:07 Poems
A seed of...

You touched my hand
Put a seed in it
and plant
a little soul
You kissed the soil
Pour a fertilizer
lot of water
moisture, sun
Something's grown out
of my palm

Then you left
and didn't mind
the little love
you left behind-
Now it's not a flower
It's a whole garden
It's not a tree
It's a whole forest
growing all over me

Strelka- časť 4-záver

9. prosince 2013 v 22:18 Poviedky

Načiahol sa ponad náhrobok a opatrne sa zadíval do zrkadla na svojho rovnako vydeseného dvojníka. Naozaj. Ten starec mal pravdu. Bol chlapcom. Zmizli mu všetky nerovnosti na tvári, vrásky sa vyparili, pleť sa mu scvrkla a zjemnela a tie oči! Znova boli jasne modré, živé, takmer iskrili. Dostal z toho strach. Desil sa toho, čo malo prísť, ale nedokázal o tom triezvo rozmýšľať. Panika ho celkom ovládla. Telo mu zmeravelo, nuž tak tam ostal stáť kŕčovito sa držiac okraja náhrobku.
,,Zomieram? Je to ono?
,,Och, dieťa moje. Toto nie práve vhodná chvíľa na také reči."
Po niekoľkých minútach útrpného ticha starec prehovoril: ,,Myslím, že je čas...zaplávať si."
Chcel sa zasmiať, no prišlo mu to spoločensky nevhodné. Keď sa však pozrel na svojho podivného spoločníka, videl, že sa usmieva. Bol to láskavý úsmev.
,,A chlapče, poriadne sa nadýchni. Nezabudni, že prvý nádych je ten najdôležitejší."

Nespomínal si na nič. Bolo tam len prázdno, voda zmizla, svetlo mu rezalo oči, z pamäti nevedel vyloviť ani jeden jediný kúsok, a tak sa od bezmocnosti rozplakal. Doktor mu odstrihol pupočnú šnúru a potom sa ho dotkol ešte niekto ďalší.

Nepamätal si, ako chutí karí, nevedel, ako vonia dážď, nespomínal si na prvý bozk v škôlke, na zlomený členok, na svoju mladšiu sestru, na kamarátov z ihriska či na dávne lásky, ba nevedel ani o tom, že Boh si z času na čas rád zafajčí.

Strelka- časť 3

9. prosince 2013 v 22:17 Poviedky

Vtom sa veci dali do pohybu. A to doslova. Predmety sa z ničoho nič začali dvíhať zo svojich pôvodných miest a premiestňovali sa. Postupne opúšťali izby a prechádzali cez múry domu kamsi preč. Toto prapodivné defilé sledoval ako omámený. Nechcel si pripustiť, že vidí to, čo vidí, ale ono sa to dialo. Tie veci mu behali rovno pred očami a utekali od neho ako od zdroja smrteľnej nákazy. Napokon aj prázdne steny zahájili mimovoľný rozpad a po chvíli zmizli aj samotné základy domu. Ocitol sa na rozľahlom pozemku nikoho. Nič, len pôda a trochu trávy. Rozkričal sa akoby ho na nože brali. Ešte pár sekúnd rozbesnene vrieskal a potom tackavo vybehol na ulicu. Chcel byť od toho miesta čo najďalej.

Nezdalo sa, že by ľudia postrehli jeho prítomnosť. Bol nahý a viditeľne rozrušený, no nevzbudzoval žiadnu pozornosť. Dav na Centrálnom námestí ho obchádzal akoby bol stĺpom vysokého napätia. Zo zúfalstva sa pokúšal ľuďmi zatriasť, drgnúť do nich či zhodiť ich na zem, ale márne. Bolo to beznádejné. Muž, ktorému z ruky vytrhol cestovnú tašku a šmaril ju o chodník, sa ani nezastavil. Taška sa totiž hneď po páde elegantne zdvihla zo zeme a vložila sa späť medzi prsty svojho vlastníka. Pretrel si oči a s novou dávkou nádeje vyskúšal niečo iné. Kameň, ktorý vzal z dláždenej promenády a hodil do výkladu butiku sa ocitol znovu pri jeho nohách. Bol si istý, že počul zvuk praskajúceho skla a črepín dopadajúcich na dlažbu. Keď však otvoril oči, sklená tabuľa ostala nepoškodená a ničím nerušený večer v meste si plynul pokojne ďalej.

Bez dokladov, bez peňazí, bez práce, bez rodiny a známych, bez priateľky, bez domova, okradnutý o svoju identitu aj zdravý rozum, cítil sa ako priesvitná fólia prerážajúca vzduch.

Hľadal a hľadal, no stále sa nevedel nájsť. Toto bol už piaty cintorín v meste a jeho meno nikde. ,,To ma ani nepochovali?? To je teda úcta," pohoršoval sa ako tak kľučkoval medzi radmi hrobov. Bol taký zaujatý svojou činnosťou, že ani nezachytil prítomnosť kohosi cudzieho v jeho bezprostrednej blízkosti.
,,Nehľadáš na správnom mieste, chlapče."
,,Hej? A kde to potom bude? Pretože v severnom krídle som ešte nebol," nadviazal na rozhovor s neznámym a vôbec sa neunúval otočiť.
,,Nie, to som nemal na mysli. Toto tu - tento cintorín, nie je to to správne miesto, chlapče."
,,A kde mám teda hľadať? V krematóriu?"
,,Tu sa nenájdeš," pokojne mu oznámil.
,,Aha! Ale čo! A boli ste vy už niekedy mŕtvy? Čo? Ha?!" vyštekol a konečne obrátil k neznámemu tvár.
Muž sa zamyslel a uhladil si prstami fúzy. Bol to starec oblečený do hnedého ľahkého kabátca a na hlave mal ošúchaný klobúk rovnakej farby.
,,Nuž, keď nad tým tak teraz rozmýšľam, nie. Mŕtvy som veru ešte nebol, chlapče."
V tej chvíli to prišlo. Odrazu si to uvedomil, vyskočil z miesta akoby ho päty pálili a okamžite sa skryl za najbližší náhrobok.
,,Vy ma vidíte! Rozprávate sa so mnou!"
Obliala ho čistá červeň a rozpálila mu líca ako oheň.
,,Nemám nič na seba! Nemôžem si nič obliecť! Naozaj!" obhajoval sa ako sa len dalo.
,,Pochopiteľne," odvetil mu starec bez akéhokoľvek vzruchu.
,,Pretože som už mŕtvy," hľadal v tom logiku. ,,Viem to! Vy viete ako som zomrel, že? Čo bolo mojou príčinou smrti? Čo sa stalo? Vy ste smrť? Ak áno, tak umieranie je fakt strašne pomalé...a okrem toho, vždy som si myslel, že smrť bude žena."
Muž s klobúkom si vzdychol.
,,No, a toto je presne ten problém. Preto sme sa rozhodli otočiť vám psychologickú časovú strelku."
V tom momente sa cítil ako posledný idiot na svete. Možno je v nejakej televíznej šou. Je to kvíz a on prehráva na celej čiare. Snáď by už mohli vypnúť tie kamery.
,,Asi vám trochu nerozumiem," povedal mužovi v slušnej tónine, pretože si predstavoval tie kamery nastražené v celom okolí.
,,Strelka - obrátili sme ju o 180 stupňov."
,,Vás je viac?"
Starec z vrecka vylovil už naplnenú fajku a zapálil si ju.
,,Kdeže, ja som vždy len jeden," odpovedal a pokračoval ďalej. ,,Vieš, všimli sme si, že vy ľudia tak nedokážete žiť. Nerobí vám to dobre, pamätať si budúcnosť. To preto teraz strelka ukazuje naopak."
Nechápavý výraz v jeho tvári prinútil starca vynechať omáčky o termodynamike a prejsť rovno k hlavnej pointe.
,,Už si nikdy nebudete pamätať budúcnosť, iba minulosť, tak veru, chlapče," prorocky vyhlásil a dodal: ,,Chápeš ma, pravda?"
Snažil sa poskladať si z tých informácií zmysluplné puzzle. Prišiel však iba na jedinú vec.
,,Prečo ma oslovujete "chlapče"?! A kedy sme si my stihli potykať??!"
Starec si potiahol z fajky a vyfúkol veľký oblak dymu.
,,Chlapče, chlapče, a nemám snáď právo?"
Keď to dopovedal, vytiahol z kabátca vreckové zrkadlo, trochu ho vyleštil plátennou vreckovkou a podal mu ho so slovami ,,Nože sa sám pozri."

Strelka- časť 2

9. prosince 2013 v 22:16 Poviedky

,,Čo chcete?"
Prehltol ťažkú guču slín. ,,Pusť ma dnu, Robert. Nefunguje mi čip."
Vrátnik sa zatváril nechápavo. ,,A smiem vedieť kto ste, pane?"
Na moment sa svet vôkol neho zastrel šedou clonou. Prišlo mu akosi nevoľno.
,,Sú to len kruté žarty, že?! Pomsta z pekla! Som úplne stratený a snáď aj zatratený!!"
Odmietol vrátnikovu pomoc a presvedčil ho, že určite žiadnu sanitku nepotrebuje. Rozbehol sa k svojmu autu, a keď uvidel, že to veľké čierne Suzuki pokojne stojí na parkovisku, vlialo sa mu do duše trochu pokoja. Kľúče. Kľúče! Nemal kľúče! Prevrátil si všetky vrecká naruby, ale nič v nich nenašiel, iba jednu čistú vreckovku, o ktorej si bol istý, že sa do nej už stihol vysmrkať. Zašiel za roh parkoviska, a keď očkom mrkol po svojom aute, čakalo ho ďalšie nemilé prekvapenie. Prázdne miesto. Jeho auto tam nestálo, vôbec tam nebolo. Jednoducho zmizlo. Tento mučivý obraz sa mu opakovane vynáral v mysli celý večer i noc. Ako námesačný kráčal mestom až sa zrazu ocitol na Móle mladých hrdinov. Tam sa na chvíľu zamyslel nad svojou nezávideniahodnou situáciou. Mal utopiť v mori to, čo zostalo z jeho identity? Ako vlastne vyzerá na občianskom preukaze? Nevedel si tú fotku vybaviť, akokoľvek sa snažil. Ako som sa tváril? A čo som mal na sebe? Zachvel sa od strachu a znova zatúžil pozrieť sa do zrkadla, zrieť v ňom seba a nič viac. Potom by sa určite cítil o trochu lepšie.

Vydal sa radšej na opačný koniec mesta na návštevu k rodičom. Chvíľu blúdil po známej ulici, až si napokon uvedomil, že skutočne nevie nájsť rodičovský dom. Teda našiel ho, ale k podobe, na ktorú sa pamätal, mal ten dom veľmi ďaleko. Ružová omietka, trpaslíci v záhrade, lakovaný drevený plot, veranda ovešaná girlandami - všetko to vyzeralo príliš novo, čerstvo. Znepokojený zazvonil. Dvere mu otvorili neznámi ľudia. Vraj tu bývajú. Práve sa sem nasťahovali. Jeho rodičov nepoznajú. Nikdy ich nevideli. To bolo naňho priveľa. Hrudník mu preťala silná bodavá bolesť. ,,Sára!" vydral zo seba krátky škrek a cez schody na verande doslova preletel.

Nebola tam. Samozrejme, že tam nebola. Tušil to. Čudná predtucha, že ani svoju zbožňovanú sestru už nikdy viac neuvidí, ho prenasledovala celou cestou tam. Zúril, kričal, zavýjal od zúfalstva a bezmocne búchal päsťami do dverí. Majiteľka bytu už zavolala políciu, no on neprestával.
,,Sára! Sára! Kde je? Čo ste s ňou spravili, vy svine?! Kde sú všetci?! A kam ste odpratali mojich rodičov??!" Nikto sa mu neodvážil odpovedať. ,,Musí to byť len vtip! Dobre. To sa vám podarilo. Ten vám vyšiel. Dal som sa nachytať, no tak už konečne skončite s týmto posratým divadlom!!!"
Oznámila mu, že polícia je už na ceste.
,,Fajn! Nech len prídu. A je mi to srdečne jedno, lebo ja som nikto! Rozumiete?! Nemám identitu! Nemám o tom žiadny doklad. Nemám rodinu, priateľov a moja..." zastavil sa v polovici vety. ,,Musím si zavolať," sucho skonštatoval, vyrovnal si sako, uhladil vlasy, ktoré mu v náhlom afekte spadli do čela a dôstojne odkráčal preč.
,,Haló, Melisa?"
V telefóne mala akýsi zvláštny hlas. A ten tón. Nespomínal si, že by sa s ním niekedy v živote takto rozprávala. Bola veľmi zmätená. Nevedela si spomenúť na to, s kým sa to zhovára, kto je ten muž na druhom konci linky a prečo jej volá. Pripomenul jej to, no nezdalo sa, že by sa jej pamäť rozjasňovala. Skôr to znelo tak, že upadá do čoraz hlbšej amnézie. Čím dlhšie spolu komunikovali, tým viac sa ich rozhovor stával chaotickejším. Vravela, že jeho hlas už určite niekde počula, nič teda nebolo stratené. Všemožne sa snažil naťahovať dĺžku hovoru, ale nakoniec zavesila. Ešte predtým sa mu stihla priznať, že priateľa naozaj nemá. Žije sama. S vypätím všetkých síl sa vyplazil z telefónnej búdky.
,,Potrebujem zrkadlo," zastonal. ,,Pekné, čisté, veľké, vyleštené zrkadlo."

Jeho dom napodiv stál na svojom mieste a ani sa nezdalo, že by sa na ňom niečo zmenilo. Nič, čo by mu bolo udrelo do očí. Dokonca aj interiér vyzeral celkom familiárne. Zrkadlo! Zrkadlo! Kde si? Zasvietil a vošiel do kúpeľne. Och, áno. Jeho odraz tam bol. Ale aký odraz to bol! Srdce mu v tom okamihu muselo akiste vynechať zopár úderov. Preboha! Ja! Ja som - som - vyzerám tak...! Freneticky sa začal obchytkávať po celom tele a celý sa triasol. Potom zo seba strhol šaty, aby sa ubezpečil, že je to pravda. Že je to skutočné. Že sa to naozaj deje. Jeho koža bola na dotyk mäkká a materiálna. Neprešiel cez ňu prstami ako najprv očakával. Duchovia sa predsa nemôžu vidieť v zrkadle! Nie! Nahý sa vyrútil do predsiene a vrhol sa na fotografie v rámikoch vystavené na rímse kozuba. Všetky boli biele. Nikto na nich neostal a on nebol výnimkou. Neveril tomu, no o chvíľu ho posadol zvláštny pocit istoty, že čoskoro naozaj prestane existovať. Keď už nič, aspoň ten pocit sa mu zdal skutočný. Istota, že sa vyparí, skončí, zmizne a viac nebude. Koniec a bodka.

Strelka- časť 1

9. prosince 2013 v 22:14 Poviedky

Strelka

Neprišlo to náhle. Dialo sa to všetko veľmi pomaly. Muselo sa to diať veľmi pomaly, pretože si to nevšimol hneď. Nevedel, kedy to začalo, ale bol si istý, že to pokračuje. Postupovalo to po malých, takmer nepatrných krôčikoch. Ako zákerná nevyliečiteľná choroba, ibaže toto bolo horšie.

Myšlienka, že stráca svoju identitu sa mu votrela do mysli v jednu z tých nocí. Bezsenné noci ho desili. Potreboval snívať. Zaplniť si hlavu obrazmi. Znásilniť tmu farbami. Potreboval sa uistiť o tom, že je. Skutočne je. Spotenou dlaňou sa dotkol tváre. Bola tam. Síce trochu drsná na dotyk a zvrásnená vekom, ale bola tam. To znamenalo, že aj on je. Dýchal a žil. V tom tichu nehmotnej tmy počul každý svoj výdych. I ten najjemnejší. Náhle ho posadla túžba. Bola príliš neodbytná, dráždivá a pulzovala v ňom sťaby jeho druhé srdce. Hlad po živej bytosti. Neodolateľná chuť dotknúť sa jej a nakŕmiť si zmysly. Ach, čo robiť? Roztrasenými rukami vzal do rúk fotku v rámiku. On a jeho milovaná sa čoskoro mali brať. Myslel na to, aké to bude, keď sa vráti. Ak sa vráti...teda, musí sa vrátiť. TAK. Toto presvedčenie ho upokojilo a vášeň, ktorá ho predtým týrala, odišla tak nečakane ako aj prišla.

Prvýkrát to spozoroval vtedy, keď sa mu stratila permanentka do fitnes centra. Na tom by ešte nebolo nič zvláštne, ibaže tí ľudia a kouč - vôbec ho nespoznávali. Chodil tam pravidelne trikrát do týždňa, predsa naňho nemohli len tak zabudnúť. Nie, to je hlúposť.
Keď mu neskôr zmizla členská karta do kina, preukaz do plavárne a kľúč od záhradnej chatky, začal sa obávať, či to nemá na svedomí Alzheimer. Tú možnosť ihneď zavrhol. On vždy vedel, kde čo má. Všetky veci mali uňho svoj systém. A okrem toho, nie je zas tak starý. Možno zlodeji, ktovie. Ale prečo by mu kradli také maličkosti?

Skutočná panika ho pochytila v deň, keď zistil, že nemá funkčnú kreditku. Nefunkčná. Neplatná. Bezcenná. Zablokovaná. Och, prečo mu ju zablokovali? V banke ho označili za podvodníka, pretože u nich vraj nikdy nebol registrovaný. Bol z toho zúfalý a zároveň nahnevaný. Chcel im svoju kartu ukázať, hodiť ju zúrivo o stôl, podať im dôkaz o tom, že si nevymýšľa, no nevedel ju nájsť. Nebola tam. Karta sa mu akosi vyparila z vrecka. Mohol poslať tisíce sťažností či žiadostí, na žiadnu z nich nedostal odpoveď. Mal z toho stavy úzkosti. Od rána do večera si strážil zvyšné doklady a často hypnoticky hľadel na svoju fotku v občianskom preukaze. Presviedčal sa o tom, že má rodičov, skvelú sestru a očarujúcu snúbenicu. Má dom, stálu prácu a rozkošné banánovníky v skleníku vzadu za altánkom, ktorý sám postavil. Nemá sa čoho báť. Je tu a všetko je v poriadku.

Rodinu navštevoval takmer každý deň. Desil sa, že by naňho inak mohli zabudnúť. O to viac sa bál, že stratí Melisu. Neustále jej volal, aby sa uistil nie o jej láske, ale o tom, že on ľúbi ju. Možno sa zbláznil a potrebuje pomoc. Možno je to len choroba, ktorú zopár tabletiek rýchlo a účinne zaženie. Nemôže si predsa do konca života v strachu obchytkávať tvár a večne hľadieť do zrkadla.

Zachvátila ho paranoja. To bolo to správne slovo, ale diagnóza doktorov jej príčinu neodstránila. Všímal si všetko nezvyčajné, každý detail, napríklad aj to, že kvet sídliaci na parapete v kuchyni zmizol. Phalaenopsis, ktorý mu Melisa darovala k narodeninám. Strnulo sa díval na prázdny parapet a s pribúdajúcimi minútami prestával veriť tomu, že vôbec niekedy nejaký kvet od nej dostal.

Strach a neistota ho opantali tak veľmi, že mu trvali dobrú chvíľu, kým si uvedomil, že naozaj nič necíti, žiadnu bolesť. Presnejšie bolesť v kolene. Celé desaťročia s ňou žil a teraz ho opustila. Od toho pádu zo skaly na Strmých horách neprešiel jediný deň bez štipky bolesti. Koleno mu doslova drží pokope vďaka kovovej konštrukcii a on teraz prekvapene zisťuje, že kríva iba zo zvyku. Kam sa podela tá bolesť? Nedalo mu to. Chcel tú záhadu rozlúštiť, ale zdalo, že sa zamotala ešte viac. Röntgenové snímky totiž neukázali nič. Nič len kosti. Koleno mal v úplnom poriadku.

Musel to zo seba dostať von. Potreboval sa odreagovať, a tak zašiel do klubu. Známi ho však ignorovali, ruleta mu z peňaženky vytiahla aj posledný cent a barman za pultom mu odmietal načapovať pivo. Nerozumel tomu, nerozumel sebe, svojmu okoliu a nechápal celému usporiadaniu sveta. Nemal ani poňatia o tom, čo sa deje. Vyšiel von a rozplakal sa ako malé dieťa. So slzami zúfalstva v očiach sa nemotorne potácal pomedzi rušný dav na ulici. Bol vlahý letný večer a on opierajúc sa ramenami o múr barokovej fontány zmätene pozoroval svoj nejasný odraz na hladine vodného zrkadla.

Stupňovalo sa to. Podvedome vedel, že to môže byť ešte horšie, že toto bol iba začiatok. Udalosti vyvrcholili oným osudovým ránom, keď ako obyčajne vstupoval do budovy New Age Logistics. Pri hlavnej bráne mu zlyhal čipový kľúč. Nespanikáril ihneď, ešte párkrát ho netrpezlivo vyskúšal a až potom to vzdal. Rozrušene začal trieskať na sklenú tabuľu po jeho pravici. Vrátnik sa okamžite prebral z letargie a namrzene sa odšuchtal k vstupnej bráne.

Two-verse soliloque

9. prosince 2013 v 22:12 Poems
Two-verse soliloque

Spattered, shattered, torn apart
too many pieces of broken heart.

Two poems about a tomato

9. prosince 2013 v 22:10 Poems
A tomato

Your soul's black as spleen
sour and green
as an early tomato in a tin.
But when you're ripe and red
you'll know what it's like
to have bled.

To atom

round and red
little tiny head

Pick it. Kiss it. Lick it.
Smash it. Crash it. Bite it.

Ah, squeeze the ball,
observe the blood
and suck it all.

Something deep between us + preklad

9. prosince 2013 v 22:07 Poems
Something deep between us

There's something deep between us
It's a sea,
don't you see?

Je niečo hlboké medzi nami.
Je to more,
čo oči snáď zakryli ti zorné pole?

A morning dream

9. prosince 2013 v 22:05 Poems
A morning dream


Even the sky cries.
fearing what the tear drops
might mean
for midautumn's night dream.