Prosinec 2014

Odpoveď

31. prosince 2014 v 13:30 Zbierka starých básní
Odpoveď

Bola som sa prejsť v tú tmavú noc,
keď všetky hviezdy zhasli.
Chladný vietor víril moju myseľ,
hral sa mi s vlasmi.

Hľadala som správnu cestu,
pravých vecí zmysel;
vracala som sa k miestu,
a tam, kde ruže rástli popri plote,
anjel zrátal moje kroky.

Veľa zbytočných tŕňov prebodlo
moje topánky,
žaby, holuby a mloky,
princovia, nádeje a bzdochy.

Všetko bolo krásne,
žiarivou odpoveďou vo hviezdach,
bolo to také jasné,
bola som vtákom bez hniezda.

Fénix

31. prosince 2014 v 13:27 Zbierka starých básní
Fénix

K najtemnejším okamihom týchto chvíľ,
vzývam svetlo fénixa.
Znič neprávosť v srdiach skazených!
Znič toto zlo ohňom svojich pier!
Blčiacimi lúčmi spravodlivosti
ožiar oblohu!
Nenechaj temné sily zvíťaziť!
Dávam ti vôľu právom ničiť!

Chmáry

31. prosince 2014 v 13:25 Zbierka starých básní
zbierka starých básní: roky 2007-2012

Rozhovory s koncom- časť 8

31. prosince 2014 v 13:04 Epické básne
Prečo si ten, kto si?
To je horšia otázka,
než byť či nebyť.
To človeka nazlostí.
Radšej ma zabiť.
Zabudnúť. Dýku do mňa zabodnúť!
Nikdy. Ani na konci sveta!
Aká krásna veta.
Never však tomu, čo vravíš.
Ver len tomu, čo vieš, že spravíš.
Pre teba na teba nezabudnem,
kým budem.
Aj ja sa možno budem snažiť,
ak sa dá,
neporušiť,
na čom stojí tvoja zásada.

..........

Modrá ruža,
si krásna.
Pre smutných, pre ich oči vzácna.
-polieva ju a ukladá na slnečné miesto.
Ty sa rozprávaš s kvetmi?
Veď aj malý princ sa rozprával s kvetmi,
keď prechádzal rôznymi svetmi.
Ale ty nie si malý princ.
Ty si malá princezná.

S ružou porovnávaš mužov.
Odtrhne ružu a priloží ju k jeho lícu.
Si krásny a celkom milý.
Neklam, lebo unesú ťa víly.
Víly vili vence.
Vlci vyli na mesiac a mali štence.

♂+♀ smejú sa.

Rozhovory s koncom- časť 7

30. prosince 2014 v 20:24 Epické básne
Poraď mi,
prečo odmietam toho,
koho môžem mať
a túžim po niekom,
kto lásku nemôže mi dať?

Tak to máš dilemu.


A vôbec nie príjemnú.


Nemôžem ti inú radu než túto dať:
To prejde časom.
Každý iného bude mať rád.


A čo mám dovtedy robiť s tvojou krásou?


Vzdych.
Skús ju vybehať.
Skús jej príbeh dať.


A čo keď to neprejde?
Čo potom?


O tom budeš hovoriť s inými,
Za iným plotom.




Ako prežiť koniec?
Ako si zapchať uši,
keď počuť zvoniť zvonec?
Priatelia, priatelia!
Všetci tí, ktorých mám rada.


Priatelia? Len zrada, zrada.
Veď netešila si sa, že som prišiel.


Veď sa ani nebudem tešiť,
že si odišiel.


Hovorme o prítomnosti.
V nej žijeme, v nej nám rastú kosti.


V nej padajú mosty.

Neplač,
strach sem vytlač.

-podáva jej vreckovku.



♀ Neplače.




Čoskoro sa všetci do éteru rozpŕchnu.
Aká krátka chvíľa!
Uvidím, aká budúcnosť za rohom sa skrýva.


To je vo hviezdach.

-ukáže ukazovákom hore k nebu.

Kukučka mi dala teba do hniezda.


A si tomu rada?


Som. Pravda.




Tak som tu aj dnes.
Čo také tragické odo mňa chceš?


Mlčím ako ryba,
čo sa na tanieri neprehýba.


Nič si neužívaš. To je tvoja chyba.
Do šalátu padla ti slza.


Nepadla.
Na poslednú chvíľku zmrzla.
Ty si ju zachytil zrazu.


Z tepla kocka mrazu.
Ah, ako rád by som ťa vyliečil.
Ale viem, že vírusom choroba sa nedá vyliečiť,
iba nová odroda z nej môže vyklíčiť.


Ty si môj bacil, vírus, choroba.
Každým dňom, nová, iná odroda.
Ale ja nechcem protilátky.
Na to je každý liek prikrátky!


Až na jeden - čas.
Chceš ho vrátiť spiatky?


Nie.


V žiadnom prípade?


Ani vtedy, keď sa mi všetko rozpadne.

Rozhovory s koncom- časť 6

30. prosince 2014 v 19:57 Epické básne
Ako sa môžeš sústrediť na to,
čo kúpiš,
keď stále svoju myseľ myslieť
na mňa nútiš?
Ja ju nenútim.
Ani ja vodu nemútim.
Mysli na mňa koľko chceš.
Pokiaľ môžem, prídem.
Veď ty vieš.
-berie jej tašku z rúk.
Vytrhnem ťa na chvíľu z ťažkých múk.
-ironicky vraví, no ona znovu pohyb rukou naspäť spraví.
Nemám to až tak ťažké.
Preboha! Čo máš v tej taške?
Len to, čo matka chcela.
A čo chcela? Veľa?
Nemusíš mi to niesť.
Hej! Chceš sa so mnou do sporu vpliesť?
Nikdy. Len mi nemusíš tašku niesť.
Tak ju nesme dvaja.
Ty chyť uško z tohto kraja.
-nesú tašku spolu
k vianočnému stolu.
Pomôžem ti s niečím:
Neber si k srdcu hanlivé reči,
ktoré nejdú s pravdou ruka v ruke.
Tak ako nejdeme ani my.
Keď zasa budeš chcieť,
kúsok z môjho času ukradni mi.
Prídem znovu,
aj k tvojmu vianočnému stolu.

Rozhovory s koncom- časť 5

30. prosince 2014 v 13:33 Epické básne
Kde máš v hlave toľko miesta,
že myšlienka na mňa ešte môže vliezť tam?
Celý obsah mojej hlavy patrí tvojej myšlienke.
Keď sa jej chce, myslí,
je to myseľ.
Vtedy viem, že už si tu. Že si
prišiel.
Rozmýšľal som nad tým,
čo si mi povedala.
Prišiel som na niečo.
Vlastne, kadečo.
Na čo? Som zvedavá.
Trápiš sa tým.
Rozkáž srdcu: prestaň ľúbiť!
To ti nemôžem sľúbiť.
Chcel by som ti teraz dobrú radu dať,
ale viem, že k srdcu nemôžeš si ju vziať
a necháš ju vzadu.
Láska...
...tak ako aj mačičky,
má divoké chodníčky.
Zamyslí sa s ukazováčikom na perách.
Tá moja ma zaviedla dobre hlboko
do temného lesa.
Ale ty nechceš mapu.
Tvoje srdce plesá.
Tvoje klesá.
Kýchla,
smútok vydýchla.
Nalepil sa na lepkavé verše,
trpkej lásky terče.

Rozhovory s koncom- časť 4

30. prosince 2014 v 13:17 Epické básne
Pije čokoládu cez slamku.
Čo to piješ za mňamku?
Čokoládu cez slamku.
Posunie mu pohár k rukám,
Ale on naň iba kuká.
Nie, ďakujem.
Nemám chuť,
ani si nič zahryznúť.
Núka mu koláč.
Kamže ideš? Zamrznúť?
Prejsť sa. Veď nemrzne veľmi. Ver mi.
Dnes človek nie je, čím zdá sa byť.
Bol by si sám sebou, keby si šiel piť?
Byť či piť?
Je to moja vôľa,
nikoho -
nie tvoja.
Hovorí milým hlasom,
venuje sa svojim vlasom,
strapatí si ich vo výklade.


Dá sa prežiť rozlúčenie? Neumriem?
Ja nie.
Som si istý, že to prežijem.
Strach v očiach.
Medzera sa zaplní vždy niečím novým.
A čo, keď namiesto cenných papierov
dostanem len útržok z novín?
Keď niečo stratíš,
niečo iné v rovnakej hodnote nájdeš.
Ľahko zabudneš, ťažko si spomenieš,
že ktože som ja bol.
Ja som len jeden vôl,
z mnohých, podotýkam.
Že ktože si ty bol.
Diabol, čo vrhol ma do pokušenia!

Rozhovory s koncom- časť 3

30. prosince 2014 v 13:04 Epické básne
Si mliečny.
Ako ten zub detský.
Tvoja tvár a líca sú mliečne,
len oči - tie sú večné.
Ty mi teda dávaš.
S kým ma to porovnávaš?
S nikým.
Len s tebou teba.
Vlasy ako anjel,
srdce ako pranier...
Zdvihne k nej zrak.
Vlasy ako púšť,
srdce ako spúšť.
Milovala by si niekoho,
kto ťa zradí?
Nehovor, že áno -
sám ti vravím.
Nemiluj ma -
rád ti radím.
Lebo ja ťa zrádzam každým dňom.
Never mojím matným snom.
Neklamem,
nemilujem.
Prázdno vo mne na lásku nezmenia.
Keď ja milovať ťa nemôžem,
miluj aspoň ty,
no nie mňa.
Mlčí.

Mlčí, ale ja už niečo tuším.
Prečo kvôli mne sa mučí?
Prečo nedopraješ pokoj svojej duši?
Nedá sa
moje srdce predať sa.

Rozhovory s koncom- časť 2

30. prosince 2014 v 12:45 Epické básne
Teraz pôjdeme tam,
kam chcem ísť ja.
Rád si pivo dám.
Prečo moje srdce musí veriť tebe
a chmúrnym tmám?
Lebo si čierna dúha z radov bielych dám.
Prepáč, neviem, prečo vôbec jazyk mám,
keď len hlúposti rozprávam...
Neber slová späť,
nemotaj sa ako pavúk a jeho sieť.
V rušnom meste,
na plnej ceste:

Napil by som sa.
Lásky.
Zo suda.
Napi sa.
Veď nie si obluda.
Ale kde taký sud nájdem?
Ak ho nájdem, hneď dnu spadnem.
Utopím sa.
Zasa.
Krása.
Škoda, že neľúbim ťa, však?
Fešák si.
Aj tak.
Si červený.
Nie, nie som!
Never mi.
-chytá si tvár.

Tak už niečo sprav!
-vraví si pre seba.
Je mi clivo.
Poďme už na to pivo.
Hodiny takmer odbíjali celú,
a tak sa rozlúčili,
každý musel na večeru.

Nebolo jej príma,
bola zima,
a priatelia roztrúsení,
srdce zakopané v zemi,
priateľ ostal nemý.

Rozhovory s koncom- časť 1

30. prosince 2014 v 12:31 Epické básne
detské verše spred 10tich rokov...

Posledná úloha- kapitola 28

28. prosince 2014 v 19:17 Fantasy rozprávky I.
*
,,Kde sú?" premŕval si Salore vlasy od nervozity a Sanco sa už nevládala naďalej hrať s trávou. Len Mike vyzeral, že čakanie ho neznepokojuje. Práve naopak.
Po ďalších trpkých minútach sa Salore zdvihol a pozrel do diaľky smerom k okrasnému jazierku.
,,Deje sa niečo, Salore?" vstala aj Sanco, ale Mike len zdvihol hlavu, aby sa pozrel, či sa niečo pohľadu hodné v ich blízkosti nedeje.
,,Myslím, že cítim niekoho prítomnosť tam pri tom jazierku!"
Počula to náhle nefalšované vzrušenie v jeho hlase, a tak rýchlo vyskočila a nasledovala jeho kroky. Mike sa nakoniec tiež pobral za nimi s rozjarenou tvárou: ,,Už dorazili?"
,,Zdá sa mi, že by to mohol byť Ponnto, ale má takú podivnú auru, že si nie som istý."
Salore krúžil okolo dvoch jazierok spojených dreveným mostíkom ako mačka okolo polomŕtvej myši. Sanco si zatiaľ všímala obsah jazierok a hútala, čo sú rastliny žijúce v nich zač. Ale táto chvíľa jej neprišla ako vhodný čas na lekciu prírodopisu od Saloreho, a tak sa len dívala na prázdny priestor vo vzduchu spolu s dvoma bojovníkmi za obojsvetový ,,mier" a netrpezlivo čakala na zjavenie.
,,Poďte sa sem schovať! Sanco! Miky!" zareval Salore a zakýval na svojich priateľov.
,,Ale prečo??" divila sa Sanco, keď si čupla za vysoké trsy s bambusmi.
,,Ktovie, či to celé nie je pasca..." v krátkosti vysvetlil Salore svoje obavy.
Mikymu okamžite cvaklo: ,,Takto by nás mohli zlikvidovať hneď na začiatku, to by bola šupa!"
Sanco sa až zatočila hlava. Ona totiž v kútiku duše dúfala, že ten chlapík s čudesnými modrými vlasmi sa určite na nich nevybodne a príde im na pomoc. I keď by sa tam zjavil sám samučičký.
Obe ženy dopadli na nohy a pocítili pod sebou vcelku pevnú zem. Vcelku preto, lebo drevený mostík visiaci medzi dvoma jazierkami nebol práve najstabilnejším miestom. Havran, sediaci na Zarinom ramene posmešne zakrákal. V okolí nebolo ani nohy a vietor tiež akoby len mŕtvo stagnoval na mieste.
,,Oni neprišli? Veď meškáme!"
Havran sa poškrabal krídlom na hlave a otvoril zobák: ,,Možnože tá tvoja spojka dokonale zlyhala, Dafnia." Ponnto tým mieril na vranu, ktorá mala doniesť Saloremu dôležitý odkaz.
,,Zhasni s tými rečami, Ponnto!" dala mu Dafnia frčku do hlavy. ,,Aspoň sa tu trochu poobzerajme. Možno nezbadali náš portál."
,,Salore neni až taký blbec!" obraňoval svojho známeho Ponnto.
,,Vážne?" nebola si Dafnia istá.
,,Ja verím tomu, že sem ten tvoj Salore príde.." Zara pozrela na havrana a ten na to prikývol.
Vtedy z kríkov vyšli tri postavy. Dve mužské a jedna dievčenská, o dosť nižšia, ale zato o nič slabšia.
,,Ja som to vedel!" zakrákal havran.
,,No konečne!" povzdychla si Dafnia.
,,Sakra, to bol nápad namočiť sa do tohto!" napadlo Zaru.
,,Kto je to???" zamrazilo Saloreho.
,,A kde je ten modro-vlasatý?" ostala Sanco sklamaná.
To sú ale kostičky! S nimi bojovať po boku! pomyslel si Mike a hviezdičky sa mu veselo trblietali v očiach.
,,Salore!" potešil sa Ponnto, a hneď ako uvidel Sanco, vykríkol od prekvapenia: ,,Hej ty, dievča! Aj ty si prišla?"
,,Ty ju poznáš?" čudovala sa Dafnia, keď išli naproti trom postavám. Sanco sa cítila nesvoja. Okrem Saloreho boli pre ňu ostatní takmer úplne neznámi ľudia. Ešte stále neverila tomu, že tie dve ženy nie sú ich nepriateľmi.
,,Ty budeš Salore, že?" ako prvá prehovorila Dafnia a hodila pohľadom na vranu nepokojne sediacu na Zarinom ramene. ,,Ponnto ťa spomínal..."
,,Áno, to som ja. A Ponnto je kde?"
,,Tu!" Zara drgla do havrana. ,,Je chudák trochu pretransformovaný do inej podoby. Inak, už si nejako príliš ťažký, Ponnto."
Mike sa zatiaľ stihol predstaviť Dafnii a začal jej nenápadne dvoriť. Zara sa zaoberala Ponntovou váhou a očkom pokukovala po Sanco, ktorá sa radšej zdesene držala vzadu.
,,Zleť zo mňa!"
Ponnto pristál na zemi a tam sa jeho havranie telíčko postupne zväčšovalo a nadobúdalo ľudské tvary.
,,Dúfam, že nebude nahý," komentovala jeho premenu Zara a trpezlivo čakala na výslednú formu.
Ponnto jemne kričal od bolesti a zvíjal sa na zemi. Nikto sa nechystal pomôcť mu. Všetci len zízali na zaujímavé divadlo a počúvali výkriky typu: ,,Krááá- sakra-néééé-krá-krá-á-á-a- kurník-šopakrá-yetiho-stopa!"
Ponnto rozdýchal svoju spätnú premenu a z kolien sa postavil na nohy: ,,Konečne som to ja! Čau Salore! Čau dievča, prepáč, nepamätám si tvoje meno a teba si nepamätám vôbec." To pozrel na Mika.

Po úvodnom vzájomnom zoznámení, ktoré prebehlo výnimočne bleskovo, sa už viacerí z hlúčika začali mrviť od nervozity a strachu. Ten strach ich napĺňal asi najviac.

Posledná úloha- kapitola 27

28. prosince 2014 v 19:07 Fantasy rozprávky I.
*
V Parku Slobody bolo mĺkvo. Ešte ani vrabce nezačali švitoriť v kríkoch.
,,Tamto bude Miky!" ozval sa Salore a zamieril k siluete muža stojaceho pod obrovskou vŕbou.
,,Oh! Kedy si ho stihol zavolať...?"
,,Nečakal som ťa vtedy pri bránke po celý čas. Zaletel som na chvíľku k priateľovi."
Sanco sa len-len že nezadrhla. Muž na nich zakýval a šiel im naproti.
,,Čau Salore!" pozdravil ho muž, akoby sa práve stretli pred krčmou.
,,Som veľmi rád, že si prišiel, Miky."
,,Ty si Santo, že?" muž sa na ňu obrátil s prívetivým pohľadom.
,,No, volám sa Sanco. Teší ma."
,,Tak prepáč, Sanco teda. Ja som Mike." Podali si ruky. ,,Prišiel som Saloremu trochu helfnúť."
,,Uhm," Sanco nevedela, čo na to povedať.
,,Vidím, že aj ty. Priatelia si majú pomáhať, ne?"
Mike bol stredne vysoký muž s nakrátko ostrihanými hnedými vlasmi a orieškovými očami so šibalským odtienkom. Mal oblečené nohavice a bielu košeľu, ktorá mu bola viditeľne o číslo väčšia. Keď zbadal, že Sanco skúma jeho vzhľad, oduševnene sa zasmial.
,,Dal som si trochu voľnejšiu košeľu, nech sa cítim lepšie."
Chytil prstami dva cípy košele na hrudi a ponaťahoval ich sem a tam. Sanco sťažka prehltla a uistila sa, že ružový aj fialový náramok sú na svojom mieste.
,,To sme všetci?" pýtal sa Mike, aby reč nestála.
Salore vyzeral nezvyčajne nervózne. Jeho zelené oči sa jagali strachom. ,,Nie, ešte by niekto mal prísť, ale meškajú."
Slovo ,,meškanie" zalialo Sanco celú potom. Čo keď si z nás vystrelili? Nikto nepríde!
,,Šak na nich počkáme," ostal Mike pokojný, sadol si pod vŕbu a pustil sa do kontrolovania svojho foťáku. Saloremu a Sanco zatiaľ čakanie vyžieralo mozgy.

*
Ponnto vdychoval chladný ranný vzduch a neustále od potešenia krákal. Vietor mu prevetrával perie a nebo bolo jeho kráľovstvom. ,,Som kráľom nebies a všetko leží podo mnou!!!"
Na Vŕšku netrpezlivo stáli dve postavy. Jedna sa prechádzala v okruhu dvoch metrov štvorcových a druhá skenovala oblohu ďalekohľadom. Zrazu tá s ďalekohľadom povedala: ,,Myslím, že ho vidím. Letí sme nejaká vrana a robí zvláštne točky a piruety."
,,On sa musí predvádzať aj v takejto situácii?" hnevala sa Zara.
,,Asi to bude on," zopakovala Dafnia a odložila ďalekohľad. Nastavila ruku, aby na nej havran mohol pristáť.
,,Prišli ste ma zachrániť obidve? To je skvelé!" tešil sa Ponnto, keď sa nemotorne zakliesnil Dafnii na zápästí. Našťastie si predtým nasadila rukavicu.
,,Nezostala mu jeho ľudská reč??" prekvapilo Zaru Ponntove krákanie.
,,Nie, ale ja mu rozumiem," odvetila Dafnia a na to sa obrátila k havranovi: ,,Ponnto, meškáš."
,,Ja viem, prepáč. Zdržali ma tam trochu."
,,Splní sa ti prianie. Ideme na planétu Zem bojovať proti vlastným."
Havran vypúlil modré oči: ,,Ah, Bože! A to tam mám len tak poletovať v takejto podobe???"
,,Nie, vráti sa ti normálna podoba. Počítam, že za takých 10 minút..."
Dafnia vďaka svojmu zelenému náramku s bielym pásikom v strede dokázala vytvoriť portál v ľubovoľnom čase a priestore. Tak tomu bolo aj teraz.
,,Inak, ahoj Zara!" ozval sa Ponnto, keď vchádzali do portálu.
,,Čo mi to kráka?"

,,Vraví ti ,,ahoj"," odpovedala Dafnia Zare a potom fľochla pohľadom na Ponnta: ,,Radšej zatiaľ drž zobák, Ponnto, a to doslova!"

Posledná úloha- kapitola 26

28. prosince 2014 v 18:59 Fantasy rozprávky I.
*
Ako sa ráno blížilo, Ponnto si uvedomil, že má vážny problém. Na čarovnej fľaštičke bol udaný čas 03:40. Jediný maličký háčik bol v tom, že on pri sebe nemal hodinky. A odhadovať čas podľa svitu mesiaca už dávno zabudol. Okrem toho pochyboval o tom, že nejaké nájde zavesené na stene v cele. Ah! Až teraz som v hustej žumpe! Musím zistiť, koľko je hodín! Kurník-šopa-povala! Rozmýšľaj! A vtom mu niečo prišlo na um. Schmatol zo zeme svoj plechový hrnček na vodu a začal ním trieskať o mreže. "Vyťukával" síce s. o. s. v morzeovke, ale prítomní vnímali len pravidelný uši trhajúci zvuk.
,,Hej, ty blbec! Čo tu trieskaš jak na poplach?! Prestaň s tým!" zobudil sa chlapík z kúta.
Aj ostatní väzni sa prebudili a nadávkami dávali najavo svoju momentálnu náladu.
,,Sklapni s tým!"
,,Drž hubu!"
,,Ticho, ty hovado!!!" a pod.
Ale Ponnto vytrvalo búchal hrnčekom o mreže a kričal: ,,Haló?!!! Potrebujem pomoc! Hocikto! Niekto!!!"
Chlapík vstal zo slameného lôžka, a to už bolo čo povedať: ,,Prestaň s tým, lebo ti ten hrnček mrsknem o bukvicu!!!"
Ponnto si nevšímal jeho poznámky. Všimol si až príchod ospalého napaprčeného dozorcu so svietnikom v ruke. ,,Čo je to tu zas za bordel???!"
Ponntovi sa rozšírili zreničky od radosti. ,,To ja, prosím. Potreboval by som vedieť, koľko je hodín, ak by ste bol taký láskavý."
Chlapík v sene sa chrapľavo rozrehotal, až sa začal polo-smrteľne dusiť v záchvate kašľa.
,,Čo? Načo ti to je, 306-ka?!"
,,Nooo...potrebujem vedieť, kedy ma popravia..."
,,Popravia ťa pri brieždení, to ti musí stačiť!"
,,Nie!" Ponnto zúfalo natiahol ruku cez mrežu, aby zastavil už odchádzajúceho dozorcu.
,,Fuj! Čo sa ma dotýkaš, ty špinavý potkan?!"
To sa už Ponnto naštval a použil svoj tromf, ktorý mu práve náhodne spadol do rúk: ,,Okamžite mi povedzte, koľko je hodín, lebo-lebo.."
,,Lebo čo?" infantilne sa zasmial dozorca.
,,Lebo, keď ma pôjdete popraviť, každému poviem, že kto vy ste! A keď budem v nebi či v pekle, aj tam každému vykvákam, že ste gay a zoofil! A že v lesoch tajne znásilňujete mladých faunov!"
Dozorcov prekvapený výraz vystriedalo rozhorčenie. Celá tvár mu napuchla a skvela sa červenou farbou. Od zlosti fučal ako býk pri pohlavnom akte a zdalo sa, že čoskoro sa rozpraskne. ,,Ty malá drzá opica!!!"
,,A viem toho viac!" Ponnto lišiacky zaklipkal očami. ,,Tak poviete mi, koľko je hodín?"
Dozorca prestal vrčať a hneď vypustil paru: ,,Bolo niečo po pól štvrtej, keď si ma zobudil svojím šialeným rachotom!!"
Ponntovi sa zastavil dych a krv mu stuhla v žilách: ,,Kurnikšopa-stonohá antilopa! Meškám!" V chvate odzátkoval fľaštičku a vypil ju na ex.
Dozorca sa pohoršil: ,,To čo malo byť? Zakázané psychotropné látky vo väznici?!"
Ponnto sa bál ako nikdy v živote. Spotreboval celý obsah fľaštičky, ale nič veľavýznamné sa neudialo. Necítil žiadny príval herkulovskej sily, ani sa nikam neteleportoval. Odrazu mu prišlo nevoľno a ohlásili sa mu kŕče v žalúdku. Rozkašľal sa a schúlil sa na zem do klbka.
,,Ak myslíš, že sa zasamovraždíš pred tou popravou, tak sa mýliš!" Dozorca v zhone preberal celý zväzok kľúčov a hľadal ten správny.
Medzitým chlapík v sene len krútil hlavou nad celou situáciou: ,,Hej, úbožiak!" Čo si si to dal?"
Ponnto neodpovedal. Mal dosť starostí so sebou. Celé telo mu černelo a viditeľne sa scvrkávalo. A k tomu všetkému ho najviac bolel zadok a nos. Do minútky namiesto Ponnta na zemi sedel čierny havran s modrými očami a niekoľkými modrými pierkami na chvoste. V žiare rozbitého lampáša sa havraní tieň zdal ešte strašidelnejší než celý zjav.
,,Wow!" skríkol Ponnto a v cele sa ozvalo jedno hlasité zakrákanie. Ten zvuk bol akoby spúšťačom pohybu dozorcu i chlapíka v sene. Chlapík skočil po havranovi s lačným pohľadom a dozorca odomkol dvere. Ponnto zdesením uletel k stropu, tam si udrel hlavu, ale potom svižne vyletel von cez mriežky v okne. Bol rád, že sa trafil práve do medzery.
,,Slobodaaaaaaa! Ánooooooo!" Nočnou oblohou sa nieslo veselé a dlhé krákanie jedného výnimočného havrana, inak sa nikomu nič nezdalo byť v neporiadku. Pravdaže, okrem dvoch ľudí, ktorí boli svedkami nezvyčajného úteku z väzenia.

*

Posledná úloha- kapitola 25

28. prosince 2014 v 18:52 Fantasy rozprávky I.
,,Sanco! Tu som!" odpovedal na jej vzdialené volanie.
Bežala za tým hlasom a konečne ho našla. Kľačal pri ružovom kre, ktorého konáre sa všelijako splietali do seba. ,,Našiel som vhodný ker."
Zadychčaná sa tiež hodila na kolená a čakala na inštrukcie.
,,Vyber si tú, ktorá je podľa teba najkrajšia."
Neváhala a odhodlane sa napriahla pre jednu ružovú. Salore jej ruku jemne odtiahol. ,,Neunáhli sa."
,,Huh? Ale mne sa fakt páči!"
,,Verím ti." Na okamih zavrel oči. ,,Ale je to tá najkrajšia z nich?"
,,Ja..." Sanco sa zháčila, ,,neviem. Neviem to práve v tejto chvíli posúdiť."
Salore nečakane vstal. ,,Nechám ťa tu s nimi samú a počkám ťa pri hlavnej bráne, dobre? Čochvíľa bude čas."
,,A- a- ale..!"
,,Vyber tú, ktorá ťa najviac osloví."
Tieň stojaci nad ňou sa pohol a pomaly sa vzďaľoval. Osamela a ocitla sa pred ťažkou úlohou. Ker zdobili tri druhy ruží: krvavo červené, ružové a biele. Každý druh mal však aj rôzne variácie farieb, a to spôsobovalo Sanco muky, pretože sa nevedela rozhodnúť.
Všetky sú pekné!!! Ako sa môžem rozhodnúť pre tú naj???
Najprv skúmala červené ruže, ktoré sa jej zdali byť kvôli svojej vášnivej farbe prekypujúce silou. Potom privoňala k bielym ružiam a pohladenie ich belasých lístkov jej spôsobovalo nesmierne potešenie. Zavzlykala. Aj ružové ruže lahodili jej oku. Čo mám robiť?
Vtom akoby do nej blesk udrel. Konečne uvidela tú pravú. Jediný problém bol v tom, že rástla v strede kríka a ostatné ruže spolu s ich konárikmi a tŕňmi chránili priestor, v ktorom sa nachádzala. Musím ju nejako dostať! zaumienila si Sanco a opatrne rozhrnula ruže pri okraji. Na svoju vyvolenú však nebolo také ľahké dosiahnuť, preto sa predierala stále viac dopredu, až celá celučičká vliezla do ružového kra. Jau! - to veľká červená ruža pleskla Sanco po tvári. Na líci pocítila jemné štípanie, ale príliš na to nedbala. Uvidela totiž v malej jaskynke vytvorenej z konárov krásnu bielu nedotknutú ružu. Zdala sa jej neskonale vznešená, až sa bála vztiahnuť na ňu ruku. Musím ju odtrhnúť! Prepáč, biela ruža, že ťa trhám od rodiny, ale musím.
Vo chvíli, keď držala odtrhnutú ružu v ruke, oslepila ju nie belasá, ale neprirodzene biela žiara, ktorá sa rozprestrela postupne po celom okolí. S námahou otvorila jedno oko, aby videla, čo sa deje. Biela ruža sa v jadre jagala zlatou farbou a vytvárala okolo seba ničivú auru, ktorá odviala ostatné ruže aj s kríkom niekam preč. Sanco mala dojem, že uletí spolu s ružou aspoň na Mliečnu dráhu, ale to sa nakoniec nestalo. Ruža sa z nahromadenej energie rozprskla, jednoducho vybuchla a zlomky z jej lupeňov sa rozleteli po všetkých stranách. Opatrne otvorila obe oči. Ruža síce zomrela sebadeštrukciou, ale namiesto nej teraz Sanco ležal v rukách lesklý biely meč so zelenou rukoväťou vo forme trojlistu kalicha. Ooch! Je...taký ľahučký! krátko sa rozplývala a hneď sa rozbehla k hlavnej bráne. Salore si už musel vyžrať nechty od netrpezlivosti! Ako bežala, zabudla na svoj biely meč a ten sa automaticky schoval späť do svojej formy zmenšenej bielej ruže. Sanco zastala. Čo sa s ním stalo? Myšlienka na bielu ružu vrátila rastlinu znova späť do formy meča. To je dokonalý systém! zhodnotila a ruža sa svojej majiteľke oddane obmotala okolo ľavého zápästia.
Akonáhle dobehla k bráne, napadlo jej, že pri ružiach strávila takmer hodinu. Aspoň tak jej to zdalo. Ale Salore sa tváril neobyčajne vyrovnane. Práve sa pre niečo zohýbal k zemi, keď ho oslovila:
,,Už som tu. Prepáč, že mi to trvalo tak dlho."
,,Nebola si tam priveľmi dlho. Trvalo ti to toľko, koľko si potrebovala."
Nemohla si nevšimnúť, že sa jej so záujmom pozerá na zápästie.
,,Vyzerá veľmi priateľsky a oddane," usmial sa, ale potom mu úsmev sklesol. ,,Sanco, ty krvácaš," jemne podotkol, keď zamotával dve margarétky a jednu sedmokrásku do jej vlasov.
,,Čo? Ah, ty myslíš tú ranku?" inštinktívne sa chytila na líci na tom mieste, kde ju ruže poranili. Ako zázrakom nepekný škrabanec zmizol a pokožka na líci bola opäť hladká bez akýchkoľvek rán. ,
,Poďme teda." Salore vykročil vpred a nečakal, kým sa ona spamätá.
,,Hej! Čakaj!" dobehla ho, a tak kráčali vedľa seba v ústrety niečomu neistému. ,,Môžem sa ťa spýtať...akú ružu si mal ty?"
Uprel zrak na ňu: ,,Hm, čo myslíš?"
Rozmýšľala, ale odvtedy už myšlienky nevyslovila nahlas. Ani ona, ani on. Vedeli, že bezradnými slovami by len zakrývali krutú skutočnosť

Posledná úloha- kapitola 24

27. prosince 2014 v 12:26 Fantasy rozprávky I.
*
Keď sa vlna napätia v cele ustálila a aj rozvírený prach v nej zosadol späť na svoje miesta, Ponnto si bližšie obzrel tajuplnú fľaštičku. Obrátil ju snáď z každej strany. ,,To ktorý idiot to napísal takým mikroskopickým písmom???" šomral v tme a nevedel si rady s nápisom na etikete. Prešiel po ňom prstom, keď zrazu zistil, že písmená sú vypuklé. Chvíľu ešte po nich prechádzal prstami v márnej snahe vylúštiť záhadný nápis a potom sa stalo niečo, čo ho spasilo. Písmenká začali fosforeskovať, a tak sa dali jasne rozlíšiť. Nápis vravel: Ak sa chceš dostať zo sračiek- vypi to o 3:40. 3:50 na Vŕšku.
Ponnto len-len že nevykríkol od samej radosti. Srdce mu išlo roztrhnúť ako rozbušku. To je úplne Zarin štýl!!! Nenechala ma v štichu! Život je krásny! Aspoň na sekundu... pomyslel si a mysľou zablúdil k veľmi blízkej budúcnosti. A čo ten útok dnes? Ako si s inváziou poradí Salore? A vie o tom vôbec? Dúfam, že mu to to dievča aspoň oznámilo!
*
Pri slove "meč" sa jej aj vlasy zježili. ,,Mne stačí vidieť ten nôž a mám dosť! A teraz mám dostať navyše nejaký meč???"
Salore sa nikam nenáhlil, ale len tak pri chôdzi zahlásil: ,,Sanco, nazbieraj si čo najviac kvetov na ráno, aby si sa mala čím brániť."
,,Hm? A aké druhy?" opýtala sa pre istotu.
,,Na tom nezáleží. Pomôže ti každý jeden z nich, len musíš vedieť jeho meno. Keby si si nejakým názvom nebola istá, tak ti poradím."
Ihneď sa rozhliadla okolo seba a odtrhla stonku mladej modrej nezábudky. ,,Z každého druhu si ich vezmi pár."
,,Uhm."
Salore sa uškrnul: ,,Nezábudky sú čarovné, však?"
,,Ty poznáš aj naše pozemské kvety?"
,,V atlase rastlín som si čo-to naštudoval."
Na to sa mohla len a potešením usmiať.
,,Inak, nápad vziať si batoh bol skvelý. Skús si dať doňho čo najviac kvetov."
,,Dobre."
Nad jednou rastlinkou sa Sanco musela tuho zamyslieť, ale názov jej aj tak na um neprišiel.
,,Saloree!" zavolala naňho a pokynula mu rukou.
,,Áno?"
,,Čo je zač táto kvetinka?"
Na moment sa odmlčal a potom riekol: ,,To je červený plamenník. Veľmi nebezpečný, ale účinný kvet."
Opatrne odtrhla zo dva kusy a strčila si ich do vrecka nohavíc.
,,Nikdy by som si nepomyslela, že kvety môžu byť tak nebezpečné."
,,Um, kvety sa zdajú byť na prvý pohľad nevinné, ale skrývajú v sebe neobyčajnú silu. Pre nepriateľa nebezpečnú. A ak si nedám pozor, tak aj pre mňa. Veď už viac nie som ich spoluhráčom."

Obaja sa tak zahĺbili do činnosti, že sa jeden druhému stratili z dohľadu. Sanco si uvedomila realitu, keď zastrčila posledný párik púpav do topánky. Koľko je hodín? V letku len mrkla na hodinky, preskočila úhľadne naaranžovanú skalku a pustila sa hľadať Saloreho.

Posledná úloha- kapitola 23

27. prosince 2014 v 12:18 Fantasy rozprávky I.
*
Okolie bolo ponorené do ticha. Len ich jemné kroky trošičku utláčali dlhé koberce trávy. Kráčali potichu a ani jeden z nich netušil, ako opatrne preťať to pokojné ticho tmavomodrej noci.
,,Sanco?" položil neurčitú otázku do éteru a ona sa nahlas nadýchla.
,,Áno?"
,,Bojím sa aj za teba."
,,Nie," sklopila zrak. ,,Ja sa bojím...za všetkých."
Zastal pri hlúčiku púpav a jednu odtrhol. Druhou rukou našmátral vo vrecku nohavíc kovový náramok s fialovou mašličkou a s privretými očami letmo pobozkal jeho povrch. Následne ho vrátil jeho právoplatnému majiteľovi so slovami: ,,Pomôže ti v núdzi. Hocikedy by si potrebovala pomoc, vďaka tomuto náramku ťa budem počuť."
Sanco s celkom vygumovaným pohľadom natiahla ruku a vzala si svoj náramok. ,,Myslela som, že som ho už dávno stratila. Ďakujem."
Potom sa Salore spýtal: ,,Čo máš najradšej, Sanco? Oblohu, slnko, zvieratá alebo rastliny?"
,,Uh?" mierne sa začudovala takej otázke. Myslela, že si sem do prázdnej, v noci opustenej záhrade pôjdu skúšať techniky boja alebo že jej Salore ukáže nejaké triky na boj s nepriateľmi, ale to, že bude musieť odpovedať na podivné otázky, nečakala. ,,Asi tie rastliny..." neisto sa naňho pozrela a on ju uistil svojím láskavým pohľadom.
,,Buď si istá, že odteraz budú tvojím spojencom. Ale na to, aby som ti daroval časť svojich schopností, musím spraviť toto.." Salore sa naklonil k jej tvári a venoval jej jemný bozk na čelo. Najprv sa zľakla, ale vzápätí pochopila, že nespravil nič zlého. Hneď sa odtiahol a vystrel k nej ruku s odtrhnutou púpavou: ,,Fúkni do nej."
Sanco bola ešte v tranze a nereagovala na Saloreho príkaz.
,,No tak. Fúkni do nej, Sanco."
Zaklipkala očami. ,,Čo? Prečo?"
,,Len do nej fúkni."
Považovala to za veľmi hlúpe, ale predsa len do fúkla do hlavičky púpavy. Páperové výtrusy sa rozleteli na všetky strany a sfarbili sa doružova. Na pár sekúnd sa zastavili vo vzduchu.
,,To je krásne! Ako si to spravil?" obrátila sa na neho s nadšením v hlase.
,,To som nespravil ja, ale ty. Ak si to praješ, každá časť z rozfúkanej púpavy má schopnosť zabíjať. Stačí jediný dotyk a krátka myšlienka."
Sanco sa zdesila toľkej ničivej sily v takých krehkých kvetoch. ,,Ale ja - nechcem tým nikoho zavraždiť." Na to všetky padáčiky z púpavy zhasli a ako na povel popadali na zem.
,,Ako si praješ, Sanco. Teraz si ty ich pánom."
Od strachu ani nebola schopná rovnomerne dýchať. Všimla si však, že Salore o niečom rozmýšľa. Zahĺbený vo svojej mysli s priloženým ukazovákom medzi hornou a dolnou perou tam stál a mlčal. Potom sa náhle prebudil: ,,Máš tu niečo ostré, Sanco? Nôž alebo niečo podobné?"
,,Mám tu ten najostrejší nôž, aký sme doma mali." Zložila svoj mini-batôžtek a vytiahla z neho riadny "sekáč".
,,Oh." Salore si ho pozorne obzrel.
,,Čo s ním máš v úmysle spraviť?"
Bez dodanej odpovede si len plytko zarezal do chrbta predlaktia.
,,Čo robíš???! Bože! Salore!" Sanco sa svižne zohla po lekárničku a začala odtiaľ vyťahovať obväzy. Panikárila.
,,Nie," stoicky ju zastavil v činnosti, ,,to nebudeš potrebovať."
,,Ty si sa zbláznil!"
,,Nekrič a chyť mi ruku. Dotkni sa mojej rany."
Ďalší nezmyselne znejúci rozkaz. Sanco bola dostatočne zúfalá, a tak dlaňou zastavila hlavný odtok krvi na jeho ruke. Pocítila akúsi transfúziu energie z miesta na miesto. Lepšie povedané z tela do tela. Vedela, že teplo z jej tela sa koncentruje v istom bode jej dlane a presúva sa do rany. Čoskoro bola Saloreho rana dokonale zahojená.
,,Teraz máš schopnosť liečiť rany. Darovala si mi obrovské množstvo energie..."
,,Vážne?" celkom malátne zo seba vysúkala.
,,Asi až príliš veľa. Cítim sa preťažený silou."
,,Musím si ľahnúť," vyslovila svoju požiadavku a sadla si do papradí poblíž.
,,Vrátim ti ju späť, dobre? Aby si ráno nebola slabá."
,,Čože?" šepla.
,,Takto sa medzi nami dvoma bude dať transferovať energia," vysvetlil svoju tézu prostým objatím toho, koho chcel energickou šťavou obdarovať. Po chvíli sa opýtal: ,,Už sa cítiš lepšie?" Sanco sa nestíhala diviť: ,,Celkom ako predtým! Možno...o trochu lepšie!" Tešil sa z toho, že prenos sa vydaril. ,,Toto ma fascinuje, Salore! Neviem, ako sa ti-"
,,Čt!" spacifikoval ju dvoma hláskami. ,,Za nič mi neďakuj. Poď, pozrieme sa na to, ako rastie tráva!"
Sanco už nemala viac hlúpe poznámky. Poslušne nasledovala svojho ,,učiteľa".
,,Najprv sa dotkni trávy."
Prstami pravej ruky ohmatala niekoľko stebiel.
,,Teraz vstaň."
Vstala. ,,A skús robiť taký pohyb rukou, akoby si zo zeme vyťahovala imaginárne nitky." Ukázal jej to a ona ten pohyb presne napodobnila. A maličké steblá trávy sa naťahovali k oblohe a rástli do výšky ako zo životodarnej vody, pokým Sanco neprestala hýbať prstami vo vzduchu.
,,Sú obrovské!!!" vydýchla svoje zadržané prekvapenie.
,,To sú. Teraz už len na ne dýchni."
Dych premenil trávu na dlhé ľadové cencúle rastúce zo zeme. Salore sa pokochal tou zmrznutou krásou a poznamenal: ,,Do úkrytu z takejto trávy sa hneď tak niekto nedostane."
,,Je to vôbec skutočné?"
,,Skutočné ako ty alebo ja," povedal a položil dlane na rastlinu pokrytú ľadom. ,,Dych slnka." Všetky steblá trávy tak rozmrazil mihnutím oka.
,,Salore...nebudú ti tieto schopnosti chýbať?" V Sanco zahlodal nepokojný červíček svedomia.
,,Nie, to, čo som ti daroval, nebudem viac postrádať, pokým ti to bude dobre slúžiť. Okrem toho, keby som ti nedôveroval, prenos schopností by ani nebol možný. Ty si bola prvý človek na tejto planéte, ktorému som chcel začať dôverovať. A teraz sa ten čas naplnil. Dôverujem ti."
,,Takže si to dokázal! Tá úloha, čo si spomínal?"
,,Ah, ale tá úloha zďaleka nekončí...mimochodom, budeme brániť túto zem po boku ešte jedného priateľa. Volá sa Mike."
,,Uh?" Sanco nemala ani poňatia o nejakom ďalšom človeku, čo sa k nim pridá.
,,Je to môj kolega z práce a zdá sa, že aj verný priateľ. S fotoaparátom dokáže divy."
,,Ty tiež fotografuješ???" Dozvedala sa čoraz viac z neodhalených tajomstiev a ledva vládala vstrebať toľko informácií naraz.
,,Áno, ale poďme my teraz nájsť nejaký záhon ruží. Budeš isto potrebovať aj meč."

*

Posledná úloha- kapitola 22

27. prosince 2014 v 12:13 Fantasy rozprávky I.
*
,,Zem je tvrdá a chladná. Čím som si zaslúžil takýto koniec? Za to, že som sa snažil zachrániť iný svet?? Mal som sa radšej starať o svoju vlastnú zadnicu. A teraz umriem bez toho, aby sa mi splnilo posledné prianie..."
Vyschnutý chlapík na opačnej strane cely, ktorý sa krčil v mikroskopickom chuchvalci slamy začal nervóznieť.
,,Hej, úbožiak! Sklapni a nechaj ma spať! Mňa vôbec netrápia tvoje mizerné úvahy!!!"
Ponnto sa natočil k miestu, odkiaľ vychádzal ten chrapľavý poloumierajúci hlas. Cenil si to, že v celách nebolo ani najmenšieho svetla (a ako sa zdalo ani v celom väzení). Vďaka tomu nedovidel spoluväzňovi ani na prsty na nohách.
,,Pch! Nemám právo trochu sa rozčuľovať, keď ma majú ráno popraviť???!"
,,Čo ja viem? Tak sa rozčuľuj potichu!"
,,No to určite! Som zvedavý, ako by si sa ty vedel rozčuľovať potichu?!"
,,Ako?....Jednoducho!"
,,Tak mi to ukáž!" Ponnto začal zbesilo kričať a rozhadzovať rukami. ,,Ako sa dá rozčuľovať potichu?!!!!!"
,,Normálne!!!!!!" zreval chlapík od kúta.
Vtom ich nezmyselnú hádku prerušil dozorca: ,,Držte tam hore huby, lebo vás schladím!!!!"
Ponnto zavrčal, zaškrípal zubami a zamrmlal si popod nos: ,,Toto je fakt úplný koniec! Moja osobná apokalypsa..."
,,Nezačínaj zas! Fakt chcem spať."
Ponnto sa skormútene zasmial. ,,Ako tu môžeš vôbec zaspať?" spýtal sa a medzitým pokojne a štýlovo chytil dosť veľkú krysu za konček chvosta a hodil ju do mreží . Bola tak tučná, že sa zasekla medzi dvoma tyčami a zúfalo trepala končatinami sem a tam.
,,Z čoho sú tie krysy také vypasené?" So záujmom pozoroval krysu chytenú v pasci vlastnej obezity.
Chlapík mu nevrlo odpovedal: ,,No z čoho asi? Z nás!"
,,Čo??!"
,,Šak pochopíš, keď ti budú obžierať palce."
Ponnto zdesene vstal a začal sa obzerať, či v tej tme neuvidí niečo ešte o odtienok tmavšie. Chlapík v kúte sa škodoradostne zarehnil.
,,A ty sa tam nesmej, človeče! Teba budú tiež obžierať!"
,,To hej, ale mňa zatiaľ žerú len krysy. Teba od zajtra budú žrať aj mravce."
,,Buď ticho." Ponnto zakončil debatu a vtisol si hlavu medzi mreže v okne. Čerstvý vzduch mu dráždil zmysly a otváral cestu žalostnému spevu po slobode. Hmm, teraz viem, ako sa cíti tá krysa, napadlo mu, keď si s námahou odtisol hlavu z mreží von. Potom sa bezmocne hodil o stenu a zviezol sa na zem.
Po pár minútach chlapík na slame skutočne zaspal. Jeho spokojné odfukovanie spôsobovalo Ponntovi nutkanie šľahnúť mu niečím po hlave. Ale žiadna zbraň nebola poruke. Ibaže by po ňom hodil nejakú vypasenú krysu.
Z úvah o desivej smrti ho vyrušilo strašidelné nočné zjavenie. Na zemi asi meter pred ním čupela čierna vrana s červenými očami. Jej potemnené perie sa v slabom mesačnom svetle ligotalo ako vyleštená kosa Lady smrtky. Ponnto si myslel, že jeho čas práve prišiel.
,,Smrť si pre mňa prichádza..." zhypnotizovane šepol a prehltol sliny.
Vrana si zobákom prešuchorila perie na krídlach a zakrákala. Uprene hľadela na Ponnta, inak sa nikam nepohla.
Čo to má uviazané okolo krku? Slučku? A s nejakou fľaštičkou.
V tej chvíli úplne zabudol na svoju smrť a opatrne sa priblížil k vrane dúfajúc, že neuletí preč. Neuletela. Len tam tak krákala a trpezlivo čakala na to, kým sa Ponnto rozhýbe k činu.
,,Do riti, čo tu kráka?" zobudil sa chlapík v kúte.
,,Nič! To ja sa nudím!" vypadlo z Ponnta, keď sa vrhol oboma rukami na vranu.
,,To je vrana! Hej! Daj to sem!!!"
Ponnto bol svedkom toho, že chlapík dokáže chodiť po vlastných nohách. Zaskočený týmto zjavom, nebol schopný rýchlych reflexov. Chlapík s pohľadom vyhladovaného tigra skočil na vranu, ale minul. Ponnto stihol len tak-tak schmatnúť vranu do rúk a uchrániť ju tak pre tým šialencom.
,,Daj ju sem! Som hladný!!!!"
,,Nič ti nedám! Zmizni odo mňa!" Strhla sa bitka. Všade lietali čierne pierkami, päsťovky a do toho sa ozývalo zdesené krákanie. Pri naťahovačke sa Ponntovi podarilo získať fľaštičku, s ktorou vrana priletela a zastrčiť si ju do gatí. Akonáhle mal Ponnto tú vec v ruke, vrana sa ďalej nezdržiavala a uletela cez mreže v okne von.
,,Ty si ale debil! Kvôli tebe mi teraz uletelo žrádlo!"
,,Daj mi pokoj!"
Hulákali po sebe a ani si nevšimli, že po nich kričí dozorca: ,,Ukľudnite sa, 212ka a 306ka!!! Čo máte za problém???"
Ako prvý vybuchol chlapík z kúta: ,,On mi nechcel dať tú vranu!"
,,Akú vranu?" divil sa dozorca.
,,On sa zbláznil!" prispel do diskusie aj Ponnto.
,,Sakra! Mňa z vás porazí! Buďte ticho a vyriešte si svoj problém potichu!" zakončil dozorca a nato sa vzdialil.

*

Posledná úloha- kapitola 21

27. prosince 2014 v 12:09 Fantasy rozprávky I.
*
,,Dobre sa ma drž a dúfam, že nemávaš závrate."
Nemala ani šancu zadržať dych od úžasu, keď pred ňou rozprestrel svoje krídla.
,,N- n-?"
,,A prosím nesmej sa z tej farby."
Sanco nemala ani najmenšiu potrebu smiať sa. ,,Ty - to je nemožné!"
,,Tá fialová? No tá je nemožná."
,,Nie, myslím, že ako to, že máš krídla? Skutočné."
,,Noo, tak to už mám od prírody a nič sa s tým nedá robiť."
Sanco sa konečne pokúsila nadýchnuť a prijať fakt, že jej známy z inej planéty s čudesnými schopnosťami má aj krídla.
,,Mne sa to zdá úžasné!!!"
Salore zamával krídlami, až Sanco začali trochu viať vlasy.
,,Tak si naskoč!" usmial sa povzbudivým úsmevom, ktorý bol pre ňu božským pohladením v tej dusivej atmosfére temnej noci s neurčitým koncom.
Vyleteli v ústrety chladnej oblohe.
,,Cunningtonova záhrada, vravíš?"
,,Uhm."
,,Tak mi ukazuj smer, prosím."
Sanco sa teda podujala na úlohu GPS a popritom stíhala aspoň sčasti sledovať ten zvláštny pohyb jeho krídel.
,,Nie som príliš ťažká, Salore???" zakričala naňho, pretože vzduch im rýchlo svišťal okolo uší.
,,Nie príliš."
Sanco sa neurazila, čiastočne preto, že na to nebol čas, a aj preto, že Salore hovoril pravdu.
,,A neťahám ťa moc za pierka?"
,,Nie, nič necítim."
Potom sa Sanco na chvíľu odmlčala, aj keď si veľmi chcela kompenzovať svoj strach zbytočnými otázkami.
,,Niečo nás prenasleduje!" odrazu sa ozvala.
Salore to vôbec nečakal a vychýlil sa z kurzu tak, že skoro narazil do strechy jedného paneláku.
,,Čo to je?!!"
Sanco sa vyklonila z jeho chrbta, aby lepšie videla na tú tmavú malú vec, čo ich sledovala.
,,Nevidím na to! Leť trochu viac doprava!"
Salore poslúchol a ona zjačala. Priamo medzi oči jej vletela vrana a omylom jej zobla do čela.
,,Aaaaaaaa!!!!"
,,Sanco!! Čo sa deje???"
Keď sa vrana zorientovala, zakvačila sa Saloremu na ramene a čakala, kým si ju zmätená Sanco bude všímať.
,,Sedí ti na ramene vrana!"
Konečne sa jej vrátila reč.
,,Vrana???" nechápal Salore. ,,Prečo vrana?"
,,Ja neviem," čudovala sa Sanco, keď vtom si všimla, že vták má okolo krku priviazanú červenú šnúrku, na ktorej konci sa hompáľa rolička z papiera.
,,Je tu nejaký odkaz!"
Vrana zakrákala akoby na súhlas a zobákom neúnavne vrážala do červenej šnúrky.
,,Čo je na ňom?!"
Sanco nekoordinovanými pohybmi rozviazala šnúrku a rozmotala papierovú rolku.
,,Neviem to prečítať! Je tu strašná tma!"
Salore zvoľnil tempo a nechal svoje krídla plávať vo vzduchu bez pohybu. ,,Pristaneme na tamtej streche a tam si to prečítame!!"
,,Ale ako?" Sanco stále nechápala, ako v takej tme budú schopní niečo vidieť, ale neodvažovala sa Saloremu odporovať. Vrana zatiaľ neodbytne sedela na Saloreho ramene a čakala.
Keď pristáli, Salore sa rozpomínal na magickú formulku. Keď si spomenul, v okamihu sa v okolí dvoch metrov žiarou rozprsklo niekoľko desiatok malých svätojánskych mušiek. ,,Sú to také malé lampášiky. Nie je to práve najjasnejšie svetlo, ale je."
Sanco radšej ostala vzadu.
,,Poď bližšie. Oni ti neublížia."
Svietiace mušky poslušne poletovali len v tesnej blízkosti Saloreho a rozjasnili tak tajomný odkaz. 04:00. Park slobody. Príde ti na pomoc pár priateľov. Obaja v tom momente pocítili to isté. Chvíľkovú radosť, úľavu, že v tom nebudú sami a štipku nádeje, i keď možno len nádeje na to, že nezomrú zúfalo osamotení v boji proti nepriateľom.
,,To je dobrá správa, nie, Sanco?" potešil sa Salore.
,,To je! Vidíš, priatelia sa na teba nevykašlali!"
Vzdychol si. ,,Zvláštne, ja som tam takmer nijakých priateľov nemal."
Vtedy im vrana dala posledné ,,krá" a odletela tam, kam jej bolo súdené odletieť - späť domov. Ale Salore so Sanco sa domov vrátiť nemohli. Ani jeden, ani druhý. Čakalo ich niečo, čo sa na zajtra už odložiť nedalo.

*

Posledná úloha- kapitola 20

27. prosince 2014 v 12:06 Fantasy rozprávky I.
*
Prestrčil jednu nohu cez okennú parapetu a vkĺzol dnu. V tme tápal ako zlodej v obchode s porcelánom a občas objal nejaký kus nábytku, ak ho pred sebou nezbadal. Nechcel však zažnúť. Nerád totiž vybavoval také veci pri svetle.
Konečne našiel miestnosť, ktorú hľadal. Spálňa. Pootvoril dvere a vošiel do izby. Započul tiché a spokojné odfukovanie spiacej osoby. Prepáč, že ťa musím zobudiť, povedal v duchu a potom nahlas:
,,Miky, vstávaj! Zobuď sa!"
Osoba v posteli sa ani len nepohla a ďalej spokojne odfukovala.
,,Miky!! Vstávaj!!" mierne zvýšil hlas a to už zabralo.
Prebudil sa a rozpačito škúlil pre seba do tmy. ,,Kto je to, do prdele?? Odstrelím ťa jak psa, človeče!" vykrikoval a prevrátil sa nabok rovno k stolnej lampičke.
,,Miky, to som ja, Salore!" rýchlo sa obraňoval.
,,Ježííšíí, Salore! Ty blbec!" vydýchol Miky s pištoľou mieriacou na svojho priateľa. ,,Prečo ty nemôžeš chodiť dverami jak normálny človek???"
,,Prepáč." Salore sa prešiel po izbe smerom k oknu. ,,Hovoril som ti, že keď príde ten čas, prídem ti to oznámiť."
,,Ah, nie." Miky sa chytil za hlavu a odložil svoju zbraň späť na nočný stolík. ,,Kedy?"
Salore sa k nemu pomaly otočil. ,,Pozajtra. Skoro ráno! Teda, ak mi ešte stále veríš alebo ak si mi vôbec veril."
,,Prestaň s týmito rečami. Keď ti už raz verím, tak ti veriť aj budem. Veď ma poznáš."
Prikývol. ,,Doniesol som ti film."
Salore položil na posteľ niekoľko desiatok šúľkov filmu. ,,Dúfam, že ti to bude stačiť."
,,To dúfam aj ja. Kokso, a kam to dám?" rozmýšľal Miky a začal poctivo prehrabávať obsah skrine.
,,Možno do tohto batohu, čo myslíš, Salore?"
Žiadna odpoveď.
,,Salore? Hej, v akom svete sa nachádzaš?"
,,Prepáč, len som sa zamyslel."
,,Nemysli už toľko, človeče, dobre?"
,,Naozaj chceš do toho ísť Miky?"
Odpoveďou mu bola protiotázka. ,,Už som ti hovoril, že ťa v tom nenechám. A okrem toho ti toho ešte dosť dlžím z roboty."
,,Len, ak chceš. Mimochodom, doniesol som ti fotky z tej poslednej výstavy. Chceš ich vidieť?"
Miky sa očividne potešil. ,,Jasne, že chcem. Fajn, že si si spomenul."
Saloremu zmizli fotky z ruky tak rýchlo, ako mu mizli sekundy zo života.
,,V piatok okolo druhej ráno prídem pre teba."
,,Čo?" Miky odtrhol na chvíľu zrak od fotiek. ,,Jáj, dobre-dobre, dovtedy sa snáď stihnem prichystať."
,,Ty mi neveríš, Miky," smutne skonštatoval Salore.
,,Ja ti verím! A prestaň ma presviedčať o opaku! Veď vieš, že to ty si ma z toho dostal. Konečne som začal žiť, tak ti to dlžím, človeče, okej?!"
Miky sa nerozčuľoval, on to všetko myslel úprimne. ,,Keď naozaj končí svet, tak čo sa tu budem triasť pred telkou a modliť sa k spáse, keď ti môžem pomôcť?"
,,Ja..."
,,Už NIČ nehovor!"
Salore sa toho teda držal a hneď nato vyskočil von oknom. Miky sa za ním ani neobzrel, on totiž vedel, že sa mu pri takých kúskoch nemôže nič stať.
,,Tie fotky sú fasa dobré."

*