Září 2014

Jazykohryz 3.

9. září 2014 v 14:24 Jazykohryzy
taký malý jazykohryz.

Jazykohryzy 2. riešenia

9. září 2014 v 14:18 Jazykohryzy
riešenia...

Jazykohryzy 2.

9. září 2014 v 14:16 Jazykohryzy
ďalšie kratučké jazykohryzy

Jazykohryzy 1. riešenia

9. září 2014 v 14:14 Jazykohryzy
riešenia...

Jazykohryzy 1.

9. září 2014 v 14:11 Jazykohryzy
toto sú jazykové hry založené na hláskovaní písmen anglickej abecedy.

The Lover's Mirror

9. září 2014 v 14:02 Poems
The Lover's Mirror

The eye is a looking glass.
I saw myself in your eye
and the moment
warily
passed by.


Ranna- 2.

5. září 2014 v 13:29 Poviedky
*

,,Ranna, konečne si tu! Kde si trčala?" privítala ju kamarátka Kotte dosť nevrlo.
,,Zdržala som sa doma," odpovedala Ranna a obzrela sa po triede. Všetci boli mierne vzrušení; pobehovali sem a tam.
,,Hej, a kde máš sukňu?" nahnevana sa spýtala Tarra a pichla ukazováčikom do Ranniných hnedých nohavíc.
,,Sukňu?" nechápala Ranna, o čom to Tarra hovorí.
,,Tak sme sa dohodli, miláčik." Tarra prevrátila očami a išla sa radšej venovať líčeniu.
,,Dnes sa predsa fotíme, Ranna. Zabudla si?" opatrne a milo jej Kotte pripomenula, čo sa bude diať.
,,Ale to nevadí," Kotte sa usmiala na svoju kamarátku a Tarra jej prisvedčila: ,,Kotte má pravdu. Kašľať na to, ty vyzeráš dobre aj v gatiach. Len škoda, že nebudeme všetky v tom istom."
,,Ja som hlava deravá!" Ranne úplne vypadlo z hlavy nejaké fotenie. Chytila sa za spánky a bolestne sa zatvárila.
,,Je ti niečo, Ranna?" spýtala sa Kotte.
,,Od rána ma strašne bolí hlava. Mala som zlý sen, v ktorom ma otravoval jeden chalan a buchol mi hlavu o stenu. Odvtedy ma tam hrozne bolí," posťažovala sa.
Aj kamarátkam sa zdalo zvláštne, že Rannu bolí hlava zo sna.
,,To je ale zvláštne. Nemohla si si hlavu buchnúť v spánku o posteľ či o skrinku?"
Ranne sa vysvetlenie od Kotte zapáčilo.
,,Hmm, asi áno. Ale aj tak to bol veľmi realistický sen."
*
Večer sa Ranna s uľahčením uložila k spánku. Dúfala, že ju to osvieži a cez noc aspoň trochu zregeneruje. Namiesto bezsenného spánku však nasledovalo niečo iné.
Na koži pocítila príjemný chlad letného dažďa. Pršalo z bieleho neba a polievalo tak uschnutú lúku s poľnými kvetmi. Motýle sa schovali pod obruby listov a Ranna rozmýšľala, či by sa aj ona nemala niekam schovať. Práve, keď sa chystala obzrieť aj druhú stranu lúky, začula sa sebou hlas, ktorý sa jej zdal povedomý.
,,Ahoj, micuš. Som rád, že ťa zas vidím."
Až jej mráz prebehol po chrbte. Ani sa neotočila, len zavrela oči a utiekla preč. Cítila, ako sa jej po nahých lýtkach ošuchujú lúčne steblá a suchá tráva. Keď otvorila oči, uvidela, ako sa vysoký bodliak rastúci zo zeme ohol tak, aby ju potkol.
,,Vidíš, vidíš. Predo mnou neujdeš." znova začula ten nepríjemný povýšenecký tón. ,,A lepšie by bolo, keby si sa o to už nepokúsila."
Ranna ešte chvíľu ležala na zemi s nosom zaboreným do bodľačia, no vzápätí sa pretočila a postavila sa na nohy.
,,Prosím vás, neviem, čo chcete, ale dajte mi pokoj!"
Samini sa v duchu zasmial, ale navonok sa iba uškrnul. ,,Á, to je to, na čo som zabudol. Chcem sa s tebou zahrať jednu hru. Vieš, ja sa rád hrám."
Ranna vypúlila oči. Chod myšlienok sa jej zastavil. V tej chvíli mala pred sebou len tmu. Padala do pavúčej siete a zamotávala sa do jej lepkavých vlákien. Cítila sa ako obeť jedného veľkého nenažraného pavúka. Ten chlapec. Samini ju desil. Bála sa jeho strašidelnej istoty, istoty, že mu nikdy nebude schopná utiecť. Pre ňu sa hra nezačala obzvlášť dobre. Samini bol ako živý duch, bláznivá nočná mora. Odrazu sa rozdelil na tisíce častí a každá z častí jeho tela sa plazila smerom k Ranne. Samini hral každú z figúrok na obrovskej šachovnici. On bol pánom svojej hry.
,,Čo sa deje, mojka? Stratila si reč?" Samini zakýval Ranne pred očami a jej šialená vidina sa razom rozplynula. Tisíce častí Saminiho sa opäť spojili do celku.
,,Dajte mi láskavo pokoj!"
Samini si dal ruky vbok a nasrdil sa. ,,Ideme sa zabávať. Dosť bolo rečí. Rozprávať sa môžeme neskôr."
Ranna si do zúfalstva kľakla na zem a skryla si hlavu do dlaní: ,,Ja sa chcem zobudiť. Chcem sa zobudiť! Zobudiť!! Zobuďte ma!!! Sníva sa mi strašná nočná mora! Chcem sa zobudiť!!!"
Samini ležérne pozrel na svoje náramkové hodinky značky Casio a zívol si: ,,Nezobudíš sa, dokiaľ ti nezazvoní budík. A ten ti zazvoní za 49 minút, 56 sekúnd."

Ranna- 1.

4. září 2014 v 17:35 Poviedky
poviedka narodená za čias strednej školy z prostredia snov o nočnom trápení jednej stredoškoláčky.

Dante- kapitola 24.

2. září 2014 v 21:32 Novely
,,Prišli sme v dobrom čase."
V reštaurácii naozaj nebolo ani nohy. Len pár androidov utieralo stoly špinavými stokrát použitými handrami a zvyšok personálu leštil prístroje pri objednávacom pulte. Nikto si ich prehnane nevšímal.
,,Čo si dáme, mmm?" Dante zaškúlil na ponuku na veľkom displeji na stene.
,,Vyber si niečo, ja nie som hladná..."
,,Hej!"
,,Idem vybrať miesto," ukončila krátku debatu a zvrtla sa na opätku.
Objednal dvakrát Macky Ducky menu a šiel za Errie. Sedela v samom rohu reštaurácie na anatomických kreslách z umelej hmoty a vyzerala dosť nepokojne.
,,Nie sú pohodlné? Sú to anatomické kreslá. Mali by sa prispôsobiť tvojmu telu a tvojim potrebám."
Errie sa neochotne oprela a zacítila, ako sa plastové operadlo postupne deformuje podľa jej kriviek.
,,Nepáči sa mi tento svet. Je taký..." potichu začala Errie.
,,...Smutný?"
,,Prázdny!"
Prišla k nim androidka v zlato- červenej zástere a položila im na stôl jedlo.
,,Ale ja som nechcela!" zaprotestovala.
,,Neverím ti. V tomto teda nie. Už by ti implantát dávno vrešťal ako zbláznený," usmial sa.
Errie sa teda pustila do jedla. Nechutilo to zle. Vôbec nie zle. Až dokým Dante nezačal rozprávať podrobnosti a jeho predpokladané konsekvencie osobnostnej deštrukcie.
,,Dante!" náhle ho okríkla, ,,ale je to bezpečné, hovoriť o tom tu?"
Mávol rukou, akoby mu nevadilo, keby ich snímali kamery alebo keby mali nasadené ploštice z Myšlienkovej polície.
,,Toto je najbezpečnejšie miesto, aké poznám. Kamery nezachytávajú zvuk a androidi majú k dispozícii iba obmedzenú pamäťovú kartu, na ktorú majú povolenie nahrávať ľudskú reč len čo sa týka objednávok."
Upokojujúci pohľad ju tak umlčal v ďalších pochybnostiach.
,,Dúfam, že ty zvrátiš túto apokalypsu."
Vložil do nej všetky svoje doterajšie nádeje. Videla mu to na očiach. Sršalo to z neho ako šampanské z fontány.
,,Mám tu jeden prázdny pamäťový čip - no, nie je celkom prázdny..."
,,Počkaj!" skočila mu nečakane do reči. ,,Ako si to predstavuješ, že by som tie čipy v reálnej prítomnosti mala vyrábať?" zahryzla do opečeného kačacieho krídelka a dúfala, že sa dočká uspokojivej odpovede. Dočkala sa.
,,Na to čipe máš nahratú celú inštruktáž o tom, ako taký osobnostný čip vytvoriť. Vlastne, sú to moje spomienky na to, ako sa mi jeden podarilo vyrobiť."
Nechal jej chvíľu na to, nech vsiakne novú informáciu.
,,Myslíš, že to zvládnem?" premáhali ju skeptické myšlienky.
,,Som si tým istý. Je to ako skladať puzzle. Chvíľu to síce trvá, ale výsledný obraz za tú námahu stojí. Verím tomu, že keď už na svete nebude človeka s vlastnou jedinečnou identitou, ty svet nachádzajúci sa teraz v minulosti zachrániš. Začneš vyrábať čipy, kde si každý uchová svoju osobnosť."
,,Ale čo keď sa mi to nepodarí?"
,,Tak aspoň roztrúb do celého sveta, čo hrozné sa chystá, ale svoj tromf si schovaj v rukáve! Povedz o ňom len tým, ktorým najviac dôveruješ."
Errie z toho všetkého išla prasknúť hlava. Na plecia jej z neba padlo ťažké bremeno, ba priam ju celú zavalilo. Ledva dýchala a slzy sa jej tlačili von z očných kanálikov.
,,Errie, neplač teraz! Snaž sa neplakať. Prosím, skús to zadržať. Nikto nesmie zistiť, že nemáš zdravotný implantát. Už by pípal..." Chcel ju nejakým spôsobom utešiť, ale bál sa, aby si kamery nevšimli nič podozrivé. Oči kamery totiž číhali všade, i keď postrádali uši.
,,Um..."
Pochopila. Nenápadne si utrela slzy a plasticky sa usmiala.
,,Pôjdeme už, čo ty na to?" navrhol Dante a Errie jeho nápad prijala ako to najvhodnejšie v danej situácii.
,,Súhlas, čiže idem k tebe domov?"
S vážnosťou prikývol. ,,Dám ti rýchlokurz nahrávania osobnosti do čipu a...potom..." S námahou vyslovil tie ťažké, preťažké slová, ,,znovu zapnem stroj času."
,,Dobre."

Ujasnila si v hlave nadchádzajúce desivé plány, a tak sa pobrali. Na cestu späť.

Iluzívny príbeh. časť ôsma- koniec

2. září 2014 v 21:02 Poviedky
*

Niekto jej drgol do ucha. Zabolelo to. Uvedomila si, že tvár má položenú na niečom tvrdom a líca má mokré od akejsi neznámej lepkavej tekutiny. Zdvihla hlavu z dreveného stola a pozrela napravo na miesto, odkiaľ pocítila náraz bolesti. Miesto vedľa nej už bolo prázdne.
,,Ty si zaspala na didžine??? No toto!"
Cez hluk a bubnujúce subwoofery začula hlas jednej zo známych. Oproti cez stôl sa na ňu škerila veselá opitá tvár. Aha, to sú oni. S nimi som sem prišla. Druhý trilkujúci hlas sa do toho začal smiať.
,,A o čom sa ti snívalo? O drsnej erotickej jazde?"
Chytila sa za hlavu. Poriadne jej v nej treštilo.
,,Mala som hroznú nočnú moru," ledva zo seba dostala jednu vetu a vytackala sa z boxu von.
,,Hej, kam ideš? To už odchádzaš???" neohrabane ju zachytila niečia ruka, ale druhá osoba tú ruku odtiahla.
,,Nechaj ju. Nevidíš, že ide grcať?"
Zapotácala sa a vmiesila sa do kruhu tancujúcich bláznov. Tam ju sácali z jednej strany na druhú, drgali do nej lakťami, a to sa len snažila nájsť východ.
Na čerstvom vzduchu sa jej kráčalo lepšie, i keď alkoholové opojenie vôbec neustupovalo. Rozmýšľala nad tým desivo skutočným snom. Tie strašné výjavy! Všetky tie hrozné epizódy sa jej premietli v hlave ako zrýchlený film. To bol len sen! Také niečo by sa nikdy nemohlo stať!

Rozhodla sa na to zabudnúť a ísť radšej domov. Videla trochu zahmlene, ale podvedome si uvedomovala, že ide správnym smerom. Alkohol z nej vyprchával len po malých dávkach a nohy ju niesli takpovediac samé. Odrazu jej zazvonil telefón. Rozostrila zrak na displej, a keď z neho nevyčítala nič zrozumiteľné, ťukla ukazovákom do zeleného tlačidla. Rozoznala hlas svojej mamy. Znel dosť napaprčene.

Iluzívny príbeh. časť siedma

2. září 2014 v 20:48 Poviedky
*
Odkedy sa začali rodiť deti so šiestimi končatinami alebo s tretím okom, genetické inžinierstvo priznalo svoju chybu, urobilo radšej krok späť a úplne zaniklo. Potom už slová ako Spiderman, Batman a Superman nadobudli svoju skutočnú formu a filmy ako Mutanti či Fantastická štvorka sa stali zastaranými výjavmi zo života.
Keď sa narodila Brandi, zdalo sa, že jej rodičom genetické plánovanie vyšlo. Černoška s plavými vlasmi a modrými očami - to bol ich sen, ktorý sa stal realitou. Skutočná nočná mora sa z neho stala až keď Brandi začali zarastať ramená a neskôr aj celé ruky. To, čo na nich rástlo však neboli chlpy, ale perie. Naturálne čierne. Čím bola Brandi staršia, tým bola jej mutácia silnejšia, až premohla aj ju samú. Ľudí, ktorí sa z podobných mutácií zbláznili, zavreli na špeciálne psychiatrické oddelenie a skrývali ich pred svetom. Pravda bola ale taká, že mutantov začalo neúmerne pribúdať, až ich počet presiahol počet normálnej populácie na Zemi.
Po vzbure mutantov na psychiatrickej klinike v Chicagu sa spustila lavína vzbúr po celom USA. Prišlo to práve vo chvíli, keď sa Brandi konečne podarilo rozprestrieť krídla a skočiť z piateho poschodia ústavu. Nečakal ju tvrdý pád na betónový chodník, ale ľahký vzlet k oblohe. Jej krídla dorástli do nádhery a veľkosti. Nová evolúcia sa mohla začať a starý svet ju mohol iba márne potláčať všemožnými prostriedkami.

*

Na námestiach svetových metropol horeli svätojánske ohne. To immaterialistické sekty po celej Zemi zapaľovali kultúrne dedičstvá svojich predkov. Stohy obrazov, máp, kníh, keramiky, sôch... - jednoducho všetko umenie skončilo v ohni spálené na popol. Odkaz predkov poslednýkrát víťazoslávne zažiaril a zhasol.

Immaterialistické sekty verili, že nič netreba uskladňovať vo svojej hmatateľnej podobe, a že všetko sa dá uchovať online. Chceli šetriť priestor, ktorého rapídne ubúdalo. Okrem toho, robotické zariadenia vydržia podľa nich dlhšie ako nejaká spráchnivená kronika. To ale ešte nikto netušil, že v krátkej dobe svet zabrzdí celoplanetárny výpadok siete a znemožní tak aj dlho plánovanú vzburu robotov.

Iluzívny príbeh. časť šiesta

2. září 2014 v 20:32 Poviedky
*
Vojna v arabských štátoch už veselo zúrila a objektívne sa zvažovalo o použití atómových zbraní. Tým by sa vyriešili všetky problémy. Z južnej Afriky sa šíril mor veľmi rýchlo do severnej, a bolo už len otázkou času, kedy sa priplazí aj do Európy. Na Zemi nezostalo veľa ľudí, pretože každý, kto počas života konzumoval potraviny s konzervačnými látkami, náhradnými sladidlami či geneticky upravované, umieral na neznámu chorobu respiračnou insuficienciou. Nerastné bohatstvo a palivá boli na pokraji konca. Populácia ostala bez zásob a simulovanú ropu vyrobenú z náhradných surovín sa ľudia báli začať používať, keďže doteraz nebola vyskúšaná a na experimenty nezostal čas. Prežili len tí, ktorí jedli biopotraviny alebo mali vlastnú záhradu, kde si všetko sami vypestovali.
Aids sa stal tak bežnou chorobou ako chrípka a nikto sa ním veľmi nezaoberal, lebo každý i tak očakával skorý koniec. Internet prestal fungovať; a tak zostali celé krajiny odrezané jedna od druhej. Príčinou tohto výpadku bolo to, že hackeri sa snažili natoľko, až "hackli" seba; prestali ovládať vlastnoručne vytvorené vírusy, ktoré nekontrolovateľne zamorili internet a po niekoľkých neúspešných pokusoch o vytvorenie špičkového antivírusu sa vzdali aj tie najväčšie mozgy. Nebolo možné spraviť jediný úkon bez toho, aby nenarazili na vírus. Internet sa stal nepoužiteľným.
Smog sa v ovzduší tvoril v takej hustote, že slnko cez neho nebolo vidieť 365 dní v roku. Šedá hmla sa vznášala vo vzduchu ako záclona, ktorú nebolo možné rozhrnúť.
Svet mŕtvych a svet živých, ktoré doteraz existovali paralelne vedľa seba a neinterferovali do seba, sa teraz zliali do jedného a ich hranice sa úplne zotreli.
Li-Pong z dedinky Ni-cchin sa však odmietal vzdať. Tento húževnatý chlapík, ktorý sa celý svoj život staral o ryžové polia, teraz bojoval proti démonom svojich predkov a miesto rozprávok a uspávaniek šepkal svojmu štvorročnému dieťaťu na dobrú noc formulky na odháňanie zlých duchov. Keď mu démoni zobrali jeho ženu v jedno ráno na ceste na trh do susednej dediny, rozhodol sa pevne a stoj čo stoj ochrániť aspoň svoje dieťa Li-Lu.
Vždy tŕpol, keď musel ísť na ryžové pole. Vyrobil síce okolo Li-Lu duchovnú bariéru, ale tú mohli tí najsilnejší poľahky pretrhnúť.

Aj cez neodstrániteľnú vrstvu hmly zo škodlivín celého sveta, kam slnko nikdy nepreniklo, Li- Pong vedel zistiť, aký je približne čas vďaka svojim vnútorným hodinám. Vedel, že sa večer a s ním aj nastávajúca noc nezadržateľne blíži, a tak zvieral medzi prstami dlhý náhrdelník z perál a cez pery mu takmer nečujne vychádzali zaklínadlá a obranné kúzla. Duchovia a démoni sa blížili. Počul, ako obstupujú jeho dom. Každú chvíľu by mali začať znovu dobiedzať.