Duben 2015

Obrázky VII.

28. dubna 2015 v 22:31 Maľované obrázky
19. Lúč leta


20. Stará tapeta


Je ako búrka

23. dubna 2015 v 23:35 Básne
Je ako búrka...

Je ako búrka.
Blesk!
Zopne ruky.
Zaplesá.
Ťahá ruky k nebesám.

Je ako oheň.
Skaza!
Prudko zasyčí.
Zaprská.
Plazí sa ako had na tyči.

Je ako tráva.
Steblo!
Šteklí naboso.
Rastie.
Slnka pastier.

Je ako vietor.
Niet ho!
Je preč.
Mlčanlivý

Stratil reč.

Posledná úloha- kapitola 40

23. dubna 2015 v 23:17 Fantasy rozprávky I.
*
Muž si sadol na drevenú vyrezávanú lavičku a pustil sa do rozprávania. Síce vôbec nebol vhodný čas na rozprávky o nedávnej či dávnej minulosti, Sanco nezostávalo nič iné, len si ho vypočuť. Bála sa, že inak by nemala šancu väčšiu než zrnko piesku, že sa ešte dožije ďalších hodín života.
,,Raz žila jedna krásna žena, po ktorej túžilo mnoho mužov. Volala sa Rikkato a mala takú schopnosť ako ty, i keď v oveľa väčšej miere. Rozumela kvetom a dokázala bezrozmerne využívať ich schopnosti. Nielen pre vlastné potešenie, ale aj pre dobro iných. Neskutočne som ju obdivoval, ale bohužiaľ, nebol som jediný pohltený jej krásou. Dvorilo jej viacero mužov a medzi nimi som bol aj ja. Zdalo sa mi a bolo to aj jasné, že Rikkato si vyberie mňa. Bol som si istý jej láskou a miloval som ju viac než čokoľvek na svete. Lenže moje šťastie prekazil jeden chlap..."
Tu sa muž na krátky moment zahľadel hore a potom na Sanco, aby sa uistil, že ho počúva.
,,Bolo to ako zlý sen. Ten chlap mi kradol moju Rikkato každý deň viac a viac. Vzďaľovala sa mi stále ďalej a ďalej a bola celkom očarená týmto mužom. Neviem, čo na ňom videla, ja som však videl a cítil, že som odstavený na vedľajšiu koľaj, ktorá nikam nevedie. Nakoniec sa stalo to, čoho sa moje srdce najviac obávalo: Rikkato si vybrala jeho namiesto mňa! Viem, získal si ju čestne a v tomto boji lásky som pokorne prehral ja, ale nikdy mu neodpustím to, čo spravil."
Muž sa odmlčal a hľadel nádejne na Sanco.
,,To je fakt smutný milostný príbeh, ale čo s tým mám ja?"
Muž sa oprel o voňavý ker, ktorý rástol tak, že objímal lavičku a nechal sa štekliť jeho listami. Sanco si myslela, že mu tie listy poskytujú akúsi morálnu útechu alebo čo.
,,Ešte som ten príbeh nedopovedal."
,,Uh..."
,,Ako som vravel, nikdy som mu neodpustil to, čo spravil a aké ďalekosiahle dôsledky to pre Rikkato malo. Ja a Rikkato sme mohli byť najkrajší pár na svete. Patrili sme k sebe! Cítil som to a neviem si predstaviť lahodnejší pocit, než keby sme splynuli v jedno. Akú silu by sme stvorili, keby sme mali dieťa! Ale nie, osud to chcel inak. Bol by som sa zmieril s tým, že Rikkato má iný muž a sú spolu šťastní, keby sa neudiala istá vec. Ona sa tomu mužovi odovzdala natoľko, že mu darovala polovicu svojich vlastností. Je to výnimočný rituál a vieš si asi predstaviť, akým aktom bol spečatený. No nebolo by na tom nič hrozné, ešte vždy by som prial ich láske, keby ten chlap neurobil hroznú vec. Dopustil sa zločinu na inej žene, nebudem ti to tu zaobaľovať, jednoducho zavraždil ženu. V našej krajine je to neodpustiteľný zločin, a tak bol vyhnaný z našich kruhov a Rikkato sa stala nehodnou už len tým, že mu čoskoro mala patriť. Tá chudinka ho skutočne milovala a takto sa nechala oklamať! Nepatrila už viac do uznávanej rodiny s tradičným rodokmeňom Bielej ruže. A tým, že bola už len polovičnou, nemohla sa svojho práva ani domáhať. Preto som prišiel sem, keď sa otvorili všetky brány do tohto sveta. Prišiel som sem, aby som ho našiel a pomstil potupu čistej, ale pošpinenej Rikkato!"
Sanco niečo šípila, farba v tvári jej viditeľne pobledla, ale nebola si istá, že vie, kam toto všetko povedie.
,,A moje meno je Rose, vládca kvetov..." vznešene sa uklonil a pomaly zdvíhal trup.
Sanco práve prekonala ľahký šok. Vyskočila z lavičky, akoby to bola posteľ z poľných bodliakov. Netušila, čo v nasledujúcom momente spraví, ale vedela, že pri Rose dlhšie neostane. Myšlienka na to, že to, čo hovoril Rose, by mohla byť čistá vypreparovaná pravda, ju dusila. Ale akonáhle sa zdvihla, jeho ruka ju schmatla za šnúrku od batohu.
,,Ah! Ten prekliaty batoh!" zaúpela a vytrhla sa mu z pazúrov prudkým otočením. Postavila sa mu zoči-voči s napriahnutým mečom bielej ruže a s desivým pohľadom šelmy, ktorá sa síce bojí, ale je odhodlaná brániť sa až do posledného chuchvalca srsti.
,,Neverím vám a ani tej vašej vymyslenej bájke!"
Rose vyzeral sklamane a vôbec nie nahnevane. Nič nevravel, len sa Sanco zahľadel hlboko do očí, čo jej bolo vonkoncom nepríjemné.
,,Už nemám pochýb o tom, že máš mnoho čŕt po nej. Si plodom ich lásky alebo... kto potom si?"
,,To nech vás netrápi! Odchádzam, a ak sa ma pokúsite zastaviť, tak použijem tento meč!"
Rose sa pochybovačne zasmial, a to v Sanco podporilo vykypenie hnevu. Obrátila sa k nemu chrbtom a utekala preč.
,,Stoj, prosím ťa. Nesplnila si svoj záväzok."
Chytil ju za rameno. Sanco zaútočila a švihla s mečom po mužovej tvári. Avšak tesne pred tým, než sa malo ostrie zabodnúť to tkaniva, neznáma sila prinútila Meč bielej ruže zastaviť svoj pohyb. Sanco ho viac nemohla ovládať, akoby sa sám meč vzbúril proti svojej majiteľke.
,,Čo to má znamenať?!"
Skúsila sa zahnať zbraňou ešte raz, ale meč viac neposlúchol jej rozkazy, rozpadol sa jej v rukách na desiatky bielych perál. Niektoré jej zostali v rukách, ale väčšina z nich sa rozkotúľala po zemi. Sanco by v tej chvíli najradšej vyplakala oceán sĺz nad tou stratou, ale rozčarovanie a prekvapenie z celého incidentu jej bránilo urobiť to.
,,Myslela si si, že kvet by ublížil kvetu?? My dvaja proti sebe nemôžeme bojovať..."
Sanco sa odvážila pozrieť na Rose. Vyzeral ustarane a sústrastne na ňu pozeral. Až teraz si uvedomila, že on neurobil jediný pohyb. On sa nebránil ani neútočil. Kvet nedokázal vztiahnuť ruku na druhý kvet. A to si myslela, že on by ju mohol zabiť.
,,Ah, môj ružový meč! Chúďa ruža!!" Sanco povolila svoje emócie a príval sĺz jej zalial oči a tvár.
,,Radil by som ti pozbierať tie perly, ak ešte chceš uvidieť svoj meč," povedal Rose a odtrhol z jedného kvetu fialový kalíštek. Pohybom rúk ho zaplátal tak, že vyzeral ako malé kvetinové vrecúško. ,,Potrebuje to niečo, v čom prežije. Tu máš, vezmi si ho." Podal jej ten výtvor a čupol si k zemi, aby jej pomohol zozbierať biele perly.
,,Povieš mi, kto teda si ?" opýtal sa Rose, keď dozbierali všetok Sancin vzácny majetok.
,,Nikdy!"
,,A kde nájdem toho muža? Žije, že áno?"
Sanco si pevne pritisla kalíštek s perlami k hrudi, rozbehla sa k preskleným oknám záhrady a bokom rozbila jednu okennú tabuľu. Vyletela von spolu s črepinami a rýchlo si v mysli premietla meno rastliny, ktorú držala v ruke.

Púpava - ešteže rastieš všade!

Posledná úloha- kapitola 39

23. dubna 2015 v 23:06 Fantasy rozprávky I.
*
,,Kde trčí tá Sanco?!" rozčuľoval sa Ponntom, lebo tento zápas mu pripadal ako zbytočná strata drahocennej energie. ,,Najprv ma privíta riadnou šlehou a teraz si dáva načas..!"
Salore sa naproti tomu nehneval, skôr začal byť viac nervózny ako rozčúlený. Vykĺzol spomedzi klbka, kde mu hrozilo najväčšie nebezpečenstvo a vytratil sa kuchynskými dverami von.
,,To čo je?!" vybuchol Ponnto, keď zbadal, že Salore zmizol z hlavného kruhu bojiska. ,,Dnes sa celý svet spikol proti mne?!!"
,,Ha! Ostal už iba jeden!" potešil sa veliteľ ozbrojenej jednotky.
,,Všetci radšej utiekli!" dodávali si odvahu tí, ktorí ostali nezranení.
Ponnto si sťažka vzdychol nad svojou nezávideniahodnou situáciou a vyhupol sa na luster nad stolom. Potreboval pár sekúnd na výmenu zbrane. Kosa mu už začínala unavovať ruku, a tak ju vymenil sa svoj verný meč. Keď známe znaky na rukoväti zablikali namodro, hneď mu to dodalo stratenú energiu. S druhým dychom sa pustil do boja, lietajúc chvíľu na lustri ako Tarzan.
Zdalo sa mu, že prešla celá večnosť odvtedy, čo ho Salore nechal samého medzi tými uniformovanými hlupákmi, ktorí sa nechceli vzdať. Dokonca sa začal obávať, že sa nevráti späť a on si s tou bandou bude musieť poradiť úplne sám. Možno sa vyčerpám a jeden z nich ma zabije tou smiešnou zbraňou! pomyslel si vo svojich obavách. Nechcel utiecť z toho domu, lebo dúfal, že Salore každú sekundu už-už vletí dovnútra spolu so Sanco s plnými hrsťami kvetov. Sakra, nech si švihnú, lebo ma švihne!
Salore bol vonku asi minútu a keď Sanco nenašiel a ani sa s ňou nedokázal spojiť, rýchlo sa vrátil dnu na pomoc Ponntovi.
,,Slnečná clona!" ozvalo sa od prahu dverí a silné svetlo vzápätí ožiarilo celú miestnosť. Všetci tí, ktorí sa v nej nachádzali, sa na okamih cítili oslepení.
,,Slnečný západ zelený dolník!" vyriekol Salore jedným dychom a hodil do čiernočiernej tmy jednu zo sedmových kariet.
,,Pikové eso!" zašepkal a namieril luk do tmy. ,,Ponnto! Aura!" zadal mu príkaz.
Musel čakať len niekoľko stotín, pretože Ponnto sa ihneď zviditeľnil v tme a slabučko zažiaril modrým priesvitným svetlom. Salore vystrelil. Šíp pikového esa neminul svoj cieľ.
,,Slnečná clona! Žaluďová osma!"
Pre istotu oslepil okolie znovu, lebo muži sa v tme začínali postupne orientovať. Zvyšok nepriateľov zostal na krku Ponntovi, ktorý ich postupne vyradil.
,,Teda, ty sa nezdáš, Salore!" uznanlivo sa k nemu Ponnto obrátil po tom, čo si pretrel oči od silného svetla, ktorému bol vystavený.
,,Bál som sa, že by sa ti niečo stalo..."
,,Hej!" drgol mu urazene do ramena, ,,nerob zo mňa huspeninu! A kde sa fláka Sanco?"
,,Niekam zmizla! Nikde ju neviem nájsť a na zem nedávno dopadli tie šedé vrecúška s padáčikmi. Pri dopade z nich vyteká taká šedočierna tekutina. Vyzerá ako olej."
Ponnto zdvihol obočie. ,,Olej? Veď ten nás zraniť nemôže!"
,,Neviem, čo s tým mienia urobiť alebo čo to malo byť..." potil sa Salore od nervozity. ,,A Sanco musí byť niekde ďaleko. Nereaguje na telepatický signál!"
Ponnto sa poškrabala na hlave. ,,To je divné. Neverím, že by to dievča utieklo."
Salore sa naňho zamračil. ,,To by nikdy neurobila. Bojím sa, či sa jej niečo nestalo."

Na to len Ponnto zvesil ramená.

Posledná úloha- kapitola 38

23. dubna 2015 v 22:59 Fantasy rozprávky I.
Muž ju s nádejou chytil za obe ruky.
Sanco celá bez seba zízala na tie tenké ruky odeté v čiernom. ,,Ja nijakú Rikkato nepoznám! Vážne!"
,,Neklam mi, voniaš ako ona. Odkiaľ tú schopnosť máš? Dúfam, že nie si jej dcéra. Ale nie, nepodobáš sa na ňu, no a tá druhá možnosť, naozaj netuším. Musíš mi to povedať, pretože chcem nájsť toho bastarda, ktorý jej počaroval, či čo...takto ju namotať..."
Sanco sa z toho zatočila hlava. Ničomu nerozumela, cítila sa ohrozená v prítomnosti toho zvláštneho muža v čiernom obleku a nevidela žiadne východisko z tej nepríjemnej situácie.
,,Vy mi tu hovoríte nejakú históriu o neznámej žene, akoby som ju poznala! Ja nemám tušenie, kam tým všetkým mierite! A vôbec vás nepoznám. Ani neviem, kto vlastne ste!" trochu sa napaprčila a musela sa vnútorne upokojiť, aby si muž nevšimol, ako sa v skutočnosti veľmi bojí.
Muž sa vrátil späť do reality a venoval Sanco priamy pohľad do očí.
,,Och, nechal som sa uniesť. Povedzme, že moje meno je Rose..." povedal slávnostným tónom a uklonil sa ako rytier pred dvornou dámou. Keď zdvihol zrak, uvidel len dievča, ktoré sa všemožne snažilo potlačiť výbuch smiechu.
,,A-ale Rose je predsa ženské meno!"
Muž len pokrčil ramenami. ,,A teraz ti poviem ten príbeh, ale ty mi potom prosím odpovedz na moje otázky. Nič viac od teba nežiadam a ani nechcem žiadať."
Sanco sa to celé nezdalo. Tomu mužovi neverila. Vyzeral trochu ako blázon a trochu ako bytosť z iného sveta, v čom bol tiež kúsok pravdy.
,,A dúfam, že budeš spolupracovať, pretože by som nerád poranil túto jemnú bledú pokožku," povedal a so zavretými očami sa k nej sklonil. Len letmo sa dotkol jej líca, keď vtom Sanco ucukla a v náhlivosti mužovi dala facku. Tak sa jej však triasla ruka, že sa ani netrafila, iba ho trochu škrabla na tvári.
,,Ja- nedotýkajte sa ma!"
Muž nedal najavo žiadne negatívne emócie.
,,Hm, to je férové," zhodnotil a ukazováčikom sa skúmavo dotkol malej krvácajúcej ranky na líci. Potom sa pozrel na zakrvavené bruško prsta a s blaženosťou si ho vložil do úst.
Sanco striaslo, ale radšej nevravela nič, len ho pozorovala so zatajeným dychom. Dívala sa, ako pristúpil k akejsi cudzokrajnej okrasnej rastline podobajúcej sa stromu, odtrhol z jej kvetu jeden žltý lupeň a na chvíľu si ho priložil k rane. Po celý ten čas, čo si držal lupeň na líci, mal zavreté oči. Keď ich otvoril, položil lupeň na zem a opakom ukazováka si prešiel po vyhladenej pleti. Rana mu zmizla ako šibnutím čarovného prútika.
,,A teraz sa vrátim k tomu príbehu. V skratke ti poviem to, čo viem a potom mi aj ty niečo prezradíš."
,,Ale ja nič neviem!! Naozaj!!!"
,,Čt," zastavil ju a potriasol hlavou akoby nesúhlasil. ,,Je tu lavička, môžeme si popritom sadnúť."

*

Posledná úloha- kapitola 37

23. dubna 2015 v 22:53 Fantasy rozprávky I.
Orgovány, orgovány! Kde som ich len videla?
Sanco rýchlo zamierila do záhradky, ktorú mali spoločnú so susedmi. A tam pri vchodovej bránke rástlo aspoň päť kríkov s fialovými orgovánmi. Práve boli v rozkvete a v jase zapadajúceho slnka stále žiarili. Aj jej oči sa rozžiarili pri tom náleze. Hneď ich natrhala dobrú kôpku.
Keď sa už chcela s plným náručím vrátiť späť, neznáme čierne zjavenie v kríkoch ju tak vydesilo, že vykríkla a kvety jej vyleteli z rúk.
,,Ččččt!"
Muž v čiernom obtiahnutom kostýme s dlhými čiernymi vlasmi jej pri jačaní zapchal ústa.
,,Krásne dievča a zbiera kvety v takýto apokalyptický čas. Ts-ts!" zavrtel hlavou a uväznil seba aj Sanco do obrovskej mydlovej bubliny.
,,Kto si myslíte že ste?! Pustite ma!" vrtela sa a máchala rukami okolo seba, ale povrch bubliny sa zdal byť až príliš pevný.
,,Nesnaž sa toľko, ovládam ju len ja, ale predpokladám, že to ty určite vieš."
Sanco sa zarazila a húsenica zimomriavok jej prebehla od chrbta až po krk. Muž pozrel na oblohu, kde sa k zemi skláňali tisíce malých šedých padáčikov, a potom pozrel späť na Sanco.
,,Preč odtiaľto!" luskol prstami a okolitý svet zrazu poslušne zmizol.
Keď pristávali k zemi, muž luskol prstami znovu a bublina praskla. On elegantne dopadol na rovné nohy, ale Sanco padla na zadok, kýchla si a vykašľala zopár mydlových bublín.
,,Ako ste si dovolili ma -"
,, - uniesť? Nenazval by som to tak, len som si ťa požičal..."
,,Čože?!!!"
,,A okrem toho, vlastne som ťa aj tak trochu zachránil."
,,No to určite!" zaprskala Sanco a obzerala sa po nejakom únikovom východe. Žiadny tam však nebol. Boli na nejakej krytej terase výškovej budovy. Navôkol nich rástli rôzne palmy, fikusy, podivné kríky, pestrofarebné kvety a iné cudzokrajné rastliny. Vyzeralo to, že sa teleportovali do akejsi súkromnej záhrady bohatého papalášika, ktorý si všetok ten rastlinný luxus mohol dovoliť. Za vysokými oknami si Sanco všimla budovu naproti, jednu z miliónov vyšších šedých budov na svete. Mohli sa nachádzať kdekoľvek: v jej rodnom meste, ale rovnako to mohla byť aj India.
,,Čo sa tak na mňa pozeráte? Nechceli ste ma zabiť?"
Mužovi trochu myklo kútikom úst. ,,Zatiaľ na to nemám dôvod."
,,Tak prečo ste ma uniesli??" Sanco úplne ovládol strach. Nemala žiadnu predstavu o tom, čo by ten chlap s ňou chcel spraviť a aké boli jeho úmysly.
,,Jednoducho mám slabosť pre krásne dievčatá a navyše, niečo ma ešte na tebe zaujíma."
Sanco sa znechutene otriasla, aby zahnala nepríjemné predtuchy.
,,Čo chcete?"
,,To nemôže byť náhoda, cítim to."
Sanco ničomu nerozumela a mala pocit, že ani on nerozumie tomu, čo hovorí. Vyzeral ako pomätenec a jeho reči ju v tom len utvrdzovali. Aj jeho štýl rozprávania bol zvláštny. Hovoril rozvláčne, pomaly a príliš teatrálne.
,,Cítim z teba ten kvet. Ty vieš, aký..."
Sanco zavrtela hlavou. ,,Nechápem, o čom to hovoríte! Ak myslíte ten orgován, tak to bude tým, že som ho držala v rukách."
,,Ale čo tam po orgovánoch. Myslím iný kvet."
,,Nechápem."
,,Zatiaľ ani ja, ale dúfam, že mi to objasníš. Ten kvet, tá vôňa, ach..." blažene si vzdychol a naklonil sa bližšie k Sanco.
Tá hneď zaspätkovala a cúvla. Zakopla o okrasný fikus v tvare vejára a spadla.
,,Dávaj pozor na ten kvet. Nie že mu ublížiš," jemne ju upozornil, ale hnev mu v hlase nebolo badať. Len na chvíľku sa zahľadel na ten stromček a keď videl, že je v poriadku, pokračoval v prednese.
,,Ten kvet, tú schopnosť mala len jedna žena, povedzme, že sa volala Rikkato, možno sa naozaj tak volala, ale to je jedno. Tak mi povedz, ako sa tá jedinečná schopnosť dostala k tebe?"
Sanco vypúlila oči. Nemohla skryť svoj strach. ,,Ja nemám žiadnu schopnosť!!!" zaprela samú seba.
,,To nezakryješ. Je to z teba cítiť ako peľ z včiel. A keby si to stále chcela poprieť, tak čo myslíš, prečo sme práve na takomto mieste? Nebránila by si sa, keby som ťa chcel zabiť?"
,,Ale ja nepoznám názvy týchto divných kvetov!" vyletelo z nej a vzápätí so pleskla po ústach. Bolo však neskoro.

,,Výborná odpoveď. Tak povedz mi, od koho si to zdedila alebo dostala? Je to vôbec možné? Rikkato ešte žije, však áno?"

Farebné sny, čiernobiely svet

22. dubna 2015 v 18:37 Zbierka starých básní
Farebné sny, čiernobiely svet

Obloha bez krídel,
vtáci bez farby.
Tráva bez lásky,
zem bez kvetov.
Ruža bez mašle,
darček bez tŕňa.
Ihla bez stola,
stolička bez nitky.
Farebné sny,
čiernobiely svet.

Niet už za čím stáť,
niet sa čoho báť.
Svetlo sa zažne
a tma zhasne.
Všetko bude krásne jasné:
farebné sny,
čiernobiely svet.

Už sa nebojím

22. dubna 2015 v 18:34 Zbierka starých básní
Tiene všade za každým rohom.
Slizké postavy prilepené na múroch.
Mačky, psy a myši v dračích pazúroch.
Čierne diery pred vlastným domom.

Kto vie, čo sa deje.
Odkiaľ vietor veje?
Kto tu vraví?
Nádej zomrela,
ostala posledná.

Nájdi si ma,
anjel temna.
Zvediem s tebou boj,
nezastenám.

Hľadám

22. dubna 2015 v 18:31 Zbierka starých básní
Hľadám

Prenasledujem tvoj tieň
kdekoľvek si,
ak smiem.

Hľadám ťa tam,
kde nie si.
Tvoj neexistujúci tieň.
Hľadám to,
čo nenájdem.
Viem.

Moja noc

22. dubna 2015 v 18:28 Zbierka starých básní
Moja noc

Bol to deň.
Znova ten istý,
a predsa iný.

Tma svietila mi na cestu,
slnko zaclonilo výhľad.
Hviezdy večer nesú
lampy na uliciach.
Každá svieti inak,
jedna lampa- svetielko.
Ide mestom niekto -
neviem kto.
Obzerá sa po nebi,
vidí čiarok tisíce.
Že kto nepozná vašu lásku,
odpusťte.

Rebrík

22. dubna 2015 v 18:24 Zbierka starých básní
Rada šplhá.
Po rebríku.

Keď stromy stratili svoju pýchu,
priblížila sa ku rebríku.

Stála tam pod ním šťastná,
obzerala sa po konci.
Tisíc priečok v hmle a oblakoch,
nedozierne paličky.

Prvá priečka bola tak vysoko,
rada sa za ňou načahovala
ľahkým výskokom.

Zachytila sa, omylom, o latku,
ako trieska o látku.

Pozor! niekto zlomyseľne šepká.
Otáča sa.
Cesta nahor nie je hebká,
pristane na zadku.

Keď raz dotyk prvej priečky nestačil,
chcela ho pocítiť znovu.
Niekto ju odstrčil.
Odpadlo prvé drievko z rebríka.
Duša vykríkla.

Kvôli radosti,
naplneniu túžieb.
Musela tam vyliezť.

Rada šplhá.
Po vychodenom rebríku.
Prvá priečka jej patrí- bez kriku.
Drží sa jej ako kliešť cicavca,
ako dieťa lentilku.

Je nad zemou,
nie však vo vzduchu.
Dvíha zrak,
no nevidno konca,
rebríkový zvodca.

Osud sa napĺňa,
niet už viac návratu.
Hodinky tikajú,
zas trpí závratom.


Výkrik do tmy

22. dubna 2015 v 18:14 Zbierka starých básní
Výkrik do tmy

Zbohom, krásny svet.
Vitaj, hrôza pekla.

Nebojím sa,
letím späť.

Čakám dlho,
zvädol kvet.

Štyri kvapky nádeje: časť 1

22. dubna 2015 v 18:00 Fantasy rozprávky II.
Úvod

Dve dievčatá. Vo veku asi štrnásť rokov. Bežia a predierajú sa cez husté kríky. Dúfajú, že sa dostanú čo najhlbšie do lesa a zmiznú z dohľadu ich prenasledovateľov. Muži - prenasledovatelia sú oblečení v hnedom, aby splývali s lesom. Na hrudi majú znaky podobné Nadzemiu, no od bežných Nadzemčanov sa líšia červeným lemom, ktorý označuje ochrancov, políciu. Odznak v tvare okrúhleho kosoštvorca s červeným lemom so striebornou výplňou s obrazom žiariaceho slnka - postrach bantišov. Muži majú so sebou aj stopovacích psov husky. Sú to krásne psy, ale krvilačné tvory s dobrým čuchom vycvičeným na sledovanie bantišov. Dievčatá utekajú, čo im sily a topánky stačia. Od tŕnistých kríkov majú už potrhané šaty, ale bežia ďalej. I keď sú si vekom podobné, už na prvý pohľad vidno mnoho rozdielov. Jedna vyzerá, akoby k tomuto svetu patrila. Má oblečené sivozelené nohavice, sivý sveter a na svojich modrých vlasov natiahnutú žltú čelenku (celkom spotenú). Jej topánky vyzerajú ako pospletané z kúskov kože. Toto dievča sa volá Gin-jein. Druhé dievča má na sebe modré rifle, ružové tričko zo second-handu a svoje blonďavé vlasy má zopnuté do copu. Volá sa Kairis a v behu dosť zaostáva za Gin-jein. Pohybuje sa nemotorne a v číňanoch sa potkýna o trčiace korene stromov. Nadáva a rozhorčuje sa, no necháva sa viesť Gin-jein. Tá uteká tak šikovne pomedzi stromy a kry, že sa môže zdať, že ju lovci bantišov naháňajú každý deň.
,,Hej ty, prečo nás tí podivíni prenasledujú? Nič som im neurobila!" sťažovala sa Kairis.
Gin-jein preskočila z kameňa na druhý a zakričala za seba: ,,To nie sú podivíni. Sú to lovci bantišov. Radím ti, bež čo najrýchlejšie a dávaj si pozor na moneily. Ak sa ťa tie psy dotknú, spália ťa."
,,Ale prečo po nás idú? Vravela si, že s bantišmi nie si spolčená!"
Gin-jein sa zasmiala a pomedzi zuby precedila: ,,Nie som s nimi DOBROVOĽNE spolčená!! Bež!"
Kairis si pomyslela svoje a snažila sa pridať do kroku, i keď ju pichalo v boku.
Keď sa štekot moneilov v diaľke utíšil, Gin-jein zastala a prikázala Kairis, aby ostala ticho nech sa deje, čo sa deje. To však Kairis popudilo.
,,Nebudeš mi rozkazovať, čo mám robiť. Chcem sa okamžite vrátiť späť na svoju planétu Zem, rozumieš? Tvoje problémy ma netrápia!"
Gin-jein sa zbežne obzrela okolo seba a riekla: ,,To ťa ani trápiť nemusí. Si jedna z Nin-aid. Mám za úlohu odstrániť ťa skôr, než začneš mať potuchy o tom, čo sa deje. Bude to rýchla smrť, neboj sa."
Hneď nato urobila pohyb rukami dozadu a potom si ich za hlavou spojila. Kairis stihla zazrieť jasnofialový blesk, ktorý narazil na akúsi belasú prekážku. Niečo ju oslepilo, padla na zem kúsok od miesta záblesku.
Keď sa prebrala, uvidela Gin-jein zápasiť s lovcami bantišov. Muži na moneily pokrikovali, nech tú malú beštiu zabijú, no stal sa pravý opak. Vlci popadali na zem mŕtvi, keď dostali zásah elektrinou od Gin-jein. Tá však videla, že lovci majú prevahu, a tak vzala nohy na plecia a utiekla. Dvaja muži sa pustili za ňou, no bolo to márne. Utiekla im skôr, než sa stihli spamätať.
Ku Karis pristúpil jeden z mužov a povedal jej: ,,Neboj sa. Patríš predsa k nám. A Gin-jein? Tá sa tak skoro nevráti."

Kairis sa cítila o čosi bezpečnejšie, no neverila, že Gin-jein vidí poslednýkrát.

Posledná úloha- kapitola 36

22. dubna 2015 v 16:08 Fantasy rozprávky I.
*
Lekáreň bola zatvorená a Miky zúril a nadával ako pohan. Už ho prešla chuť vracať alebo odpadnúť, chcel len nejako zastaviť to prekliate krvácanie. Nechcel rozbiť sklenené dvere, pretože jednu ruku potreboval mať funkčnú.
,,To je logika! Lekáreň a zavretá v takýchto ťažkých časoch! Podám sťažnosť!!!" zafrflal a jednou rukou urobil fotku dverí od lekárne. Trochu ju poohýbal v strede, presne v mieste, kde boli zobrazené pánty. ,,Tak!" drsne odsunul povolené dvere dovnútra a keď sa s rachotom a rinčaním roztrieštili o podlahu, vošiel dnu. Preskočil pult a vybrakoval celú poličku s obväzmi, náplasťami, škrtiacimi šatkami, a potom zhltol obdivuhodné množstvo analgetík. Bolesť však tak rýchlo nechcela ustúpiť, a tak Miky od nervov vyhádzal lieky z políc a zvuk padajúcich fľaštičiek, krabičiek a ampuliek mu ukájal jeho momentálnu agresiu. To mu však nestačilo.
,,Ááá, kurva! Nech to prestane!!!! Tá hnusná bolesť! Na! Tak ti treba!" zareval a poskákal po niektorých liekoch. Tešilo ho, že niektoré krabičky pod jeho váhou spľasli a podrobili sa jeho výčinom. ,,Vy mrchy malé!"
Miky si síce vybíjal svoj hnev, ale neuvedomoval si ďalšie možné riziká zranenia - črepiny z rozbitých fľaštičiek, rozliate séra... Odrazu sa stalo niečo nečakané. Miky s vervou dupol na sirup proti kašľu, ale namiesto úľavy, ktorá sa mala dostaviť, prišiel len šmyk a tvrdý náraz na zem. Až vtedy, keď ležal na podlahe v tom cintoríne liekov s vyrazeným dychom, si uvedomil, že by sa mal upokojiť a začať jednať rozumne.
Mal by som vstať a nakopať do riti tých mimozemšťanov. Čo by mi asi tak povedal Salore, keby ma teraz videl?
Najprv sa nadýchol a akonáhle zistil, že mu to celkom ide, vstal a oprášil sa. Odpinkol si zo špinavej krvavej košele zbytky črepín a prišiel k vyvaleným dverám. Preboha! Čoskoro sa začne stmievať! Slnko zapadá... A tak Miky vyšiel von z lekárne a z najbližšieho obchodu si ,,požičal" ihlu a niť. Spolu s vďačnou pomocou anestetík si vyšil obrovskú neforemnú záplatu na ranu, kde mal predtým palec a ukazovák.
*
Sanco vletela domov cez rozbité okno svojej izby a v tej nekontrolovateľnej rýchlosti vrazila hlavou do zatvorených dverí. Na ten rachot sa ozvali hlasy z prízemia. Žeby mama? pomyslela si a pozrela očkom za seba. Všimla si, že koberec z trávy sa uvelebil pod oknom a čakanie na ďalšie príkazy si spríjemňoval jemným levitovaním nad podlahou.
Musím to ísť zistiť! zaumienila si a otvorila dvere. Vtom sa na ich prahu zjavil hlúčik uniformovaných mužov so zbraňami v rukách, ktorí s nimi nebezpečne mierili na Sanco.
,,Kto si?! Človek alebo niečo iné?! Preukáž svoju totožnosť!"
Jeden z mužov hrkol svojou zbraňou smerom k Sanco. Zdalo sa, že je to ich veliteľ, pretože ostatní sa nemali k činu.
,,Sanco Monotare!!!" vyhŕkla Sanco a začala loviť nejaký preukaz vo svojom minibatohu. ,,Ó Bože! Snáď mi niekde nevypadol ten občiansky???"
Muži ihneď spozorneli a opatrne čakali na to, čo vytiahne.
,,Ja ho nemám!!! To neni pravda! Ani preukaz do knižnice...!" zúfalo vykríkla a pozrela na tých chlapíkov, čo sa ju v prípade potreby chystali odstreliť.
,,Nemám sa ako preukázať, ale ja som človek! Ja tu bývam! Pozrite sa na domové dvere! Volám sa Sanco Monotare!!!"
,,To hovor svojej diabolskej matke, čo ťa splodila! My tu máme rozkaz odstrániť votrelcov a rozkazy sa musia plniť!" zahrmel svojím neľútostným hlasom veliteľ tej skupiny.
,,Ale ja som obyčajný človek! Hľadám svoju mamu!"
,,Tak skús hľadať na Marse...a keby aj, musela si predsa počuť nariadenie o evakuácii!"
,,Ja - nebola som doma!!! Musím nájsť svoju mamu!!! Nechajte ma prejsť!" Sanco urobila jeden rázny krok vpred.
Veliteľ ustúpil: ,,V žiadnom prípade si nemôžeme byť istí! Odstrániť potenciálneho nepriateľa! Okamžite!!!"
V tej chvíli sa ani najmenšia pavučina v kúte neodvážila pohnúť. Na sekundu akoby sa zaseklo plynutie času. Tento okamih však prerušil nahnevaný, ale vyklepaný hlas veliteľa:
,,Na čo čakáte?!!! Povedal som zlikvidovať!!!"
Chlapi sa začali mrviť.
,,Hej! Vidíte tú zelenú rohožku pod oknom? Ona sa hýbe!!!" skríkol jeden z chlapov.
Všetky páry očí sa upreli na odpočívajúci lietajúci koberec, ktorý náhle obživol, keď zacítil ohrozenie života svojej patrónky.
,,Ty! Ja mám vidiny!"
,,To čo je??"
,,Fakt divná rohožka!"
,,Ste vy normálni?! Útočte!! Nevidíte, že nás to decko zhypnotizovalo?!"
Sanco sa rozhodla vyskočiť v tej chvíli von oknom.
,,Oh, tráva! Pomôž mi!" úpenlivo skríkla a ako sa chystala vyšvihnúť na parapetu, šmykla sa na črepine z okennej tabule. Vtedy veliteľ vystrelil. Trávový koberec sa vystrel do výšky, rozplietol sa do strán na tenké dlhé prúžky a vytvoril pred Sanco ochranný plot. Guľky sa zaryli do tkaniny z trávy ako do sieťky v bedmintonovej rakete. Potom sa steblá splietli tuhšie a objali skamenených mužov zákona. Chvíľu im trvalo, kým sa presekali tou húštinou, a ten čas Sanco využila na rýchle preskúmanie domu. Nikde však nenašla nijaký odkaz od mamy, žiadnu indíciu, ktorá by ju k nej mohla doviesť. Keď ju sklamala aj posledná iskierka nádeje - dvere od chladničky, nevedela, čo robiť ďalej.
,,Kam odišla??? Kde ich to evakuovali, ak vôbec? Celé je to zbytočné!"
V hneve schmatla z kuchynskej linky poloplnú sklenenú fľašku s mliekom a šmarila ju silou od seba. Vo dverách sa práve zjavil Salore s Ponntom v pätách. Prvý z nich sa letiacemu predmetu flegmaticky uhol a druhý dostal šupu do ramena. Pocítil ostrú bolesť a mokrú záplavu na tričku a na tvári.
,,Sanco, čo nás nespoznávaš?" Salore sa nenechal pozývať, a tak sebavedome vstúpil do kuchyne.
,,No to je teda privítanie! Ty máš ale úroveň, dievča!" oblizol sa Ponnto a vzal si z háčika na stene utierku na riad.
,,Salore??! Ponnto?!!! Preboha, prepá..." Z poschodia sa do kuchyne vovalili muži s kúskami trávy na uniformách aj vo vlasoch.
,,Vidíte?! Zavolala si na pomoc svojich mimozemských priateľov! Úúúútok!!!"
,,Pozor! Ponnto!" zaškrečala Sanco, lebo Ponnto mal práve veľa roboty s čistením svojej tváre od mlieka.
,,Kurnik, človek si ani na sekundu neoddýchne..." vzdychol si a uskočil pred guľkami na kuchynský stôl s kosou pripravenou na požitie. Elegantne napichol hrotom kosy broskyňu v tanieri s ovocím a zakusol sa do nej. ,,No poďte sa zahrať, ak sa veľmi nudíte!"
,,To s čím na nás ide ten roľník???"
Chlapom prišla Ponntova zbraň veľmi vtipná, ale prestali sa smiať, keď im z rúk odšklbol ich drahocenné zbrane.

,,Sanco! Choď von po orgovány! Zničíme tie zbrane!" poručil jej Salore a kryl ju, keď zbesilo vybehla von.

Posledná úloha- kapitola 35

22. dubna 2015 v 15:56 Fantasy rozprávky I.
*
Všetko ju šteklilo a škriabalo po celom tele. To bol nápad! Plaziť sa po lúke! Stonky rôznych kvetov, byliny a pichliače ju bodali do tváre a rozhnevaný hmyz sa jej občas obšuchol o nejakú tú končatinu. Už by som mala byť blízko. Vystrčila sa z úkrytu v tráve a zisťovala, kde sa práve nachádza. S úľavou si všimla, že okolie je pokojné a žiadnych votrelcov nevidí. Aj napriek tomu pokračovala v plazení sa po zemi. Za chvíľu som doma! Za chvíľu som doma! dodávala si energiu samomluvou. Odrazu začula dupot nôh, vravu a krik. Je tam niekto živý! bola jej prvá myšlienka, ale k pohybu ju nedonútila. Ešte ostala trčať zahalená v tráve a dívala sa dopredu na jasné známky života na Konvalinkovej ulici.
Čo to? - započúvala sa do zvláštneho zvuku blízko pri jej uchu. Znelo to, akoby niekto žuval žuvačku. Otočila sa a vtom sa jej postavili všetky vlasy na hlave. Stál tam malý chlapec v bledoružovom pláštiku a hodvábnych vejúcich nohaviciach. Na ľavom boku mu visela zahnutá ozdobná dýka s krúžkom, cez ktorý mal prevlečenú hodvábnu šnúru. Táto šnúra bola prehodená cez jeho pravé rameno. Trochu netrpezlivo žuval žuvačku s otvorenými ústami a tváril sa znudene. Sanco zacítila jasnú jahodovú vôňu, ktorá jej dráždila nos.
,,Máte celkom dobré žuvačky, ale to je asi tak všetko," povedal chlapec a vytvoril veľkú bublinu.
Sanco nebola schopná rýchlo niečo vymyslieť na odpoveď a vtedy sa na scéne objavili ďalšie decká v podobnom oblečení.
,,Si s nami alebo si proti nám?" spýtalo sa jedno z dievčat.
Biela ruža Sanco sa automaticky transformovala do podoby meča.
,,Takže proti nám, vidím."
,,Ja ne...!"
,,Ukážeme ti ako sa bránia potomkovia Hodvábnej dýky!"
Sanco sa zahnala mečom, ale nechcela sa dotknúť tých malých spratkov. Predsa, boli to len deti, a preto pokosila len zopár bylín a kvetov.
,,Ani sa nevie zorientovať. To bude ľahké...," zhodnotil ten chlapec a zatočil dýkou v ruke ako kúzelník. Ružový meč obránil svoju majiteľku pred výpadom. Húf tŕňov sa zabodol do útočníka a po okolí akoby neviditeľná ruka rozsypala kôpku bielych lupeňov.
,,Ak je to prosba o milosrdenstvo, tak máš smolu!" zapišťal dievčenský hlas od samej nenávisti k takémuto obrannému mechanizmu Sanco. ,,Ovládame umenie ninjutsu a to tvoj kvet nevie!!!"
V tom momente sa asi tucet deciek odetých do hodvábu vyparil niekam do neznáma. Pre oči Sanco boli nespozorovateľní, keďže umenie ninjutsu je umením, ako sa stať neviditeľným.
,,Aaa!" Sanco len spozorovala, že jej krváca ruka. Tie decká mali pravdu!
Rýchlo si vytvorila bielu obrannú clonu a s ňou sa rozbehla na Konvalinkovú ulicu. Musím dôjsť domov!
Ako tak šialene v záchvate strachu bežala, potkla sa o obrubník a spadla nosom do trávy. Meč jej vypadol z ruky a pri dopade na zem sa zmenil na bielu ružu. Ochranná clona zmizla a Sanco za seba reflexne hodila posledné púpavy a dúfala, že dokážu aj niečo iné než len poslúžiť ako padák.
,,Au, moje oči, to kto tu zažol?!!" začula za sebou napálený hlas.
,,Ah, tráva..." zovrela v hrsti zopár stebiel a modlila sa k rýchlemu koncu. Salore, spomenula si na náramok poslednej krajných prípadov, ale nepoužila ho, pretože tráva sa pod ňou začala spájať a splietať, až vytvorila pevný zelený koberec.

,,Wow!" zhíkla, keď sa trávový koberec zdvihol do výšky a vzlietol. Dopredu! pomyslela si Sanco a tráva ju ihneď poslúchla. Týmto tempom bola závratne rýchlo doma a potomkovia Hodvábnej dýky lietať našťastie nevedeli.

Posledná úloha- kapitola 34

22. dubna 2015 v 15:48 Fantasy rozprávky I.
*
Sanco sa nepriateľ stratil z očí, alebo sa ona stratila z dohľadu jemu, ale tak či tak, stále musela byť v strehu. Vybehla z obchodného domu zadným východom, ale celý ho znovu obehla, pretože chcela nájsť Mikyho. Ten tam už ale nebol. Netušila, čo sa s ním stalo po tom, ako mu fotka s výbušninou odtrhla dva prsty. Na schodkoch pred hlavným vchodom osamotene ležala len prázdna krabička od filmu.
,,Ah! Čo sa len stalo s Mikym?" pozrela k nebu a vtom si všimla niečo podivné. Neboli to sirény policajných a hasičských áut, ani výbuchy či nezvyčajná žiara na oblohe, ani votrelci z Tartarunu - boli to malé šedé padáčiky letiace k zemi v obrovských množstvách. Na prvý pohľad vyzerali mierumilovne, ale Sanco nechcela nič riskovať. Radšej utiekla preč uličkou najmenej zamorenou ľuďmi, votrelcami či inými kreatúrami. Jej jediným cieľom bolo v tej chvíli dostať sa domov a zistiť, či jej mama žije, alebo či jej nenechala nejaký odkaz.
Musím sa tam dostať! Skratkou cez pole! Tam medzi kvetmi budem v bezpečí a dúfam, že si niečo z biológie ešte pamätám...
S nádejou si vopchala ruku do vlasov, ale celá nešťastná zistila, že už v nich žiadne sedmokrásky nemá. To jej pripomenulo Saloreho. S ním sa rozdelila hneď na začiatku, ale nemala v úmysle privolávať ho v tomto okamihu. Vedela, že náramok na telepatické spojenie má využiť len v krajných prípadoch. Ale ako mám posúdiť, ktorý prípad je ten krajný?
V centre mesta sa zatiaľ začínalo kruté vyvražďovanie, ktoré vlády sveta museli nakoniec odsúhlasiť. Zhodli sa na tom, že použijú priame aj nepriame zbrane hromadného ničenia po tom, čo evakuujú obyvateľstvo do bezpečnejšej oblasti. Keďže väčšina obyvateľov sa aj bez príkazu evakuovala sama, a tí, ktorí to ešte nespravili, boli už buď mŕtvi alebo sa o bezpredmetnom príkaze dopočuli a pokúsili sa utiecť, hromadné zabíjanie mohlo začať. Od mužov zo SWAT, cez armádu, letecké bomby, samopaly, guľomety, automatické kanóny, oslepujúce laserové pušky, smart trucky, termobarické zbrane, automatické pištole a pušky, až po tie, ktorých účinky sú nedozierne a dajú sa použiť veľkoplošne - biologické zbrane.
Na námestí slobody to vyzeralo ako priamo v centre pekla. Po zuby ozbrojení muži, niektorí aj s obrnenými vozidlami, ničili okolo seba všetko, čo zaváňalo nadpozemsky, chrániac pritom pozostatky obyvateľstva len ledabolo. Nedalo sa jasne povedať, kto je v prevahe a kto nie. Avšak neohľaduplnosť a nesúcit zo strany ozbrojených mužov sa nepáčil dvom mužom na streche paneláka, ktorí to dianie dole na zemi pozorovali.
,,Urobme niečo! Nemôžem sa na to len tak dívať, Ponnto, no tak." Saloreho svrbeli ruky, ale Ponnto sa tváril celkom ľahostajne, no takisto to mohla byť aj skrývaná nerozhodnosť, čo ho trápila.
,,Veď nám vlastne pomáhajú. Odstraňujú ich predsa."
,,To áno, ale popritom zabíjajú aj iných ľudí!"
Ponnto si vzdychol a nenápadne vykukol zo strechy dolu.
,,Kurnik - ..." zaklial a bleskovo sa zohol naspäť. ,,Tie mrchy! To si odpykajú!!"
Saloremu sa chcelo smiať, ale svoju túžbu ihneď potlačil.
,,Čo je ti smiešne?!" Ponnto si nešťastne prešiel dlaňou po ohňom obškvŕknutom mieste, kde mal donedávna svoju krásne neupravenú modrú ofinu.
Salore zatiaľ vytiahol z vačku zopár pokrčených kariet a so záujmom si ich prezeral.
Ponnto mu pozrel poza rameno: ,,Viem, ktorú sa chystáš použiť. Srdcové eso! Aby si nezničil všetkých..."
Oslovený si len sám pre seba niečo nezrozumiteľne zahmkal. Už nemohol dlhšie počúvať ten rachot guľometov a kanónov.
,,Pozri na tú vec!" začudoval sa Ponnto nad útočným autom, ktoré vojaci ovládali. Smart truck bolo viacúčelové vozidlo, ktoré malo vo svojej výbave trysky s chilli sprejom, oslňovacie svetlomety, vedelo vytvoriť dymovú clonu a na chrbte sa mu vynímala malá výsuvná vežička s granátometom a laserom.
Salore si nevšímal Ponntove poznámky k dianiu navôkol. Oprel sa chrbtom o nevysoký múrik a mrskol za seba jednu zo svojich najlepších kariet. Srdcové eso nevinne a hlavne nenápadne dopadlo do epicentra bojov.
,,Na tri skáčeme dolu. Tu máš!"
Ponnto nechápavo zízal na kartu - žolíka, ktorú mu spolubojovník vtisol do rúk. ,,To je na čo? Vráti mi to život, keď budem gameover???"
,,Keby to nevyšlo. Na ochranu....Slnečný západ!!!"
Jeden by ani žmurknúť okom nestihol a slnko medzitým stihlo zmiznúť za obzor a nastala úplná tma. Dole zavládol ešte väčší chaos ako bol predtým.
,,Máme asi 30 sekúnd! Raz-dva-tri!"
,,E?" Ponnto sa trochu neskoro spamätal, ale nasledoval Saloreho v skoku. Vedel, že dopadne na tie veľké krídla, ktoré ho niekde tam dole v tme určite budú čakať. A tak sa aj stalo. Čoskoro sa obaja ocitli na pevnej zemi a presne v okamihu tesne pred tým, než srdcové eso zastavilo chod sŕdc niektorých nepriateľov a hneď potom, ako sa tma náhle vyparila, Ponnto zachytil niektoré myšlienky vojakov, ktoré sa preňho stali počuteľnými vďaka výkrikom prekvapenia a zdesenia.
,,Salore!!!" zvreskol a na poslednú chvíľu sa snažil zastaviť ten vražedný útok. Príkaz bol však už vyrieknutý a nedal sa vrátiť späť. Ponntovi napadla úbohá takmer beznádejná myšlienka. Vrhol svojho žolíka proti srdcovému esu a dúfal, že Saloreho útok ho milosrdne obíde a ochráni tých ostatných. Keď však po asi desiatich útrpných sekundách otvoril oči, zistil, že vojaci ležia na zemi bez pohybu ako voskové figuríny, ktoré niekto nešetrne vyhodil von oknom z múzea.
,,O čo si sa to pokúšal, Ponnto?? To bolo naozaj nebezpečné!"
Salore si utrel pot z čela a vydýchol si. Nevinným sa nič nestalo. Rozutekali sa do všetkých strán ako splašené zajace v ústrety novým nebezpečenstvám, ktoré ich mohli zabiť tiež.
,,Chcel som ich ušetriť. Tesne pred tým som započul ich myšlienky! Pozreli na oblohu, niečoho sa strašne zľakli a chceli okamžite vypratať priestor! Chceli utiecť!!!"
Vzhliadli nad svoje hlavy. Na nebi sa črtali stovky malých šedých bodiek, ktoré sa pomaly približovali k zemi a ich veľkosť tým priamoúmerne rástla.
,,Vyzerá to ako balóniky alebo malé loptičky. Prečo by sa toho báli?" zamyslel sa Ponnto, keď žmúril na oblohu.
,,Neviem, ale určite mali na to svoj dôvod."
,,Hm, ale už sa ich na to asi nespýtame, že?" sarkasticky poznamenal Ponnto a odvrátil zrak od tých stuhnutých tiel.
,,Odpoveď budú najskôr vedieť tunajší."
,,To chceš...?Aha, jasne."

,,Musíme nájsť Sanco."

Posledná úloha- kapitola 33

22. dubna 2015 v 15:38 Fantasy rozprávky I.
*
Dafnia sa nemohla pozerať na to, ako jej susedia z vedľajšieho lesa podrezávajú krky nevinným deťom na ulici, a hlavne nemohla zniesť ten uši drásajúci rev. V očiach sa jej zračila odhodlanosť s nenávisťou. Vrany sa ňou poletovali ako splašené.
,,Tak to už by stačilo!" vykríkla a ukázala prstom na ženu, ktorá sa práve vrhala na malé dievčatko. Vrany ako na povel zamierili k terču. Žena sa obrátila a šľahla po vranách útočné zelené lúče.
,,Nie si odtiaľto, že?" spýtala sa žena v čiernych kraťasoch a v tričku rovnakej farby, keď zabodla svoju dýku s roľničkami a spiežovcami na zem. Potom si utrela ústa ešte zašpinené od čerstvej ľudskej krvi a zostala len tak stáť. Zdalo sa, že si chce na chvíľu odpočinúť.
,,Čo teba do toho, ty nenažranec?!"
Dafnii sa vzdúvala hruď od spravodlivého hnevu a taktiež z neurčitého pocitu, že jej identita je prezradená. Ale už nebolo cesty späť. Raz už dala svoje slovo tejto bledej modrej planéte a bola odhodlaná dodržať ho. Ľahkým švihom natiahla ruku dopredu a v okolí troch metrov sa viditeľnosť zmenšila, vzduch zhustol a zmenil sa na šedočierne mlieko.
,,To čo sa tu tak zrazu ochladilo?"
Žena si inštinktívne pošúchala ramená a toto chvíľkové zaváhanie Dafnia rýchlo využila na útok. Vrany na obeť vyleteli zo všetkých možných strán a zakusli sa do mäkkých častí jej tela. Potlačila výkrik a zahnala sa svojou dýkou do miesta, ktoré ju v tej chvíli najviac bolelo - do boku. Neuvedomila si však včas dôsledky svojho konania. Zelené lúče jej prešli telom ako elektrický prúd a náhle mrazenie vystriedal pocit tepla. S nenávistným úškrnkom na tvári sa zosypala na zem a jej posledný pokus o pohyb umlčalo úplné zlyhanie mozgu a nervov.
,,Nikto nebude ubližovať nevinným deťom," vzdychla si Dafnia a privolala svoje zostávajúce vrany k sebe. Až potom si spomenula, že dieťa sa jej stratilo zo zorného poľa, keď vyvolala hmlistú clonu. A tak vyšla z hmly a na trávniku pod odpadkovým košom si všimla vystrašené dievčatko, ktoré bolo k zemi učupené až tak, že to vyzeralo, že sa do nej za chvíľu prepadne.
Dúfam, že nič z toho nevidela, chúďa malé, pomyslela si, keď k nemu opatrne podišla, to by bola trauma do konca ...vlastne, trauma je toto celé tak či tak.
,,Nič sa ti nestalo, dievčatko?" jemne sa opýtala toho vydeseného stvorenia. Odpoveďou jej bol srdcervúci rev akoby to dieťa na nože brali. Dievčatko sa snažilo dostať z jej blízkosti, ale narazilo na prekážku. Odpadkový kôš.
,,Au!" udrelo si hlavu o spodok koša.
,,No vidíš, ešte si ublížiš. Pozri, ja ti nechcem ublížiť." Podala dievčatku ruku a trpezlivo čakala na reakciu. Snažila sa nevšímať si vzdialené výkriky a výbuchy v pozadí. Dievčatko na ňu nedôverčivo vypúlilo veľké oči a potom vložilo svoju útlu ručičku do jej. Asi zhodnotilo, že v tej situácii nemá veľmi na výber.
,,Nezjete ma ako tá strašidelná teta?"
Dafnia sa takmer nepostrehnuteľne usmiala. ,,Nie, ja na teba dám pozor. Poď, pôjdeme a nájdeme tvojich rodičov, dobre?"
,,Dobre," zasmoklilo dievčatko a vydriapalo sa zo svojho úkrytu spod koša. ,,Ale ja sa bojím, teta! Aj tých vrán sa bojím!"
,,Tých sa báť nemusíš. To sú moji kamaráti a ani tebe neublížia. Ak chceš, môžeš ich pohladkať."
Dievčatko sa pokúsilo spraviť niečo pre ňu nepredstaviteľné - pohladiť perie vrany. Dafnia medzitým dala dievčatku dole školskú tašku (ktorá bola takmer väčšia než ona sama) a nenápadne ju vyprázdnila. Nechala v nej len fľašu s pitím.
,,Povedz mi, ty nebojácne dievča, ako sa voláš?"
,,Emily. Volám sa Emily," odpovedalo dievča a čudovalo sa tomu, čo tá pani robí.
,,Tak Emily, teraz ťa o niečo poprosím. Aby si nemusela bežať za mnou a aby ťa nohy neboleli, dobre, tak si vlezieš do svojho batôžka a ja ťa v ňom dopravím do bezpečia, áno?"
Emily vypúlila svoje veľké oči ešte viac.
,,No šup, nech sa nám už nič nestane," pobádala ju Dafnia.
Emily vydesene, ale poslušne vliezla do svojej školskej tašky. Dafnia ju čiastočne zazipsovala a prehodila na obidve ramená.
,,Dobre sa ti sedí?"
,,Uhm!"
,,Keby niečo, tak zakrič!"
,,Dobre, teta."
A tak sa Dafnia rozbehla tým smerom, kde Emily predpokladala, že budú jej rodičia, zatiaľ čo jej spoločníčka hopsajúca na chrbte robila zadné oči.

*

Posledná úloha- kapitola 32

22. dubna 2015 v 15:32 Fantasy rozprávky I.
*
Salore sa obzrel poza rameno. Videl Ponnta, ako skočil do výšky s pokrčenými kolenami, aby sa uhol dobre mierenému útoku. Ale Zaru nevidel. Nebola pri nich.
,,Kde je Zara?" zavrešťal Salore a vykryl výpad ľavou rukou, v ktorej zvieral svoje tromfy. ,,Listový kráľ!"
Vír zeleného lístia zmietol muža v habite zo strechy.
,,E?" Ponnto prestal zápasiť, aby sa obzrel po okolí. Zaru tam nikde nezbadal. ,,Neni tu!" povedal a vtom mu ostrie kosáka skoro poškrabalo líce. ,,Kurnikšopaeurópa s vami! Vy si nedáte pauzu?!!!" napaprčil sa, až bol celý červený, čo príjemne kontrastovalo s modrou. Podobal sa na novodobý vodovodný kohútik.
,Dajme ich dole spolu!" Ponnto priskočil k Saloremu, oprel sa oňho chrbtom a vystrčil pred seba meč (kosu si zmenšil a zasunul za opasok). Dvaja muži s kosákmi - poslední, čo ostali, sa od nich držali v slušnej úctyhodnej vzdialenosti a obchádzali ich dokola, akoby sa chystali ukončiť tento myší boj raz a navždy. Salore s Ponntom sa medzitým rýchlo pokúšali vymyslieť dobrý plán.
,,Na čo myslia? Čo sa chystajú urobiť?" pošepky sa spýtal Salore, pretože mu stačilo chvíľu bojovať po Ponntovom boku a už ho hneď odhalil. Ponnto totiž patril medzi tie duše, ktoré sa svetu nevedomky otvárali bez vlastného vedomia.
..Hej chlapci!" posmešne ich Ponnto okríkol, ,,máte chuť zahrať sa takú hru? Volá sa, že mačka a myš. My budeme tá mačka a vy dvaja..."
,,Drž hubu a zbraň a radšej niečo rob!" rozohnene mu skočil do reči jeden z protivníkov.
Ponntovi stačilo počuť hlas a okamžite počul aj najskrytejšie myšlienky danej osoby. A tak šepol za rameno Saloremu: ,,Nemajú žiadny plán. Ale keď sa naštvú, zatemní im to mozog. Naženiem ich k sebe..."
,,Mhm," Salore súhlasil, ale nepokýval hlavou, aby si muži s kosákmi nevšimli nič podozrivé.
,,Nezdá sa vám, chlapci, že také hebké fialové šaty už vyšli z módy? Dnes sladkí čmeliaci nosia obtiahnuté!" prihriato na nich žmurkol Ponnto a napodobnil krok 30-kilovej modelky na móle. Popritom afektovane šermoval svojou kosou.
,,Také reči si nechaj pre svoju teplú babku!" nedali sa muži vo fialových outfitoch. ,,Sklapni!"
,,No čo je, vy kocky cukru? Skrehli vám tie vaše kostnaté ručičky, čo ani poriadnu kosu neudržia?!"
To už obaja nevydržali a zdivočene sa vrhli na Ponnta. Zaháňali sa kosákmi hlava-nehlava a Ponnto mal čo robiť, aby sa im stihol uhýbať. Keď už mal toho dosť, vyskočil do výšky najviac ako vládal a zakričal: ,,Teraz!!!"
Salore švihol pravou rukou dopredu a vzduchom už letela akási karta. ,,Dvojitá srdcová sedma!!"
Karta sa rozdelila na polovicu, obidve oddelené časti sa pretvorili na červený šíp s páperovitými letkami na konci. Ich cieľom bolo dočiahnuť na srdce tých, ktorých sa chcel ich pán zbaviť. Tým pánom bol Salore. Úporne sa sústredil na zameranie cieľa a šípy ho poslúchli. V momente, keď prebodli protivníkove srdcia, zažiarili načerveno a vybuchli. Spolu s nimi aj prebodnuté ľudské telá. Po masakri ostali po okolí roztrúsené bijúce srdcia.
,,Čoskoro prestanú biť samé od seba. Nechaj ich tak, Ponnto."
,,Okej. Fuj, to je svinčík. Poďme preč!" zhodnotil ten neporiadok a inštinktívne si zakryl ústa, i keď zvracať sa mu nežiadalo.
,,Nemal som radšej srdcovú sedmu ušetriť na horšie prípady?" pochyboval Salore, keď sa vzniesli nad mesto a pozerali na tú apokalypsu na zemi.
Civilné obyvateľstvo, zložky policajnej moci a jednotky rýchleho nasadenia, sanitky, hasiči a v neposlednej rade obyvatelia z Tartarunu vykonávajúci krutú odplatu.
,,Dalo sa tomu zabrániť?" opýtal sa Salore, keď sa uhol pred smrtiacim lúčom dúhy od akéhosi tvora na strome.

,,Nefilozofuj už o tom! Toto sa nedá vrátiť späť!"

Posledná úloha- kapitola 31

22. dubna 2015 v 15:28 Fantasy rozprávky I.
Ocitli sa na námestí Národných hrdinov, keď sa zrazu po meste rozozvučali sirény. Ľudia sa náhlili do krytov, o ktorých buď nevedeli, kde sú alebo o ktorých ani netušili, že existujú. Tým však len vhupli do náruče votrelcov z Tartarunu. Vo väčších húfoch sa im ľudia lepšie vyvražďovali.
Mike šibrinkoval foťákom do všetkých strán, ale bol pritom veľmi opatrný, pretože nechcel zo sveta len tak vygumovať tých svojich.
,,Dynamit! Všetci preč!!!"
Do Sanco sa zabodol hlasitý rev. To Mike sa snažil napínať hlasivky čo najviac, aby upozornil každého navôkol na nebezpečenstvo. Bolo to márne. V tej anarchii a zhone ho takmer nikto nepočul. Len tí, čo si všimli na dlaždiciach syčiacu výbušninu poskladanú z viacerých kusov, ušli.
Sanco vbehla do prvej možnej budovy v strachu z toho, že bude výbuchom rozmetaná na kúsky. Tá ,,budova" bol rozľahlý supermarket s bohatým sortimentom tovaru.
Mike sa zatiaľ vonku pokúsil vykonať veľký hrdinský čin. Zlikvidovať výbušninu. Nemal žiadny záložný plán B. Jediné, čo skúsil spraviť bolo, že dynamit v sekunde odfotil. Natešene zistil, že dynamit sa poslušne vlial do fotky. Ale radosť sa vytratila, keď mu fotka náhle vybuchla v ruke. Do očí sa mu rozprášili čiastočky popola a čisto bielu košeľu zašpinili fŕkance krvi. Mike prišiel o dva prsty na ľavej ruke.
Supermarket zíval prázdnotou. Okrem jej ustráchaných krokov a zvukov z malého televízora na stene bol tento priestor úplne opustený. Vládlo v ňom polomŕtve ticho. Sanco sa pristavila pri pokladni, aby sa pozrela, čo beží v telke. Na obrazovke sa zajakával televízny hlásateľ a každú chvíľu si z čela stieral pot. Vôbec to nemalo účinok. Svoju nervozitu a strach nemohol nijako zakryť. Z hlásenia sa dozvedela asi toto: ,,Nečakané útoky...vyhlásili tretí stupeň pohotovosti...mimoriadny stav.....Vlády väčšiny krajín sa zhodli na tom, že je treba využiť akýchkoľvek možností na zastavenie postupu útočníkov... Okolité štáty už tiež začali rýchlo zbrojiť...Prostriedky, ktoré v najbližších hodinách využijeme by mali eliminovať počet útočníkov.. Okamžitá evakuácia obyvateľstva na bezpečnejšie miesta je prvoradým cieľom...a teraz vás už prepájam priamo k prezidentovi, ktorý vám.."
Sanco začalo vnútorne drhnúť. Mama! Si v bezpečí? Preboha, čo ak sa rozhodnú použiť nukleárne zbrane alebo...? Vtedy pocítila na pravom líci dotyk niečej tváre.
,,Neboj sa. Tie vaše nukleárne srandaprdičky sme zmrazili do nepoužiteľného stavu. S tým sa netráp."
Reflexne uskočila do boku a až potom sa pozrela na majiteľa toho hlasu. Nepoznala ho. Bol to chalan o niečo starší než ona, v zelených hodvábnych kraťasoch, bielom tričku a v prútených sandáloch. Po tele mal ovešané šnúrky so zvláštnymi kovovými ornamentmi, ktoré na ňu pôsobili hrozivo tým, že mali po okrajoch vyrezané špice.
,,Páčia sa ti moje šikeny?" chalan si všimol, že Sanco pozorne skúma jeho zbrane.
,,Rád ti predvediem, ako sa používajú v praxi," usmial sa a dotkol sa jedného šikenu v tvare hviezdice. V jej strede sa nachádzala malá dierka, cez ktorú bola pretiahnutá šnúrka. Asi aby sa mu žiadna zo zbraní nestratila.
Sanco mu neodpovedala na jeho poznámky; vnútri sa triasla od strachu a obzerala sa po najrýchlejšej únikovej ceste.
,,Je mi to ľúto, ale budem ťa musieť zlikvidovať," povedal votrelec bez štipky ľútosti. ,,Oko za oko, chápeš."
Sanco neplytvala slovami. Vybrala z vrecka prvý kvet, ktorý jej padol do ruky a hodila mu ho do škeriacej sa tváre. Konvalinka! pomyslela si v duchu a dúfala, že jej zaručí nejaký poriadne agresívny útok.
Votrelec vzal kvet do ruky a dal frčku jednému z bielych zvončekov visiacich zo stonky.
,,Toto je váš pozemský spôsob boja? Aké rozkošné!"
Vtom začala konvalinka vypúšťať akúsi prenikavú vôňu a svoj parfum vystrekla obeti priamo do očí.
,,Čo to má znamenať?! Au, to páli!!!! Ty mrcha!!"
Votrelec sa rozkýchal, následne ho chytil dusivý kašeľ a z očí mu tiekli vodopády sĺz.
,,Ty mrcha! Tie pľuzgiere mi zaplatíš!"
Chytil si od nervov dlaňami tvár a potom sa pustil za Sanco. Chcel jej zatarasiť východ.
,,No tak, volaj! Volaj! Švihni si!" vytáčala mamine číslo do mobilu. Túžila počuť jej hlas a uistiť sa o tom, že je nažive. Odrazu ju niečo potklo. Mobil jej vyletel z rúk a v okamihu sa vyparil. Ani nedopadol na zem, už stihol prestať existovať.
,,Čo..?"
Ešte predtým, než sánkou buchla o zem, zbadala v uličke napravo neznámu postavu v zelenej kombinéze. Sú tu dvaja! uvedomila si. Šla sa pozviechať, ale slziaci votrelec s opuchnutou fasádou bol rýchlejší. Jeho hviezdicový šiken sa jej zabodol batohu a ona pocítila ťah. Ťahal si ju k sebe ako neposlušného psa na vodítku. Nemotorne sa snažila k nemu obrátiť čelom, ale to nemalo efekt. A tak radšej naslepo hodila za seba sedmokrásku (spolu s ňou si omylom vytrhla trs vlasov) a kvet, z ktorého mala len jedinú vzorku - kosatec žltý. Ťahanie na chvíľu prestalo. Sanco sa napriahla a mečom bielej ruže presekla šnúru od šikenu. Meč však spravil aj niečo navyše, čo od neho nevyžadovala - vytvoril znova tú bielu ochrannú clonu. Uvidela nad sebou ženu v zelenom s čiernou šatkou, ktorú sa práve chystala použiť.

,,Preboha!" Sanco schmatla šiken a vyskočila na rovné nohy. Prebehla okolo umierajúceho chalana, ktorému práve smrteľná kombinácia jedovatého kosatca a sedmokrásky ukrajovala posledné sekundy života. Sedmokráska mu znemožnila pohnúť čo i len obočím a kvôli kosatcu sa mu rinula krv zo všetkých možných otvorov na tele. Čo som to spravila??? Ja som ho zabila?! Sanco bodali výčitky svedomia. Na um jej prišla náhla a krátka myšlienka o tom, či ho nezachrániť, ale to už jej bol ďalší nepriateľ v pätách. Som zvedavá, dokedy tá ochranná clona vydrží!

Posledná úloha- kapitola 30

22. dubna 2015 v 15:20 Fantasy rozprávky I.
Zdalo sa, že pokojné prebúdzajúce sa mesto zamorili útočníci rôzneho vzrastu, s rôznymi schopnosťami, s rôznymi anomáliami na tele a niektorí s tým najčudesnejším oblečením, aké si mohli pozemšťania predstaviť.
Partia osôb stojacich na streche sa len zatiaľ zdesene obzerala okolo seba.
,,Nečakala som, že ich bude tak veľa..." Zare hlboko spadla sánka.
,,Odkiaľ prichádzajú?" spýtala sa Dafnia trochu popudene.
Ponntovi to prišlo nesmierne vtipné: ,,Čo odkiaľ? Šak z Tartarunu!"
,,To viem aj sama. Nepáči sa mi, že prichádzajú z rôznych strán. Kons by nemohol..."
,,Viem, na čo myslíš!" skočil jej do reči Salore. ,,Vytvorili až neprirodzene veľké množstvo portálov!"
Na Zemi akoby sa roztrhlo vrece s portálmi. Tvorili sa všade, na hocijakých miestach a nič nelimitovalo ich počet. Dafnia si jedným švihnutím ruky zo seba strhla tmavý plášť. Vietor ho hneď odniesol preč zo strechy.
,,Čo to robíš?" ostal Mike celkom prekvapený.
,,Tak sa mi bude lepšie hýbať. A ty si radšej priprav tú svoju zbraň!"
Mike hekticky schmatol do obidvoch rúk foťák, čo mu visel okolo krku.
,,Portálov je príliš veľa! Nestíham ich zaznamenávať!" vybuchol nečakane Salore a na napnutom čele sa mu zjavilo pár čerstvých ligotavých kvapiek potu.
,,No a?" nedochádzalo Mikymu.
,,Salore?!" Sanco mu ešte chcela položiť jednu dôležitú otázku, ale vtom za ich chrbtami niečo zasvietilo tyrkysovo-modrou žiarou. Reflexívne sa otočili a väčšina z nich zamrzla na mieste. Z portálu totiž vyskočilo asi sedem nízkych mužov oblečených do fialových hábov. Hlavy mali skryté vo veľkých objemných kapucniach, v rukách sa im hojdali zmenšené zaostrené kosáky na dlhých šnúrach a jediné, čo bolo ľahko zaregistrovateľné, bol ich vražedný úsmev svetielkujúci v čiernote tváre. V tom niekoľkosekundovom tichu sa zdola z ulíc ozvali prekvapené a vystrašené výkriky ľudí. Následne bolo počuť krátky výbuch a zvuk zrútenia sa častí budovy. Pár hlasov utíchlo. Vtedy už Dafnia skákala zo strechy. Chystala sa zasiahnuť tam dole.
,,Dafnia!!!" Sanco sa s revom hodila na okraj strechy a zúfalo sledovala let vranej ženy na zem.
,,Sanco!" - to zvreskol Salore. Sanco sa rýchlo prebrala z paralyzácie, a keď sa obrátila, uvidela Zaru, ako odovzdane čaká na výpad jedného z mužov vo fialovom. Oči mala sklopené a meč pevne zvierala v rukách.
Ponnto so Salorem sa už museli uhýbať pred útokmi ako najlepšie vedeli. Ponnto si pritom pomáhal poznámkami typu: ,,Trapáci Pavúčiaci!! Nikdy som vás nemal rád! Nelezte nám do kapusty!!!" a oháňal sa svojou veľkou kosou ako fanatický roľník na poli.
Sanco si všimla, čo robí Mike. Ten sa všemožne snažil spojazdniť svoj foťák, ale v tom zhone sa mu ani nepodarilo rozpliesť šnúrku, na ktorej držal.
Dvaja z mužov s kapucňami sa oddelili od skupinky a skočili elegantným gymnastickým oblúčikom blízko k Sanco a Mikymu.
,,Áááá!" Sanco drgala do Mikyho nech sa spamätá a v rýchlosti nemotorne šmarila po jednom protivníkovi dve margaréty, čo mala vo vlasoch.
,,Margarétka!" zhučala po ňom nahlas, aby si overila, že vie meno daného kvetu a v tej chvíli, ako sa kvet dotkol cípu fialového plášťa, mužove nohy sa zaplietli do seba ako dva hadíky a on spadol.
,,Sanco! Púpavy! Utečte!!!!" zaznel pri nej vystrašený rozkaz od Saloreho. Vzápätí sa pri nej zjavil on sám a vytvoril pred nimi ochrannú stenu zlepenú z tisícok hracích kariet. Nebolo času nazvyš, aby sa tomu stihla diviť.
,,Bežte aj s Mikym!" stihol Salore povedať pred tým, než mu muži v plášťoch rozborili stenu z kariet. Sanco vybrala z topánok za hrsť púpav, jednu si nechala a zvyšok hodila do Mika. ,,Miky! Chytaj!"
,,Čo?!"
Na poslednú chvíľu si všimol akési púpavy letiace k nemu. Aspoň jednu z nich sa mu podarilo zachytiť medzi ukazovák a prostredník. Otočil sa, a keď uvidel asi troch mužíkov a kosáky načahujúce sa za ním, takmer si cvrkol.
,,Skáč! Skáč!" kričala po ňom Sanco, ktorá už knísavým pohybom letela k zemi držiac sa stonky zväčšenej púpavy. Mike síce sekundu váhal, ale potom si radšej vybral smrť pádom zo strechy domu, ako si myslel, než rozsekanie príručným kosákom kama. Skočil do prázdna a zavrel oči. Zistil, že žije. Pomaly klesal k zemi s púpavou alias padáčikom. ,,Preboha! On skočil tiež!" zdesil sa Mike, keď na betónovom chodníku pod nimi už z výšky jasne rozlíšil fialovú nehýbajúcu sa škvrnku.
,,Miky! Za tebou!" Sanco ukázala prstom na muža letiaceho na púpave, ktorý sa čím ďalej tým viac blížil k Mikovmu chrbtu. Jeho fialový plášť mu vo vetre vial ako supermanovi a kosák si s ľahkosťou točil nad hlavou akoby to bolo laso na dobytok.
,,Ja blbec! Nechala som tie púpavy na streche!" chcela sa Sanco plesknúť po čele, ale radšej to neurobila a ďalej sa pevne držala svojho padáčika.
,, Doriti! Tak on nás chce dostať!" Mike sa pokúsil koncentrovať. Pustil jednu ruku od stonky a priložil si fotoaparát k očiam. ,,Neni čas na zaostrovanie!" Ozvalo sa krátke cvaknutie, ale na zábere bola zachytená len noha a kúsok fialového hábu. Mužovi s kosou skamenela noha -jednoducho nemohol ňou viac pohnúť a to ho aspoň na chvíľu vyviedlo z miery. Situáciu okamžite využil Mike na to, aby presnejšie zameral svoj cieľ. Spravil ďalšiu fotku. Tentoraz sa mu záber vydaril. Z polaroidu sa vyplazila fotka s postavou muža v celej kráse spolu s večným výrazom údivu v tvári. Len kosák krútiaci sa nad jeho sa do záberu nevmestil. Muž zmrzol v pohybe a nehýbal sa. Ostalo z neho len tupé poleno.
,,Ha!" víťazoslávne zahlásil Mike a vtom stvrdnutý muž zmizol zo sveta a kúzlo ho transportovalo do vyrobenej fotky. Mike s vervou roztrhal fotku na miniatúrne časti a jednotlivé trhance rozhodil do vzduchu. ,,Tak, a je po tebe!"
Keď pristáli na pevnej zemi, netušili, čo robiť a kam sa podieť. Mike len zodvihol zo zeme kosák bez majiteľa a rozhodol sa dočasne si ho adoptovať.
Ľudia poblíž nich splašene behali sem a tam ako stádo bez vodcu. Väčšina z nich nasadala do áut a snažila sa ujsť pred vražednou apokalypsou. Nebolo však možnosti na únik. Votrelci napádali každú časť planéty, každý jej kúsok, kde by sa potenciálne mohlo pohybovať niečo živé podobné človeku.
Poniektorí ľudia boli prekvapení útokom v spánku, iní na ceste do práce či do školy, ale našli sa aj takí, čo ostali vo svojich domovoch s osobnou zbraňou v ruke. Sanco jedného takého videla.
Starší tučný chlap v pásikavom tielku sa opieral o parapetu okna a s loveckou puškou strieľal po nepriateľoch.
,,Čo ste zač, vy svine?!....Mimozemšťania začali dávno očakávanú inváziu!!! Ľudia, už je tu koniec sveta!!!"
Sanco s Mikom našťastie vyzerali vcelku ľudsky, a tak ich šialenec v okne nepostrieľal.
,,Votrelci útočia!!!" reval pobláznený starúš.
,,Šetri si slová, kým pôjdeš k bráne pekelnej, dedo!" venovalo mu srdečný pohľad jedno dievča s červenými očami v šatách a lá Červená Čiapočka a potom sa zohla k zemi. Ružový lúč prichádzajúci z diaľky preťal chlapovi hlavu na čele a celé telo mu následne zmenil na kôpku jemnučkého ružového popola.
,,Bože!" stihla vykríknuť Sanco, a to už uvidela rovnaký lúč smerujúci k nim. Jeho zdrojom bolo copaté dievča v rovnakých šatách ako to pri okne, ibaže v ružovom modeli. Z roztvorených dlaní, ktoré spojila v zápästí, tryskala tá usmrcujúca laserová žiara. Sanco zvalila Mika na zem a povolala svoj meč bielej ruže. Bleskovo sa sformoval z náramku do svojej normálnej podoby a ochránil tých dvoch bielou lesklou nepreniknuteľnou clonou.

,,Padajme odtiaľto!" vyhŕkol Mike, a tak v clone bežali od toho miesta ako najrýchlejšie sa im dalo.