Červenec 2014

Dante- kapitola 22.

13. července 2014 v 16:40 Novely
Nastúpili do metra. Dante zaplatil jednu jazdu pre dve osoby priložením k odčítavačke peňazí a našiel vagón, v ktorom nebol nikto.
,,Tí ľudia sa mi tak škaredo kukali na nohy, prečo?" znervóznela Errie, keď si sadli na červené sedačky umiestnené po bokoch vagóna.
,,Nezdali sa im tvoje "číňany", ako si ich nazvala. Ale to si nevšímaj..."
Na chvíľu sa upokojila, lebo Dante jej rozbúrenú myseľ zamestnal svojím rozprávaním o vyčerpaných prírodných zdrojoch, o umelej vode, o systéme Memory defeat a o tom, že skutočne hmotné peniaze už neexistujú.
,,Výplatu dostávam na svoju kartu v podobe kreditu. Hmatateľné peniaze sa už nevyrábajú, odkedy..." Dante odsekol vetu v polovici. Errie sa mu zdesene zahľadela do tváre. Započul ten známy pípajúci zvuk. Nepravidelne sa opakoval a približoval sa k nim.
,,Kontrola ICK-čok! Radšej vypadnime!"
Dante na nič nečakal, schmatol temponautku za ruku a ťahal ju až na koniec vlaku.
,,To je revízor?"
Prepočul jej otázku. ,,Nesmie zistiť, že tvoja karta je falošná. On má v prístroji celú databázu mien!"
,,Bože! Nemôžeme sa teleportovať preč?"
,,Nie! Monitorujú každý presun. Došli by na to! A v tejto situácii..." Pozrel na otvorené okno. Krajná možnosť?, ,,by to bolo protizákonné!!"
Vlak zastavil na stanici. Dante celý spotený otvoril dvere. Vystúpili. Ešte sa s úľavou pozreli na to, ako posledný vagón mizne v zákrute, a až potom si vydýchli.
,,Máme šťastie," okomentoval to Dante.
Errie zostala ticho; stále sa triasla z aktuálneho šoku.
,,Adrenalín, čo? Cestovať na čierno!" za chrbtom sa im ozval sebavedomý mužský hlas.
Obrátili sa. Vyškieral sa nich neznámy muž so zarastenou bradou. Zakázaná briadka! Podľa kódexu konformity presahoval medze medzi stupňom 7 a 8 na stupnici nedovolenej delikvencie. Dante nereagoval na jeho poznámku, len sa naňho zamračil.
,,No čo je?" rozchechtal sa onen cudzí chlap. ,,To už si dnes nikto s nikým nemôže priateľsky pokecať? Strašné..." Potiahol zo simulákrovej cigarety. Na verejnom priestranstve boli takéto hračičky zakázané a ich použitie trestané ako priestupok. Zdalo sa, že na tejto zapadnutej stanici metra však akosi zabudli dodať strážnika - androida.
,,Čo od nás chcete?" nahodil Dante vražedný výraz.
,,Čo by som ja chcel? Žiadam len priateľského slova troška."
Neverili mu. A svojou teplákovou súpravou prepálenou na zápästí si ich dôveru veru nezískal.
,,Vy dvaja vyzeráte ako šťastná dvojica. Máš šťastie, človeče, že ti z Výboru vybrali takú mladú žabu."
Errie sa zľakla. Ničomu nerozumela. Do čoho ma to zatiahol? Je to nejaký tajný pokus?
Cudzí muž sa prestal usmievať. ,,Takže nie. Vy ste nelegálny pár!"
Errie chcela utiecť. Dante sa ju najprv pokúšal zastaviť, ale potom sa rozhodol utiecť s ňou. Muž ich však ľahko predbehol.
,,Stojte" Nič od vás nechcem, len mi odpovedzte na jednu otázku."
,,Ale rýchlo!" súril ho Dante a potláčal v sebe negatívne emócie.
,,Ako sa vám podarilo byť spolu? Ako ste oklamali výbor? Alebo tam máte známych?" dychčal od vzrušenia.
,,To sú už tri otázky. A je to moja kamarátka, ty blbec! Nie sme pár!" vyštekol Dante a zmizol s Errie preč.
,,Do psej matere!!!" začuli sa sebou rozčúlený a zúfalý výkrik. Dante si bol istý, že počul aj varovné pípanie. Tak ti treba! Nemal si sa naštvať.

Iluzívny príbeh. časť druhá

8. července 2014 v 21:25 Poviedky
*
Sergej hĺbil dieru do zeme a dúfal, že táto bude už posledná. Starostlivo do nej vložil bombu a drôtik trčiaci z nej vytiahol von. Ivan potom dieru zasypal hlinou a očistil si ruky.
,,Što myslíš, bratu?" opýtal sa Sergej, ,,bude to stačiť?"
,,A što ty maš v makovici, Seržo? Ja znam, čo robim," Ivan tresol Sergejovi po pleci a vytiahol z bundy demižón vodky. Upil si riadny dúšok a podal ho Sergejovi. Ten sa napil od smädu a zahlásil do pustej noci: ,,Viva la Russia!"
Ivan pritakal a buchol svojho parťáka po pleci tak, že mu zabehlo. ,,Tak bratu, tak! Keď to odpálime, Ural sa oddelí a už sa tej zasranej špinavej Európy dotýkať nebudeme."
Sergej sa zasnene zahľadel na cípy temných hôr a slastne zamľaskal.

*
,,Nieee! Nieee!" z 37-meho poschodia mrakodrapu sa do noci ozýval zúfalý výkrik mladej študentky medicíny. ,,Tasukete! Tasukete!" zaznelo aj úpenlivé volanie o pomoc.
Michiko sa nakláňala z okna, aby ušla tomu, čo na ňu útočilo zvnútra. Nikto jej však neodpovedal, pretože ostatní obyvatelia Tokia kričali rovnako ako ona a prehlušovali tak vreskot jeden druhého. Ľudských hlasov ale čoraz viac ubúdalo a mestom sa rozliehal prenikavý piskot a praskanie lámaných kostí.
Vyklonila sa z okna a rozhliadla sa na všetky možné strany. Žiadne východisko. Doprava skolabovala, hukot sanitiek a hasičských áut pomaly utíchal. Jediný zvuk, ktorý všetko postupne pohlcoval, bolo to uši-drásajúce pískanie. Od chrbta začula škrabot tisícok malých nožičiek. Blížili sa k nej a ona to vedela. Už sa ani nepokúsila kričať. Od zúfalstva sa vydriapala na okennú parapetu a prichytila sa bočného rámu okna. Vietor jej prečesal vlasy a ona pocítila chladný závan vzduchu na spotenej tvári. Nie, nechcela skočiť. No nechcela sa ani nechať napospas tým odporným tvorom, čo sa zhromažďovali v izbe. Obrátila sa dovnútra, aby zhodnotila svoje chabé možnosti. Ich oči žiarili v tme ako malé neónové lampičky. Potkanov sa v miestnosti vynáralo čoraz viac, až vytvorili obrovskú viacposchodovú masu, ktorá sa valila dopredu rovno k oknu. Michiko sa strhla a ucukla, keď zacítila dotyk na nohe. Takmer vypadla z okna, ale potkany ju spoločnými silami stiahli naspäť. Najprv jej rozhrýzli topánky, potom sa dostali k podkolienkam a nakoniec aj k vytúženému mäsu. Jej predsmrtný výkrik bol utopený v mori krvilačných chlpatých príšer. Na 37-mom poschodí mrakodrapu v meste Tokio v štáte Japonsko v byte číslo 810 bolo na potkanej hostine počuť ďalšie lámanie kostí.

Dread of the human mind 1, 2 (Sound poem)

8. července 2014 v 18:30 Poems
Dread of the human mind

Below are two audio files available to listen :




(I composed it of a text script combined with some sounds and me playing my instrument Smějící se )

Here is a text script:

"Who is it?
What is this?
Louder. Louder. Hear it?
It comes closer to you and
the sounds are terrible and dark sides of human soul appear while you hear it coming, but slowly, cunningly and

disguised as a gentle vial, spinningly, what is it exactly? I say... sullen and barren and melancholic and sad and

screeching and sweeping and green is brown and gray and dead and it's strong coming tip-toeing so close and

trudging, it closes the door and you are listening to it suddenly and nearer and nearer and looking through the hole

at me, oh, i see it and it sees me. It's hunting and chasing me and, fuck, I see nothing because it's

dark.........................................................
.........................I'm here. It's here. Encounter. I'm dead. Kill. Kill. Kill. Kill. Silence."



Homicide

8. července 2014 v 16:26 Poems
Homicide

Birds of feather
die together.
Broken nest and empty house
They sing odes
on fallen boughs.

Iluzívny príbeh. časť prvá

4. července 2014 v 21:30 Poviedky
Toto je príbeh napísaný medzi prednáškami za študentských čias. Vznikol v prednáškových miestnostiach a sálach, ktoré už dnes nie sú pre študentov prístupné. (február 2011)

Zmierenie časť 6

4. července 2014 v 20:47 Dráma
1.DEJSTVO. 8. OBRAZ.

Miesto nehody.
Matka sa ponáhľa. Sirény sanitiek, policajných áut. Vrava. Matke sa na tvári usadzuje určitý nepokoj. Dve telá sú nedôsledne prikryté plachtou.
MATKA: (Pre seba) Koľko ľudských nešťastí čaká na každom rohu.
Musím sa modliť k Bohu,
aby môjmu dieťaťu nič sa nestalo!
(Chytí sa za gombík a prežehná sa so zavretými očami.)
Na toto miesto však,
Sília chodí maľovať.
(Hlas jej stíchne.)
Kto sa pod tou plachtou skrýva? Kto to tam leží potichu?
Kto sa k nebu mŕtvy díva? K večnému to oddychu.
Aké tenké rúčky.
Prsty ledva na obrúčky.
(Približuje sa k jednej z plachiet.)
Zhon. Ľudia si ju nevšímajú. Autá, húkačky, krik sanitárov, policajti. Okoloidúci vyjadrujú svoje pocity ľútosti a desu zároveň. Vo vzduchu visí smrť.

1. DEJSTVO. 9. OBRAZ.

MATKA: (Dotýka sa plachty.) Matka nesmie prežiť smrť plodu svojho lona.
Pod tou látkou, bože drahý, nemôže byť ona.
MUŽ: (Nečakane preruší chaos.) POZOR! PADÁ !!!
(Sekundy. Stotiny.)
(Matka sa nehýbe. Výkriky. Z výšky na zem padá telo. Dopadne na tvrdú dlažbu tesne pred matkine oči. Zadržiavaný výkrik. Tupý dopad tela. Údy poskrúcané v neprirodzenej polohe. Krv vyteká z uší a úst. Okolie stíchne. Zastavený pohyb času na zlomok sekundy.
(Stotiny.)
(Všetko sa dá znovu do pohybu.)
MATKA: (Vidí posmrtný kŕč tela.)
(Prenikavý krik a plač) Dcérenka moja.
Len teba vidieť chcem.
To je môj jediný posledný sen.
(Konverzačne.) Si živá a zdravá, však nemusím sa báť?
POLICAJT: Pani! Stáť! Tam nesmiete. Dajte si povedať!
(Drží ju.)
MATKA: (Vytrhne sa mu zo zovretia.) Ale ja musím, môžem, chcem!
Či je moja dcéra v poriadku zistím len.
(Odhrnie plachtu.)
Sília, och, čo si to spravila?
Ja som ťa neprávom za lásku vinila.
Teraz slzy mi tečú ako horské prúdy
na tvoje tvrdé zmeravené údy.
Tak už sa nehnevaj.
Mne je to ľúto, nie raz, nie dvakrát, ba tisíckrát.
Viem, že ťa Amorto
mal veľmi rád.
Toto je strata, smútok.
Toto je rana.
Srdce mi to reže - kdeže -
trhá na kusy.
Toto ja nezvládnem.
Zo sveta odísť musím.
Milujte sa, kým ste mladí.
Vedzte, že vám do toho
nepridám ja svoje zvady.
Buďte šťastní,
do neba volám.
V náreku a v prachu
úboho tu stonám.
(Odmlka.)
(Ticho. Dav bezradne stojí poblíž. Nehýbu sa. Pozorujú matkino vyznanie.)
(Krátky moment.)
MATKA: (Pobozká Sílii čelo roztrasenými perami a potichu zaplače.)
(Cez slzy.) Ach, prosím, zmierenie!
Odpustíš mi, a či nie?
(Náhle sa chytí za srdce a klesá k zemi.)

Zmierenie časť 5

4. července 2014 v 13:48 Dráma
1. DEJSTVO. 7 OBRAZ.

Na ulici sa zhrkuje čoraz viac ľudí. Zvuky sanitiek prichádzajúcich k mieste nešťastia.

AMORTO: (Zblázni sa.)
Na zemi dve telá. (Zamyslí sa.)
Veď to nie je veľa.
Kto to tam spí na zemi?
Azda dvaja psi autom zrazení.
(Hľadá Síliu po celej streche. Prezerá každý kút, dokonca sa pozrie i poza plátno, ktoré zostáva nepomaľované.)
AMORTO: (Vážne) Moja láska už medzi živými nie je.
No ani ja nechcem na tomto svete prebývať viacej.
Život na Zemi stratil svoj lesk.
Do stromu lásky našej
udrel blesk.
Už som chodník bez značky,
bez cieľa.
Duša moja pod zem sa zaviera.
Odchádzam.
Niet iného východiska.
Smrť priďaleká, cudzia,
zrazu je mi blízka.
Bez jej očí ako slnka žiar -
nechcem veru bez nich žiť,
kráčať do diaľav.
Len jeden malý krok
a hneď zídem, láska, k tebe pod odtok.
(Rozbehne sa a chce skočiť. Odrazu si to rozmyslí, vezme štetec a spraví pár ťahov na plátno. Nespokojný, trhá plátno a skáče.)

Zmierenie časť 4

2. července 2014 v 16:57 Dráma
1.DEJSTVO. 5. OBRAZ

Na streche starej ošarpanej budovy. Počuť zvuky mesta doliehajúce sem zdola.
Amorto je vzadu pri anténe. Počúva reprodukovanú hudbu cez slúchadlá a vyťahuje si maliarske potreby. Rozloží paletu a namiešava farby. Začne okolo seba upratovať svoje "zátišie". Sústredí sa na svoju činnosť a popritom si pospevuje veselú melódiu.
Sília stojí pri okraji strechy, vyťahuje plátno, nasadzuje ho a pripraví si štetec. Zasnene sa zahľadí na slnko kloniace sa za mesto. Ožiari jej to celú tvár.
SÍLIA: (Blažene) Krásna zlatá stuha horizontu. Takú pompu musím vystihnúť v momente jej pádu. Len tak na plátno preniesť môžem pravdu.
(Postaví sa bližšie k okraju a užíva si výhľad. Zhlboka dýcha a zavrie oči.)

1. DEJSTVO. 6. OBRAZ

(Na streche. Vystúpi Júlia. Je zadychčaná a ihneď zamieri k Sílii. Osloví ju, až keď bude tesne pri nej.)
JÚLIA: (Zhrozene) Sília!!! (Úpenlivo) Neskáč, prosím!!"
(Snaží sa Síliu objať a zvaliť ju tak na zem)
(Sília v úľaku. Netuší, kto sa na ňu vrhá. V reflexe sebaobrany sa zohne a uskočí od plátna nabok. Júlia chytá prázdny vzduch a letí zo strechy.)
(Okamihy)
SÍLIA: (Zmätene) Pri všetkých Bohoch sveta,
Júlia, čo som to spravila?!
Ja blázon bez mozgu.
Ja som ťa zabila!
(S nádejou) Júlia! Júlia! Júlia! Kde si sa stratila?
(Spraví sa jej nevoľno. Zapotáca sa.)
-Výkrik hrôzy-
SÍLIA: Ja- Júlia- Spadla- Leží. (Hovorí potichu. Hlas sa jej zadrháva. Amorto ju nepočuje.)
(Niekoľko spomalených okamihov.)
AMORTO: Sília, moja spanilá. Aká si bledá! Čo je? Čo sa deje? Čo si sa zranila?
(Sílii sa pri pohľade na Júliu zatmie pred očami, omdlie, padá voľným pádom na chodník.)
(Pribehne Amorto.)
AMORTO: SÍLIA!!! Preboha! NIE! Božie zmilovanie!
(Žalostne, kvíliac, bez nádychu) Sília! Láska! Moja milá! Kráska!
Lesná víla! Srdce žitia! Drahá!
Prúd môjho bytia! Najdrahší poklad!
Sília! Chrobáčik! Micka! Múza moja!
Život! Slnko raja! Už nie sme dvaja!
(Pokračuje)
Kam si to spadla? Prečo?
Nelež tam, drahá. Povedz niečo!
Moja láskavá Sília, láska!
Chrobáčik, miláčik, lasička, kráska!
(Trhá si vlasy. Blúzni.)

Zmierenie časť 3

2. července 2014 v 16:36 Dráma
1. DEJSTVO 3. OBRAZ

MATKA:
Dúfam, že nebude zvada,
ak ma potom zbadá.
Zasa si bude myslieť,
že jej chcem súkromie rušiť,
strapňovať ju, po plátnach brúsiť, špehovať.
Zasa si bude myslieť,
že som zlá mať.
Keď ja len zmieriť sa chcem,
udobriť, zhasiť oheň sváru.
Nikto nemá páru,
ako sa cítim pre to.
Rozstrieľala by som sa na rešeto.
Keby niečo, zámienku vhodnú mám:
jej obľúbený štetec zabudla si tam
na stole.
Bez neho maľovať nemôže.
(Mimovoľne sa usmeje a ohmatá špičku štetca vo vrecku. Dokonca sa naňho očkom pozrie.)
Svoj šťastný štetec nemá.
Prinesiem jej ho,
snáď sa nenahnevá.

1.DEJSTVO. 4.OBRAZ

Júlia prechádza cez križovatku, cez rušné mesto. Míňa ľudí neznámych tvárí. Vníma nekončiaci život mesta.
JÚLIA: (Rozčúlene) Ach, jej mama chrobáka mi nasadila do hlavy! Či sa niečo deje so Síliou? Či sa jej to nemarí? Zdá sa byť fajn, ale čo keď ja o nej prevrátenú predstavu mám?
Čo ak je to klam? Čo ak sa to zdá len mne?
Možno má problémy, o ktorých ani Amorto nevie sám.
Chodí taká zamĺknutá, ako bez duše, veruže.
Možno ju kvári dáka strasť.
Z čoho však?
Ak je to smútok z lásky,
na to veru nie je žiadna masť.
Joj, beda! Ten čudný obraz,
čo stvorila!
Kríže, vrany, pomníky, zrkadla odraz!
To je stopa, predzvesť strašná.
Nad jej životom sťahujú sa mračná.
Ani mi dnes vedieť nedala,
že sa niekam chystala!
(Takmer vykríkne) Niečo má za lubom.
Niečo má v pláne.
Len nech ublížiť si nechce hlavne!
(Zrýchli krok. Cez poslednú križovatku prebehne na červenú.)

Zmierenie časť 2

1. července 2014 v 20:16 Dráma
1. DEJSTVO. 2. OBRAZ

Matka je sama v byte. Díva sa spoza záclony von z okna a hypnotizovane pozoruje západ slnka.
MATKA: V čom robím chybu stále? Je to len dievčatko malé. Veď som jej len chcela dobre. Je ešte príliš mladá na lásku; mala by ju poznať, ale len na obrázku. Či sa mi to len marí? Som ja jediná, kto ju nechápe, vari?
Neviem, čo je pre ňu med a čo jed, ja stvora biedna. Láske som zabuchla dvere; v citoch som bola striedma.
Som matka, a tá sa o dobro svojej dcéry starať musí.
Ale ako inak sa poučí zo svojich chýb, ak nie tak, že to skúsi?
Bola som veru tvrdá ani kameň. Snáď ich lásky prameň
obmäkčí ma.
(Ustúpi od záclony a zamyslí sa.)
Nech sa dvaja ľúbia, keď chcú. Je to umelec, pochabý chlapec, ale muž. Ale či mi Sília odpustí? Nuž...
(Rozhodne sa hneď ísť za ňou a ospravedlniť sa.)

1. DEJSTVO. 3. OBRAZ

Ozve sa zvonček na dverách. Matka v zhone beží otvoriť a nadšene otvára dvere.
MATKA: (Pre seba) To bude Sília! Určite si niečo zabudla.
(Otvorí dvere a úsmev jej spadne z tváre.)
JÚLIA: Prajem dobrý deň.
MATKA: Ach, ahoj, to si ty? (Pre seba: Aký márny sen.)
JÚLIA: Je doma Sília?
MATKA: Ak by som povedala "áno", to by som sa mýlila. Minuli ste sa, Júlia. Za Amortom odišla.
JÚLIA: Ach, tak, vďaka vrelá. A neviete, kam presne ísť to chcela?
MATKA: (Zamyslí sa. S ukazováčikom na brade sa snaží rozpomenúť sa na detaily jej posledného rozhovoru so Síliou.)
Jej posledné slová boli, že slnko už za obzor kĺže.
JÚLIA: (Skočí jej do reči) Jasné, už viem. Idú maľovať západ slnka na starú strechu, ďakujem. (Rýchlo sa zvrtne a odchádza.)
MATKA: Júlia!
(Stojí vyjavene vo dverách)
JÚLIA: (Otočí sa) Ešte niečo na srdci vám leží?
MATKA: Beda, ťažoba veľká. Júlia, zvláštne vecí so Síliou dejú sa. Celkom bojím sa.
JÚLIA: Čo konkrétne máte na mysli?
MATKA: Vybuchne hnevom, tu zas z ľútosti. Mení postoje, zvyky, názory, tára hlúposti. Samé nezmysly. Je zvláštna, nemyslíš?
JÚLIA: (Pokrúti hlavou.) Nie, zdá sami, že jej duch je čistý, triezvy, s rozumom zdravým.
MATKA: Dobre potom. Tak ťa zdravím.
JÚLIA: S Bohom zostávajte.
Matka zostane stáť na chodbe, chvíľu sa rozhoduje, potom sa oblečie a vyjde von.

Posledná úloha- kapitola 15

1. července 2014 v 16:00 Fantasy rozprávky I.
*
Salore odomykal bránu jednou rukou a v druhej držal obrovskú tašku, ktorá mu zakrývala skoro celú tvár. Sanco - stojaci soľný stĺp si vedľa seba nevšimol. Započul až jej ostýchavý hlas.
,,Dobrý deň."
Otočil sa k nej a kľúče mu vypadli z rúk. Hneď ju spoznal.
,,Pán, pán, pán..."
Meno toho muža jej v tej sekunde úplne vypadlo. Vtedy sa z otvorenej brány vyrútil Ponnto.
,,Čau, Salore!"
Salore utrpel dvojnásobný šok.
Taška mu doslova vyletela z rúk a jej obsah sa rozkotúľal po najbližšom okolí. Fľaška s mliekom sa rozbila a oprskala Saloremu tenisky a konce nohavíc. Zelenina sa pohybovala smerom k Sanco a oranžová lepkavá tekutina sirupu rozširovala svoju nádejne vyzerajúcu mláčku.
,,Ty??? Ponnto, ako si ---?"
,,No to sa divíš, ako som ťa našiel, čo? Ale som tu z vážnejšieho dôvodu, Salore."
Salore sa zmätene pozeral raz na Ponnta, raz na Sanco a nevedel, čo má povedať.
,,Prišiel som ťa varovať- " nedopovedal vetu, lebo Sanco skríkla a Salore odsotil Ponnta do plota.
,,Ponnto, pozor!"
To sa štyria chlapi vynorili spoza záhradnej skalky so zbraňami v rukách. Salore na nich použil prvý obranný manéver, aký ho napadol.
Ozvalo sa hlasné prasknutie a chlapov oslepila ostrá slnečná žiara. Vďaka tejto clone boli pár sekúnd mimo, preto mohol Salore povedať Sanco to najdôležitejšie.
,,Utečte! Rýchlo!! Oni by vás zabili!!! Utečte!!!" Sanco poslúchla, ale neutiekla ďaleko. Učupila sa pod betónový múrik pár metrov od vchodovej brány a kryla si hlavu pred možnými útokmi. Nevidela nič, počula len zmes hlasov.
,,Ideš s nami Ponnto!"
,,No určite. Čo s ním chcete?"
,,Daj si odchod, Salore!"
,,Čo si sa prišiel zvítať so starými kamarátmi?"
,,Chýbal ti domov, však? Pripomeňte mu ho chlapci a poriadne mu naložte!"
,,Ty kolaborant všivavý! Dezertér! Zahadzuješ sa tu s vrahmi na Zemi! Tieto zločiny ti budú doma stačiť na popravu."
Potom boli počuť už len nadávky, dupot, Ponntov krik a jeho vzďaľujúce sa nezrozumiteľné slová.
,,Ponnto!!!"
Rozruch v záhrade prebral k životu celý panelák. Ľudia pozerali z okien a nadávali.
,,Vy uličníci! Biť sa tu v našej záhrade a ničiť nám ju! Já vám dám!!!"
Jedna babka dokonca vyhodila z okna kvetináč. Trafil práve Saloreho do chrbta, lebo on jediný v záhrade zostal. Chlapi spolu s Ponntom zmizli v portáli za stromami.
,,Toto," začal hovoriť a rozdeľoval každé slovo, ,,je ale naozaj zlé. Chudák Ponnto, čo s ním teraz spravia?" Salore si kľakol na kolená do rozborenej hliny a hľadel na tú spúšť na bojisku. ,,Ani neviem, čo mi to chcel povedať." Zamyslene oprel zlomenú ružu o kmeň malého stromčeka. Odrazu si všimol tieň. Niekto za ním stál.
Rýchlo sa otočil.
,,Vy? Nepovedal som vám, aby ste utiekli?"
Sanco sa zháčila. Nečakala od neho takú reakciu. ,,Už si ma nepamätáte, však?"
Salore vstal a rýchlo si zo seba oprášil hlinu. ,,Ale áno, pamätám si vás, prepáčte. Vy ste to dievča z námestia a tiež ste videli mimozemšťanom v poli. Aj kvôli tomu ste v nebezpečenstve."
Súcitne na ňu pozrel. Vyzerala vyľakane.
,,Asi mi nebudete veriť nič z toho, čo vám poviem..." ozval sa jeho tichý hlas medzi zničenými kvetinami.
,,Nie!" prerušila ho, ,,ja vám budem veriť, ale predtým musím niečo povedať aj ja."
Sklopila zrak. Bolo jej nepríjemné hovoriť o veciach, ktoré jej prišli také neskutočne nepredstaviteľné ešte pred niekoľkými hodinami. Salore takmer nedýchal a Sanco si sadla na kameň k nejakej orientálnej rastline. Horko-ťažko tie slová dostala von z úst.
,,Ponnto vám chcel odkázať, že útok plánujú na piatok 13. júna..."
,,To je zajtra!!!"
,,Nie, pozajtra," potichu ho opravila a všimla si, že zbledol. Horúčkovito o niečom rozmýšľal, chvíľu sa prechádzal sem a tam pomedzi záhony kvetín, až si prisadol k Sanco.
,,Vy poznáte Ponnta?"
Otázka ju trochu prekvapila. ,,Spoznala som sa s ním až dnes. A to čírou náhodou."
A tak mu v skratke prerozprávala celí stretnutie s Ponntom a všetko to, čo jej povedal.
Keď Salore strávil jej dlhší monológ, nevedel, ako sa má ďalej zachovať. Čo mám urobiť ako prvé? Čo teraz?! Skryl si hlavu do dlaní.
,,Salore, mohla by som vám v tom nejako pomôcť?"
Neodpovedal. Dobre vedel, že každý, s kým sa na tejto planéte osobne spoznal, by mu mohol pomôcť.
,,Salore?" opatrne ho oslovila.
,,Prepáčte, Sanco."
,,Tak môžem vám pomôcť?"
Teraz už Salore vedel, že musí hovoriť. Musí jej to celé vysvetliť.
,,Práve v tom je ten problém, slečna Sanco. Už viete, že nie som tak celkom človek. Tu na Zemi bolo mojím poslaním nájsť pár dôveryhodných ľudí, ktorí by spolu so mnou zachránili túto planétu, ak by ju niečo ohrozovalo. A vidíte? Tá ,,tajomná" hrozba je už tu a ja nikoho nemám. Zlyhal som."
Zo Sanco odrazu vyhŕklo to, čo najmenej očakávala, že povie. ,,Ja vám dôverujem! Ešte to nie je úplne stratené! Tak povedzte, čo mám urobiť?!"
,,Sanco, to by bolo veľmi nebezpečné! Ja nechcem, aby sa vás ten útok nejakým spôsobom do-"
,,Dotkol?? Chceli ste povedať,,dotkol"? Už sa ma to až priveľmi dotýka! A každého obyvateľa našej Zeme!!! Mojej mamy, babky, rodiny, kamarátky Bridget!! Oh nie, Bridget je na dovolenke pri mori! Nemôžem ju varovať!!!"
Začala byť čoraz nervóznejšia a hystericky rozhadzovala rukami.
Salore si čupol oproti nej. ,,Slečna Sanco! Sanco!! Sanco!!!" Položil jej ruky na ramená a ona sa znenazdajky upokojila a prestala sa triasť. ,,Ak nemáte strach, môžete mi pomôcť, pretože ja strach mám."
Nechal jej chvíľu na rozmyslenie.
,,Dobre." Dobre. sama sa uistila o tom, čo práve vyslovila. ,,Ale ja nemám žiadne zvláštne schopnosti ako vy alebo tí druhí."
Jej presvedčenie nahlodávala náhla neistota.
,,O to strach mať nemusíte. Určitú schopnosť vám darujem."
,,Čo? A to ako? Nechápem."
,,Vysvetlím vám to, ale máme veľmi málo času."
,,Máte pravdu. A ja sa už teraz musím vrátiť domov. Mama ma o takomto čase určite bude hľadať."
,,Kedy budete môcť najskôr odísť z domova, Sanco?"
Pozrela na zapadajúce slnko. Na mikrosekundu si pomyslela, že je to krásny pohľad.
,,Ráno?"
,,Ráno už bude neskoro."
,,Tak prídem v noci."
,,Dobre, povedzme o polnoci?"
,,Uhm. Mám prísť sem?"
Salore nervózne prikývol.
,,A slečna Sanco?" vypustil do ovzdušia neurčitú otázku, keď vstávala, že odíde.
,,Môžete mi hovoriť Sanco, bude to tak jednoduchšie."
,,Tak dobre, Sanco. Chcel som ti len povedať, prines si nejaké staršie veci, ktoré ti nebude ľúto zašpiniť."
Sanco sa začudovala tejto zvláštnej rade, ale nechcela sa v tej chvíli na nič podrobnejšie vypytovať. Nakoniec sa len opýtala: ,,Ešte niečo?"
Salore sa zatváril neskonale previnilo. ,,Mrzí ma, že som nezabezpečil vašej planéte lepšiu obranu."
Sanco si len jemne povzdychla. ,,Už o tom nehovor, prosím."
,,Prepáč, nebudem," sľúbil jej a svoje slovo dodržal. Odvtedy ľútosť nad Zemou a svoju doterajšiu neschopnosť viac nespomenul.
*