Srpen 2014

Dante- kapitola 23.

23. srpna 2014 v 16:35 Novely
V dostatočnej vzdialenosti od toho indivídua sa Errie odvážila Danteho spýtať: ,,Dante?"
,,Áno?"
,,Nerozumiem tomu, o čom ten chlap hovoril. Aký "výbor" a čo to malo byť s tým nelegálnym párom?"
Dante si sklesnuto povzdychol. ,,Funguje tu niečo ako Výbor pre vznik nových jedincov. Ten ti vyberie geneticky vhodného partnera a ty nemôžeš odporovať. Nesmieš si vybrať niekoho len tak na základe svojich citov. Jednoducho ti niekoho pridelia. Odoberú nám spermie a vajíčka a vytvoria dieťa...urýchľovačom rastu."
,,To je predsa strašné!"
,,Vo veku 26 rokov najneskôr už musíš mať vybratého vhodného partnera. U mňa je to práve vo fáze vyhľadávania."
Errie sa cítila previnilo len preto, že sa na to vôbec opýtala. ,,To mi je fakt ľúto. A čo sloboda rozhodnutia?"
,,Neexistuje," pokojne odvetil. ,,Pokiaľ tu niekto ešte má to šťastie, že má vlastný názor, tak má dosť rozumu na to, aby si ho nechal pre seba."
,,Je to kruté a nespravodlivé, ak si nemôžeš vybrať tú, ktorú miluješ."
Dante jej posunkom naznačil, aby vošla do "telefónnej búdky". ,,To je pravda. Ešteže nikoho nemilujem."
V presklenej búdke nebol telefón, zato v stene bol primontovaný počítač s plochým monitorom.
,,Načo je tu počítač?" čudovala sa Errie.
,,Sú na každom rohu. Môžeš sa zahrať, pozrieť si aktuálne správy zo štátu. Vieš, teraz je celý svet jedným veľkým štátom."
Errie sa skoro zadusila od prekvapenia. ,,Cože?"
,,Aha," skočil jej do reči, ,,zemetrasenie na území bývalej Číny. Chceš sa pozrieť cez kameru?" a už jej strkal do rúk okuliare a prilbu pre lepší zážitok.
Errie od seba odstrčila ponúknuté príslušenstvo.
,,Divila si sa tomu štátu, že?"
Na obrazovke videli hýbucu sa zem, padajúce domy a ľudí kričiacich v troskách.
,,Nedá sa to vypnúť?"
,,Nie, iba prepnúť. No, k tomu svetu: celý svet je jeden štát - SÚ. Svetová únia. Klišé názov, čo? Zavoláme si taxi-mob, dobre?"
Otvorila ústa, že niečo povie, ale vyplával z nej len vzduch.
,,Bude to bezpečnejšie než metro. Zavrieš dvere, prosím ťa?"
Bez slova zabuchla sklenené dvere a nakukla Dantemu cez rameno. Práve niečo vyťukával do klávesnice. Potom stlačil "enter" a obrátil sa k nej. ,,Teraz sa nezľakni. Klesáme do podzemia." Len čo to dopovedal, podlaha na ktorej stáli sa trošku nadvihla a potom sa plošinka pomaly zosunula 5 metrov pod zemský povrch. Konštrukcia búdky zostala pevne stáť na svojom mieste vo svete tam hore a plošinka sa automaticky navrátila späť, aby ďalší potenciálny zákazník nespadol do hĺbky. Totiž, niekedy sa stávalo, že kontrolná poistka na dverách búdky sa pokazila a kľučkou sa dalo potiahnuť aj vtedy, keď sa plošinka nenachádzala na úrovni chodníka.


Zišli do podzemných dráh. Tunely okolo nich boli široké, na rôznych miestach sa rozdvojovali, na ďalších križovatkách sa dráhy zase rozchádzali, kľukatili - jednoducho, celá sieť podzemných ciest vyzerala ako jedno veľké bludisko. Zmenšené modely bunkových áut, len bez typických kolies, sa im obrovskou rýchlosťou mihali pred očami.
,,Pozor, nespadni na koľajnice, Errie," upozornil ju Dante.
,,Uhm," ustúpila o krok dozadu a narazila do žltej svietiacej tabule s nadpisom: PRESTUPNÁ STANICA. DOROTNÍKOVA. Ten nápis si pamätala. Na ulici s rovnakým názvom sa nachádzala jej najobľúbenejšia časť čínskej štvrte. Farebné obchodíky s bambusmi, lampiónikmi a prívetivými ľuďmi so zošikmenými očami. Tam hore už nič také nie je, napadlo jej, ale v tom momente ju už Dante jemne tlačil do pristaveného taxi-mobu s aerodynamickým tvarom.
,,Vyzerá to ako zväčšená počítačová myš," komentovala to Errie.
Dante sa potichu, ale úprimne zasmial. Zadal palubnej doske potrebné údaje a stanovil cieľ. Počítač už sám vyhodnotil, ktorá trasa bude k určenému cieľu najrýchlejšia a za pár sekúnd sa pohli. Závratnou rýchlosťou. Bolo to horšie než na zrýchlenej horskej dráhe. Errie sa až slzy drali z očí von a lietali jej poza tvár.
,,Och, ani som sa ťa nespýtal, či ti pri takej rýchlosti nebýva zle," podotkol Dante len tak v rámci slušnosti.
,,Takú rýchlosť som nikdy nezažila, takže...neviem." Errie sa radšej kŕčovito držala sedadla a zavrela oči. O niekoľko desiatok sekúnd neskôr už vystupovali (Errie si nestihla všimnúť, kedy Dante zaplatil) a plošinka na inej prestupnej stanici ich už vynášala nahor. Vtedy zrazu začalo Dantemu blikať v zápästí a otravný pípajúci zvuk stále zvyšoval intenzitu.
,,Bliká mi zdravotný implantát, čo znamená, že som asi vyhladol."
Podľa Errienho pohľadu videl, že potrebuje vysvetlenie. ,,Tieto čipy má každý. Sú implantované pod žilou v zápästí. Kontrolujú zdravotný a emočný stav. Upozorňujú napríklad na základné biologické potreby."
Errie nevedela, ako na to reagovať.
,,Dokonca nás to núti ísť na záchod a tak."
,,To vážne?" zamaskovala smiech.
,,Smrteľne. Neveríš?"
Otrčil pred ňu zápästie. Jemné jazvičky po stehoch sa dali jasne rozoznať.
,,Ooch."

Iluzívny príbeh. časť piata

23. srpna 2014 v 16:02 Poviedky

*
Keď padol posledný policajt, v TiJuane začali oslavy anarchistickej revolúcie. Decká opustili svoje miesta ostreľovačov na strechách budov, ockovia odložili zbrane a pálky, mexickí Bielorusi si očistili svoje kalašnikovy, bazooky sa zatiahli na zadné dvorce domov a lebky mŕtvol víťazi teatrálne nabodli na železné trubky zasadené do zeme. Na znak revolúcie každú lebku previazali čiernou šatkou. K dobrým oslavám tradične nesmela chýbať dobrá nálada, a tak sa húfy obyvateľov TiJuany vybrali na marihuanové polia zozbierať úrodu.
Od víťazného momentu anarchistickej revolúcie už v TiJuane nemuseli viac umierať nevinné obete bojov medzi obrovskými drogovými kartelmi. TiJuana totiž prevzala monopol nad drogami a začala ovládať aj prevoz kvalitného kolumbijského kokaínu.
Oslavy začali predjedlom z marihuany, pokračovali syntetickými drogami a ako dezert sa na záver podával čistý kokaín. Svoj balíček dostal každý obyvateľ bez rozdielu na vek. Nadrogovaní boli dokonca aj domáci miláčikovia.
Po týždni bol v celej TiJuane taký hustý dym z drogových výparov, že ľudia mohli svoje dávky inhalovať priamo zo vzduchu. Nikomu nevadili červené oči, dusiace sa deti, umierajúce zvieratá a zoschýnajúce stromy.
*
,,Jerry Lee, nebav sa!" učiteľka napomenula žiaka, ktorý sa otáčal dozadu ku kamarátovi a rozprával sa s ním o niečom očividne zaujímavejšom. Jerry Leeho dokumentárny film o rozmnožovaní hmyzu premietaný na plátne vôbec nezaujímal. Nemohol sa ani pozerať von oknom, pretože prastaré hnedé závesy boli stiahnuté až k zemi. Kedy už bude zvoniť? Tu sa to nedá vydržať. ,,Nudaaa." Posledné slovo vyslovil nahlas bez toho, aby si to uvedomil. Učiteľka sa na neho škaredo pozrela a pohrozila mu prstom, ale potom sa ďalej venovala filmu.
Jerry Lee sa vydržal aspoň päť minút dívať na fosílie a rôzne druhy kameňov vo vitrínke skrine, no hneď na to začal znudene zívať s doširoka otvorenými ústami.
Jedna ruka vyletela k stropu. ,,Pani učiteľka, môžem ísť na záchod?"
,,Hovorí sa na toaletu, Jerry Lee. No choď," dala mu zelenú a on na viac nečakal. Okamžite vystrelil zo stoličky a rachot, ktorý narobil, zobudil zopár spiacich spolužiakov v zadných laviciach.
Nešiel na WC na treťom poschodí, ktoré by mal najbližšie, ale pomalým krokom sa plížil až na prízemie. Po ceste nechtom zoškrabal trochu omietky z rohu steny na prvom poschodí, kde boli vyryté rôzne prezývky a iniciály zjavne staršie než on sám.
Záchody na prízemí boli prázdne. Jerry Lee vošiel do poslednej kabínky pri vonkajšej stene, zatresol za sebou dvere, sklopil dosku, vyskočil na ňu a vyzrel von malým okienkom. Prekvapilo ho, že sa začína stmievať. To je už toľko hodín? Zaprel sa do steny a nohou sa odrazil od kľučky, kým sa dvere neotvorili. Vyklopil pánt na okne, stiahol ho do horizontálnej polohy a preplazil sa von. Zoskočil do trávy rovno medzi šípové ruže.
,,Jau, sakra!" zaklial a chytil si ľavé rameno. Tŕne mu spôsobili malý krvavý šrám. ,,Sprosté ruže!" uľavil si a schmatol zopár lupeňov z kvetu, aby ich v pästi mohol rozdrviť. Zrovna, keď si vylieval zlosť, začul zboku šialený bzukot. Valil sa naňho roj gigantických komárov.
Deti sediace najbližšie k závesom sa začali mrviť na stoličkách a šepkať si medzi sebou. ,,Počuješ to?" ,,Čo to je?" ,,To je v tom filme alebo vonku?"
,,Pani učiteľka, ten bzukot ide z toho filmu?" napokon sa niekto opýtal.
Učiteľka vzala ovládač do ruky a stlmila zvuk na úplné minimum. Vlna strachu v tom momente preletela celou triedou. Bzukot za oknami bol hlasný a dal sa jasne rozoznať. Patril nespočetnému množstvu komárov, ktoré agresívne dorážali do okien. K panike prispelo aj hlásenie zo školského rozhlasu o zvýšenom výskyte komárov v okolí.
,,Prosíme všetkých učiteľov, aby..."
Učiteľku niečo štiplo na čele. Plesk! Reflexívne si dala facku na miesto, kde zacítila uštipnutie, a keď na prostredníčku uvidela spľasnuté telíčko s krvavým fľakom, hneď sa jej obrátili panenky. Vyzerá ako Anopheles, ibaže... Prišlo jej mdlo.
,,Deti! Odhrňte záves!" vydala zo seba poslednú vetu, než padla na zem mŕtva.
Keď záves vyletel hore, bzučanie ešte nabralo na intenzite, keďže komáre uvideli svetlo z premietačky. Vonku totiž zavládla úplná tma. Nastalo dokonalé zatmenie slnka. A nemalo byť iba prechodným úkazom.

Iluzívny príbeh. časť štvrtá

23. srpna 2014 v 15:21 Poviedky
Keď sa Niki prebudil, hodinové ručičky na budíku neboli prvou vecou, ktorú uvidel. Veľký statný jeleň stále tesne pri peľasti jeho postele a s pokojným sústredením žuval okraj plachty. Keď zhltol jeden kúsok, potiahol si ďalší a jedol ďalej. Niki naňho na moment vypleštil oči, ale potom začal hystericky kričať a vyletel z postele ako z trampolíny. Na prahu dverí takmer zašliapol párik ježkov na prechádzke.
,,Mamááá! Ocóóó!!! zavolal na svojich rodičov, no nesmierne sa zarazil, keď si všimol, že dvere do ich bytu sú otvorené. Bez toho, aby sa pozrel von na chodbu, ich zabuchol a v šialenom záchvate sa pustil do prehľadávania všetkých izieb. Až v kuchyni si všimol, že vonku husto sneží. Okolie za oknami bolo celkom zabalené do bieleho.
,,To čo má byť???!" vytreštil oči ešte viac. Býval totiž na nemenovanom tropickom ostrove v Indickom oceáne. Chcel okno rýchlo zatvoriť, ale vtom sa cez neho prehnal húf sťahovavých motýľov, preletel cez kuchyňu a predsieň, vrazil do zatvoreného okna v obývačke a potom vyletel von tým istým oknom, ktorým aj vletel. Nikimu ešte dlho znelo v ušiach bláznivé trepotanie a šuchot motýlích krídel.
Slzy beznádeje sa mu tlačili do očí, no strach ho premohol viac a zabránil mu rozplakať sa. Vbehol späť do svojej izby (snažil sa ignorovať jeleňa, ktorý doposiaľ spásol polovicu plachty) a v panike hľadal svoj mobil. Nakoniec sa pozrel aj pod posteľ. Tam je! potešil sa a vliezol do prachu na tej strane, kde sa jeleň nekŕmil. Keď však svoj drahocenný mobil vytiahol, rýchlo zistil, že je skôr bezcenný. Bol to kus rozmliaždeného kovu a plastu. Hneď mu bolo jasné, čie kopytá to spôsobili. Na notebook sa nespoliehal. Všimol si, že ho okupujú tmavé štedro ochlpené pavúky s červenými bodkami a Niki nemal chuť ich odpratávať čo i len handrou. Napadlo mu, že bude rozumnejšie spýtať sa susedov, čo sa cez noc stalo. A možno budú vedieť, kde je oco a mama. Prebehol cez byt ako atlét na krátke trate, pokúšal sa nevnímať kŕkanie žiab na záchode, preskočil hemžiace sa termity pri skrini a už-už otváral dvere od bytu, keď jeho pozornosť upútala cestovná taška pri vešiakoch. Ako to, že som si ju predtým nevšimol?! Tá taška bola jeho. Vždy si ju brával na hokejové zápasy, pretože sa do nej zmestilo všetko. Zdala sa byť bezodnou. Teraz však osamelo ležala na zemi, bola otvorená a trčali z nej časti pokrčeného oblečenia. Niky z nej meravo vytiahol béžové tričko. Držal ho za límec a urobilo sa mu zle. Mal pocit, že omdlie. Bolo to jeho čerstvo vyprané tričko do školy.
Na chodbe však nebolo ľudskej nohy. Hmýrili sa tam hlúčiky srniek, antilop, zebier a iných štvornožcov, ktoré nikdy v živote nevidel. V tom chaose dokonca zbadal bielu polárnu líšku. Kričal ,,Haló!" ,,Je tu niekto?" ,,Pomôžte mi!" a podobne, ale žiaden ľudský hlas mu na jeho zúfalé volanie neodpovedal. Niky zletel dolu po schodoch z druhého poschodia a vyvalil sa z brány von. Čakalo ho tam ešte nepríjemnejšie prekvapenie než to hore.

Šesťposchodový činžiak plával v oceáne na pomerne malej ľadovej kryhe, a kam oko dovidelo, nečrtalo sa nič iné než hory ľadovcov, číre more a bielota.

Out of the dead of night

23. srpna 2014 v 14:13 Poems
Out of the dead of night

Out of the night
a man appeared
with a light.
Holding an oil-lamp,
a smile on his face,
made his way towards me
slackening his pace.
He put his hand through the fog,
caught hold of mine
Out of the bog
I came
covered in slime.


Iluzívny príbeh. časť tretia

23. srpna 2014 v 14:10 Poviedky
Mária doprala v potoku posledné kúsky oblečenia práve v momente, keď slabnúce lúče slnka pohladili jej rokmi upracovanú tvár.
,,Prečo vždy perieš až večer, Mari?" spýtal sa jej muž, keď sa aj s kravami vracal z paše.
Mária sa so stonaním zdvihla zo zeme. ,,Pretože cez noc je vzduch sviežejší a v lete veci uschnú aj do rána." Vzala lavór s vyžmýkanou bielizňou a pridala sa k stádu kráv. Muž na to len pokrútil hlavou a započúval sa do kakofonickej piesne zvončekov vyzváňajúcich kravám na krkoch. Keď zavreli kravy do ohrádky, uložili sliepky spať, skontrolovali zajace v klietkach, pripravili bedničky s vajcami a fľaškami mlieka na ranný odvoz, mohli sa usadiť v kuchyni pri piecke a pozerať, ako sa im ohrieva večera.
,,Prečo nezažneš, Jožo?" Mária zaklipkala očami v tme.
,,Si nepočula, čo dnes hlásili?"
,,Nie, nebola som dolu v dedine."
,,Že ráno vypadol prúd a potrvá to dosť dlho!"
Jozef si dal záležať na tom, aby tá správa znela hrozivo a dôležito. Na Márii to však nezanechalo žiadny dojem. Jednoducho vstala a oznámila mu, že ide do kôlne pre petrolejku.
,,A vieš, že hovorili, že prúd vypadol v celej severnej pologuli?" kričal za ňou ako odchádzala.
,,A čo ja viem, kde je tá severná pologuľa..." stihla mu odpovedať.
Na to Jozef iba pokrútil hlavou a hodil do piecky poleno. Hore na platni im už bublala večera a začínala šíriť svoju tradičnú vôňu po dome. Vonku nervózne zamraučala mačka. Žili sami. Deti im už dávno odrástli a odleteli z rodného hniezda kamsi za oceán. Raz za rok ich prišli navštíviť, doniesli im všakovaké neznáme nové (pre nich nevyužiteľné) predmety (ako bieli muži Indiánom) a vrátili sa späť za Veľkú vodu s balíčkami biopotravín v náručí.
Hmm, dnes susedia nebudú pozerať Discovery channel, pomyslel si Jozef. Bolo to už pár rokov dozadu, čo susedom darovali svoju čiernu bedňu. Im bola nanič. Vystačili si sami. Na okolie sa pozerali von oknom, a keď im chýbala hudba, Mária si začala nôtiť akúsi ľudovú pesničku (falošne), ktorú si pamätala ešte z detstva a Jozef ju (statočne) počúval.
Odstavil hrniec z platne na drevený stolček a namočil do hovädzieho perkeltu prst. Pri oblizovaní ho vyrušil hlas jeho ženy. Znel nečakaným vzrušením.
,,Hej, Jožo! Poď sa pozrieť! Hybaj!" volala naňho.
Jozef sa pomalým šuchtavým krokom blížil k dvoru. ,,Čo je?? Stoh nám horí?"
,,Aha! Padá obrovská hviezda!!!" Mária s nefalšovaným prekvapením ukázala prstom na oblohu. Celý dvor, celý trávnik, záhrada, paša - všetko sa postupne rozžarovalo jasným svetlom a veľká hviezda sa približovala čoraz viac k nim.
Jozef si vzdychol. Tak predsa to prišlo! Raz to muselo prísť. Ale práve teraz? Žene nič nepovedal. Nechcel jej pokaziť nadšenie z toho úkazu a okrem toho, veľmi sa tešil na večeru.
,,To je nádhera, čo? Tu máme najlepší výhľad!" úprimne sa potešila.
Jozef len mlčky prikývol a vrátil sa späť do chalupy.
,,Kam ideš?" divila sa Mária.
,,Donesiem perkelt a stoličky. Môžeme sa najesť vonku."
A tak sedeli vedľa seba na prútených stoličkách, jedli (obzvlášť) dobrý perkelt a dívali sa, ako na Zem padá asteroid.
,,Padá hviezda, žena moja. Praj si niečo."
Mária magicky zavrela oči, aby prianie v jej mysli nadobudlo hmotnejšiu podobu.
,,No, čo si si priala, Mari?" vyzvedal Jozef.
Obrátila sa tvárou k nemu. ,,Keby som ti to povedala, tak sa to nesplní."
,,Keď myslíš." Jozef sa oprel o chrbát stoličky, aby sa cítil pohodlnejšie.
,,Ale ak to chceš tak veľmi vedieť, priala som si, aby zajtra konečne zapršalo, nech nám vyjde úroda paradajok."

Slzy

11. srpna 2014 v 20:30 Básne
SLZY

Slzy veľké ako perly
z tisícok míľ pod morom
utieraš si z líc
a zhŕňaš rukou
s bezfarebným odporom.

Pain

11. srpna 2014 v 20:26 Poems
Pain

Pain is a one way train
with the final stop
one can call Forevermore.

A Clearing

2. srpna 2014 v 16:06
A Clearing

I am here;

you are there.

We never meant to be...
I am here;

you are there.
Sitting on this clearing
in warm weather.
We never meant to be
We never meant to be
together.
I am here;

you are there.
You hair was golden like the sun
My guitar's making a desperate sound.
While I'm sitting here
and you stay there,
I appease the music
no one can bear.
This clearing rid of trees and flowers

used to be a place with bowers.
Now it's me and idle hours.
I'm letting off what was once ours

now.

Winter blues

2. srpna 2014 v 16:02 Poems
Winter blues

Winter is the time when you get the blues
Go outside and take off your shoes
Walk up on the snowy smokey roofs
Winter is the time when you get the blues
There are cats and drunkards on the cold tin roofs
They got my summer dreams and winter booze
Winter is the time when you get the blues