Srpen 2015

Posledná úloha- kapitola 47

30. srpna 2015 v 0:26 Fantasy rozprávky I.
*
,,Vidíš v tom opare nejaký veľký strom?" spýtal sa Salore nervózne, kým krúžili nad centrom mesta.
,,Nie!" odpovedala Rikkato a odhrnula si dlhé gaštanové vlasy z tváre, ktoré jej stále silnejúci vietor rozfúkaval do strán.
,,Ale mohla by som ho zacítiť. Leť trochu viac na východ!"
Chvíľu leteli vzduchom ako zblúdenci, až Rikkato zavoňala stopu letopočtov starého duba. ,,Tam! Tá potrhaná clona!" ukázala prstom k stromu a Salore sa okamžite vrhol strmhlav dolu. Jeho zlatavá ochranná clona spolu s ružovou sa spojila do dvojfarebnej priehľadnej hmoty a prerazila smrtiace hmlovité výpary nad zemou.
,,Dafnia!!! zakričal na ňu Salore a schmatol oboma rukami jej zlomené a vyčerpané telo, ktoré sa doteraz opieralo o hrubý kmeň stromu.
,,Dieťa!" začudovala sa Rikkato and tým maličkým zjavením, ale mala dosť duchaprítomnosti, aby si ho strhla do náruče. Dieťa začalo vrieskať, akoby ho celá svorka vlkov trhala naraz. Rikkato mala čo robiť, aby jej to stvorenie nevykĺzlo z rúk.
,,Emily," s námahou vyslovila Dafnia jej meno.
Dievča prestalo plakať a v nádeji sa obracalo za zdrojom toho známeho hlasu.
,,Neboj sa. To sú dobrí ľudia," povedala a odrazu sklonila hlavu. Saloremu trhlo rukami. Hneď vedel, že Dafnia zamdlela, pretože jej telo neobyčajne rýchlo oťaželo.
,,Musím pristáť! Neudržím ju!" Salore sťažka zatrepal krídlami, aby sa pohol aspoň o trošičku dopredu. Potom mu krídla vypovedali službu. Padali dolu ako olovené závažia. Salore sa snažil vyletieť znovu nahor, ale náklad, ktorý niesol, ho nemilosrdne ťahal k zemi.
Dopadli na strechu akéhosi rodinného domu. Niečo pri Saloreho pravom uchu prasklo ako suchá haluz. Videl, ako sa Rikkato zachytila komína jednou rukou a druhou chmatla po golieriku šiat toho malého dievčatka. Látka sa však roztrhla a dievča spadlo dozadu na chrbát a kotúľalo sa dole strechou. Salore ležal na okraji odkvapu a v objatí zvieral bezvládnu Dafniu. Celá tá scéna, ktorú pozoroval, trvala len pár krátkych sekúnd. Keď sa dieťa ocitlo pri okraji strechy asi na dva metre naľavo od neho, zaťal zuby. Všetky posledné kúsky energie, ktoré mu ostali, zozbieral a sústredil ich do jediného bodu: ľavé krídlo.
Tá správna chvíľa! prebleslo mu mysľou a presne v tom momente vydal svojmu krídlu rozkaz. Rozprestrel ho a dievča doňho narazilo ako do páperovej steny. Zastavilo sa. Salore pootočil hlavu smerom k nej a vydýchol:
,,Vyšplhaj sa hore!"
Dievča sa zorientovalo a vyslalo k nemu vystrašený pohľad plný desu a zmätenosti. Zdalo sa, že si neublížilo.
,,Šikovne! Hore!" mykol hlavou ku komínu.
,,Sal! Sal! Saaal!" naliehavo sa ozývalo zhora.
,,Som v poriadku!" mierne zaklamal a pokúsil sa zložiť si krídla a nechať ich zmiznúť. ,,Pomôž Dafnii!" zakričal a sám sa pustil do liečenia. Jediné, čo v tej chvíli mohol urobiť, bolo, že Dafniu tuho objal a transferoval do nej zbytky svojej energie.
,,Zvyšok musí dokončiť Rikkato," pomyslel si.
Každý, kto bol kedy pánom síl kvetín, mohol takto prenášať svoje sily do iných. Darcom mohli byť len oni, ale recipientom sa mohol stať ktokoľvek.
Všetci sa zhrčili okolo nehybnej Dafnie a snažili sa ju priviesť späť k životu. Ešte aj dievčatko Emily jej hladilo plášť na chrbte dlane a prihováralo sa jej:
,,Teta! Preberte sa! Teta! Prosím!"
Rikkato jej darovala silu a Salore zatiaľ kontroloval jej slabý pulz.
,,Aha!" zrazu vyhŕkla Emily a očká sa jej potešením rozžiarili. Na vrchu komína sa usadila vrana s rozčechraným perím a ticho pozorovala ich počínanie.
,,To je dobré znamenie!" zaševelila Emily. ,,Teta Dafnia vravela, že sú to naši kamaráti!"
,,To vieš, že sú," smutne sa usmiala Rikkato a neprestávala s oživovaním.
Za chvíľu na komín prileteli ďalšie dve vrany a nespokojne sa tam mrvili. Viac ich už neprišlo. Možno to bolo posledné tri vrany na svete. Ktovie.
Našťastie Dafniu sa im podarilo prebrať. A vtedy si jej na ramená sadli tie tri vrany a začali krákať ostošesť.
,,Čo sa stalo?" vyriekla Dafnia a vydesene si obzerala okolie.
,,Ty žiješ, teta!" výskala Emily od šťastia.
,,Mali sme nehodu. Spadli sme," vysvetľovala Rikkato a uľahčene si odfúkla. O svoje zlomené zápästie sa nestarala.
,,Ako ti je, Dafnia?" opýtal sa Salore so zvláštnou netrpezlivosťou v hlase. Znelo to, akoby sa niekam veľmi ponáhľal. Pozrel na čierne nebo a potom na Dafniu. Keby mal ten hrozný zlozvyk, určite by si hrýzol nechty ako divý.
,,Cítim sa trochu otrasene...Čo má znamenať ten pohľad, človeče?"
Salore jej ihneď odpovedal:
,,Dafnia, každou chvíľou Zem prestane byť miestom vhodným pre život."
Mala chuť sa zasmiať. Akoby to sama nevedela. Rozbúraná a zničená, bojom oslabená, znečistená, vyrabovaná, zamorená, vyholená a vyžmýkaná Zem.
,,Tu už sa beztak žiť nedá."
Spomenula si na výpary vznášajúce sa tesne nad zemou. Pod tou hmlou sa musia nachádzať kopy mŕtvych tiel. Ešteže sú na streche.
,,Cítim, že príde D. R. B.! Nebo tomu nasvedčuje! Myslel som, že je to len vymyslená bájna hrozba, ale cítim to. Akoby mi to vravelo samo slnko predtým, než ho tie mraky zatienili!"
,,Preboha!" vzlykla Rikkato a Dafnia sa rozpačito chytila za hlavu.
,,Všetci umrieme!" šepla si sama pre seba a Emily nechápala ich čudné reakcie. Všetci obyvatelia Tartarunu poznali legendu, ktorá pravila o tom, že susedov zo Zeme stihne mučivá pohroma v podobe Dažďa Rozhnevaných Bohov, ak budú týrať matku prírodu až do takého bodu, že to nevydrží a zošle na svoje neposlušné deti smrtiaci plač z oblakov.
,,Ale ešte to nie je stratené!" vykríkol Salore v ilúzii bláznivej nádeje. ,,Dafnia, ty si teraz jediná na svete, čo dokáže svojvoľne vytvárať portály!"
Dafniu vzrušením myklo.
,,To áno," pozrela na svoj zeleno-biely náramok, ,,ale..."
,,Dokázala by si tie portály multiplikovať?" spýtal sa opatrne a nechal tú otázku vyznieť než pokračoval. ,,Tak na tisíce? A rozmiestniť ich po celej Zemi?"
Dafnia na to bezútešne vybuchla: ,,Ale ja nie som žiadna čarodejnica!!!"
Ich hlavy klesli.
,,Rozmnožiť by sa dali, ale ja to spraviť nemôžem," smutne rozhodila rukami. ,,Na to treba nepošpinené ruky a myseľ...."
Skryla si ruky hlboko do záhybov plášťa. ,,Ja som si ich pošpinila krvou až príliš," doznala sa a zmĺkla.
,,Ja tiež," priznal Salore a Rikkato takisto sklopila zrak. Potom ich zraky spoločne spočinuli na tej malej osôbke v ufúľaných červených šatočkách.
,,Emily?" vyslovila to Dafnia nahlas.
Dievča sa v obavách schúlilo k stene komína. Nevedelo, čo sa s ním chystajú spraviť. Inštinktívne cítila, že ju to môže bolieť.
,,Použiť ju ako médium?" počudovala sa Dafnia tomu nápadu.
,,A prečo nie? Je to dieťa a deti sú nevinné," prisvedčil Salore.
,,Nie!" protestovala Emily. ,,Ja nie som! Raz som u starkej v kúpeľni zašlapla pavúka!"
Za iných podmienok by sa tomu všetci srdečne zasmiali. Teraz len vo svojom vnútri potlačili chabý úsmev.
,,To je strašný zločin!" ironicky povedala Dafnia, ale hneď aj zvážnela. ,,Chceš zachrániť svet, Emily?"
Dievčatko na ňu vytreštilo svoje nevinné oči: ,,Čoo? Ja? Ale ja nie som superman!"
,,Stačí, ak budeš myslieť na nič. Vieš myslieť na nič, Emily?" láskavo sa jej opýtala.
Emily na ňu zazerala ako zrolovaná myš na diaľnici:
,,A to sa ako robí, teta?"
,,Noo," trpezlivo si vzdychla, ,,skús myslieť na prázdne obláčiky, ktoré sa bezcieľne pohybujú po nebi."
Emily zažmúrila oči a po chvíli sa spokojne ozvala: ,,No, mám. A teraz?"
,,Teraz si skús odmyslieť tie obláčiky."
Chytila ju dlaňami za dlane a sústredila sa na Emilinu myseľ. Vtom začula Saloreho šepot. ,,Vytvor portály všade, kde sa dá. Na všetky miesta, ktoré ti ostali v pamäti. Idem ti zohnať atlas sveta."
Potom už nepočula nič. Vnímala len tú otvorenú čistú myseľ dieťaťa a pripravovala sa na proces tvorby portálov.
,,Môžeme pokračovať? opýtala sa v tranze.
,,Uhm!" prisvedčila Emily.
,,A teraz príde to najťažšie. Dokázala by si si odmyslieť aj to nebo?"

Posledná úloha- kapitola 46

30. srpna 2015 v 0:04 Fantasy rozprávky I.
Dochádzal jej dych a bodavá bolesť v boku sa len stupňovala. Obzrela sa poza rameno. Pôjdem do pekla?!
Sanco utekala pred ohňom už len z posledných síl. Po dlažobných kockách sa jej nebežalo práve najpohodlnejšie. Dlažba bola klzká a zalepená od rôzneho neidentifikovateľného odpadu. Nechcela radšej vedieť, od čoho je to zašpinené. A ako tak na okamih na to pomyslela, zvrtol sa jej členok v medzierke medzi dlažobnými kockami. Padla na ústa a rozčesla si peru. Čiastočne stratila vedomie, ale zvuky okolo seba vnímala.
,,Sancoooo!" z výšky k nej doľahol nazúrený hlas Ponnta. Odrazu zacítila vedľa seba slabý vánok. Niekto ju vzal na ruky ako handrovú bábiku a tá vec urobila hlasné ,,puk". Potom sa Sanco naplno ponorila do jemnej vône mydlovej bubliny a čakala, čo sa s ňou bude diať.
Precitla na lavičke na malom námestí. Pri fontáne Tučnej morskej víly ležalo na zemi zopár mŕtvych holubov. Napravo od fontány stáli opustené stánky s hotdogmi, waflami, palacinkami, jeden nekrytý novinový stánok a posuvný vozík s balónikmi. Otvorila oči. Nad ňou stál Rose a zdalo sa, že si vydýchol, keď videl, že Sanco žije.
,,Zdá sa, že ti stále niekto ide po krku," poznamenal vláčne a takmer bez záujmu.
,,A zdá sa, že ty ma stále unášaš," unavene mu jeho hlášku vrátila, ale zároveň dodala: ,,Ďakujem! Zachránil si mi život!"
,,Uhm," prikývol Rose, ,,a ty by si mi na oplátku mohla zodpovedať na moje otázky."
Bol nástojčivý a bez splnenia svojej žiadosti nechcel nechať Sanco odísť.
,,Ale ja neviem odpovede na tvoje otázky!"
Rose sa pousmial:
,,Je milé, že sa so mnou rozprávaš ako so starým známym. Možno sa ti to už zdá ako večnosť, čo som ťa naposledy ukrátil od istej smrti."
Sanco ostali ústa v tvare ,,O". Nemala ani poňatia, kedy prešla od vykania k tykaniu. Keď sa už-už chcela ospravedlniť, Rosov pohyb ruky jej naznačil, nech sa tým nezaoberá.
,,Daj si hotdog a niečo na pitie. Stále vyzeráš bledo," povedal odrazu a zamieril k jednému zo stánkov. Sanco sa naňho chvíľu nechápavo dívala, ale potom ho nasledovala. Sadli si za pult stánku na drevené bedne od rohlíkov a načapovali si kofolu do plastových pohárikov. Rose si odchlipol jeden dúšok a hneď nato vstal, aby jej vyrobil hotdog. O chvíľku sa ozval: ,,Horčicu alebo kečup?"
,,Horčicu," odpovedala a zadívala sa dolu na centrum mesta. V tom bielom opare vyzeralo ako vymreté mesto duchov. Okolie tiež nezvyčajne stíchlo.
,,Zdá sa byť všetko tak zvláštne pokojné," komentovala to, zatiaľ čo mu ďakujúc brala z rúk čerstvo vyrobený hotdog.
,,Pokoj pred búrkou," vzdychol si Rose.
,,Hmm," začala Sanco len tak mimochodom, ,,nezaujíma ťa moje meno? Vôbec?"
,,Ani nie," dal jej pokojnú odpoveď. ,,Ale, keď už si s tým začala, tak mi ho môžeš povedať."
Urazene naňho zagánila:
,,Som Sanco!"
Rose si zabrnkal ukazovákom po dolnej pere akoby nad niečím rozmýšľal.
,,Všedné meno. Ničím výnimočné."
Sanco sa nafúkli líca.
,,A to tvoje je nejak výnimočne nezvyčajne originálne??!"
,,No samozrejme," Rose sa ničím nedal vytočiť, ,,koľko mužov s takým menom si doposiaľ stretla?"
Sanco napokon stíchla a vypustila paru.
,,No dobre-dobre."
Rose ju chvíľu pozoroval pri prežúvaní sústa, ale potom to ticho preklenul.
,,Povedz," naklonil sa k nej, ,,že ty poznáš Mqartura?"
Sanco až zabudla kusnúť do hotdogu, keď započula to meno.
,,Heh? Koho?!"
Sťažka zo seba dostala dve slová.
,,Mqartur Salore," zahľadel sa jej až kamsi za dno duše. Nemohla ten pohľad zniesť. ,,Schopnosti s ním zdieľala Rikkato, to mi je už jasné. Ale ako si sa k nim dostala ty? Si ich dieťa??"
Rose svoju otázku myslel smrteľne vážne, ale na tvári Sanco vyčaroval len pobavenú grimasu. Negustiózne vyprskla na stôl trochu horčice.
,,Čožeee-e? No to určite! Ja pochádzam z planéty Zem a moja mama určite nebola medzihviezdna cundra! A tú Rikkato vôbec nepoznám!!!"
Nevedela, či sa má smiať alebo sa tváriť maximálne pohoršene. Ani sám Rose si v tej situácii nevedel rady. Stál tam za pultom ako žihľava pred pokosením a mykalo mu kútikmi úst.
,,Ale nepopieraš, že máš niečo spoločné s Mqarturom?!" prísne na ňu pozrel ako vyšetrovateľ na zločinca tretieho stupňa.
Sanco sa prestala dusiť.
,,Prišiel nám sem pomôcť."
,,V žiadnom prípade. Je to vrah a poškvrnil rod Bielej ruže svojou pouličnou krvou!"
Sanco neveriacky pokrútila hlavou.
,,Tomu neverím! Salore mi nikdy neublížil!!"
Rose si povzdychol ako nad učňom, ktorý sa nikdy nenaučí to, čo ho naučiť chce.
,,Zatiaľ."
,,Čo tým myslíš?!Nie! Ja ti aj tak neverím!"
,,Ak mi klameš a si plodom ich lásky, tak ťa už teraz spolovice nenávidím. Prvá polovica z teba musí byť čistá a krásna ako Rikkato! Ale tá druhá musí byť potom aj z neho..."
Pri tej myšlienke ho striaslo nechuťou.
,,Kašlem na tvoju nenávisť! Ak sa nevieš zmieriť s tým, že ťa tá baba nechala a našla si iného, tak si to choď vyriešiť inam. Čo ja s tým mám spoločné?!"
V Sanco to bublavo ako vo veľkom hrnci s paprikášom. ,,Mám ťa poľutovať??"
,,Cítim ju z teba," povedal s jemnosťou v hlase, ktorá hraničila so zúfalstvom.
Sanco to úplne odrovnalo a zabodlo hlbšie do bedne, na ktorej sedela.
,,Mám potrebu -" nadýchol sa Rose, keď presne v tej chvíli zlovestne zahrmelo a zem sa začala citeľne triasť.
,,To čo je??? Aj ty to cítiš?!" zľakla sa Sanco a pozrela na chodník.
,,Zemetrasenie?" hodil otázku do vetra a opatrne položil nohu na zem, aby zistil, či sa nemýli. ,,Zem sa chveje," oznámil a srdce mu začalo prudšie biť.

Posledná úloha- kapitola 45

29. srpna 2015 v 23:56 Fantasy rozprávky I.
*
Ponntom trhlo. Započul hlasný výbuch a vystrašene sa obzrel tam, odkiaľ sa zvuk ozval. Uvidel húfy všakovakých vtákov vyletieť z akejsi budovy v diaľke.
,,S-Sanco!" zdesil sa a telom mu prešla vlna zimomriavok.
,,Ospravedlňte ma dámy!" povedal rozhodným hlasom a pustil sa šprintom dole kopcom, na ktorom sa práve nachádzal.
Obloha tmavla čoraz viac a mraky sa zhlukovali do stále hustejších chumáčov. To si všimla aj Sanco, keď opatrne zdvihla zrak k nebu. Potom pozrela na vybielený priestor okolo seba. Po nejakých živých bytostiach tam nebolo stopy. Len zopár sliepok a pštrosov s obškvŕknutým perím sa bezprizorne potulovalo medzi troskami. Povrch podlahy pokrývali čriepky skla a zbytky stromov. Smrtiacej sile orchidey takmer nič neuniklo.
Sanco malátne a otrasene zostupovala dole schodmi. Občas zazrela nejakého zblúdeného vtáka, inak nič. Vyšla von, aby sa nadýchla čerstvého vzduchu.
,,Mama, Bridget, Salore, Ponnto, hocikto - žijete vôbec niekto???!" vykríkla.
Potom sa prehla cez zábradlie na schodisku a vyvrátila obsah svojho žalúdka.
*
Ponnto pribehol k múzeu úplne bez dychu a zotrel si pot z čela. Uvidel akési dievča prevísajúce cez zábradlie. Ženy za jeho chrbtom sa znechutene pohoršovali.
,,Sanco!" zakričal na ňu v nádeji, že to bezvládne telo visiace tam ako vyžmýkaný uterák sa pohne.
Hneď zdvihla hlavu a pretrela si rukou uslzené oči.
,,Ponnto?! To si ty?!" nestihla sa tej postave lepšie prizrieť, pretože z bočnej slepej uličky sa do okolia vovalili ohnivé plamene a obraz záchrancu jej zmizol spred oči ako vytrhnutá scéna z filmu. Kričala jeho meno a zároveň rýchlo cúvala pred plameňometmi. Cez ten hukot k nej aj tak doľahol jeho hlas:
,,Bež preč! Uteč! Ja ťa dobehnem a prídem si po teba!"
Potom sa Ponnto obrátil na svoj dav verných ,,fanúšičiek":
,,No, dámy, je tu trochu horúco! Čo tak utiecť a zachrániť si životy?"
Ženy sa na ten návrh takmer všetky až do jednej rozhorčili.
,,Ťa tu v tom nenecháme, nie?!"
,,My sme sa ťa snažili zmasakrovať a ty si nám vôbec neublížil. Ani raz! Teraz my pomôžeme tebe!"
,,Ber to ako odmenu!"
,,Ženy! Na nich!" zavelila jedna z nich.
Ponnta až zamrazilo pri tom ich bojovom pokriku, i keď na to nemal dôvod kvôli tomu peklu navôkol.
Húf ženského pohlavia sa pustil do nepriateľov, rovno do toho páliaceho ohňa - nevadilo im, že väčšina z nich to neprežije. Bezhlavo sa vrhli na tých nebezpečných chlapov s plameňometmi a snažili sa ich zbrane deaktivovať. Hocijakým spôsobom.
Žena s blonďavým chocholom na hlave zmrazila aspoň päť plameňometov a tiež zopár ich majiteľov. Ale aj ženská légia utrpela straty: niekoľké uhoreli na smrť. Ponnto nemohol zniesť ten ich rev.
,,Ženy, čo to robíte? Vy ste sa zbláznili??!"
,,Hej, modráčik! Bež za láskou svojho života!" zahučala naňho jedna lady.
,,Nestrácaj čas!" radila mu druhá.
,,Čo? Kto? To nie je žiadna moja láska!"
Ale Ponnto už nemal čas ďalej odporovať. Časť mužov, ktorí prežili, sa pohla smerom, ktorým utiekla Sanco.
,,Sakrašopa! Ak ju budú prenasledovať...!" Ponnto zdúchol do ulice naľavo od spáleniska a bežal súbežne s prenasledovateľmi, lenže chránený jednou ulicou navyše. Chystal sa ich predbehnúť a zachrániť tak Sanco.
,,Pozri sa hore, Rikkato!" ukázal Salore prstom do neba, ,,to nebude obyčajný dážď!"
,,Ty myslíš, že -" zamyslela sa nad tým, čo povedal, pretože vedela, že jeho senzitívnu zladenosť so slnkom nemôže podceňovať.
,,Mali by sme vytvoriť portál. Aspoň takých tisíc portálov!" rozmýšľal Salore nahlas a nervózne si utieral pot z vlasov, čo mu padali do čela.
,,Ale kto by ho vytvoril? Počula som, že Kons je mŕtvy."
Vtedy Saloremu svitlo.
,,Dafnia!!!" vykríkol, nádejne, ale vzápätí rovnako rýchlo zosmutnel, ,,a je ešte vôbec medzi živými?"
Rikkato zhíkla: ,,Rose hovoril, že videl ochranný kruh pri takom veľkom dube!"
Zrazu sa zháčila a reflexívne si priložila dlaň na ústa. Salore viditeľne pobledol, ale nenechal sa rozhádzať. Snažil sa zostať flegmatickým.
,,Rose?" zdráhavo a dôsledne vyslovil jeho meno. ,,Bola si s ním?"
,,Prenasledoval ma!" bránila sa Rikkato, keď vtom sa na oblohe mihol modravý blesk a za pár sekúnd zahrmelo.
,,Poďme!" Salore rozprestrel krídla a svoje otázky a pochybnosti odložil na neskôr.

Posledná úloha- kapitola 44

29. srpna 2015 v 23:48 Fantasy rozprávky I.
*
Rose jej nebol v pätách. Aspoň si to myslela, pretože ho od toho incidentu v orientálnej záhrade nevidela.
Možno to vzdal, pomyslela si, keď sa zastavila pri terase jednej cukrárne, aby si vydýchla. Nohy sa jej od vyčerpávajúceho behu celkom triasli.
Musím si na chvíľu odpočinúť.
Sadla si na železnú skladaciu stoličku so zeleným pásom látky na sedenie a tvárila sa, že splýva s prostredím. Vtom započula hlasné výkriky a mnoho výstrelov idúcich za sebou. Nebolo to ďaleko od nej.
Preboha! vyletela zo stoličky ako šíp a pustila sa bezmyšlienkovite preč od toho zdroja zvuku. Ale na kopci medzi budovou Národného divadla a hotelom Luxx uvidela ohnivé plamene ničiace všetko v dosahu desiatich-dvadsiatich metrov. Zopár kričiacich hlasov v tých plameňoch zmĺklo, ale Sanco sa k nim netúžila pridať. Otočila sa o 180 stupňov, no muži s plameňometmi si ju všimli. Niekoľkí z nich sa odtrhli od svojej pôvodnej skupiny a rozhodli sa venovať pozornosť výlučne Sanco.
Ooh, kam teraz? Čo teraz?! panikárila. Nakoniec si to nasmerovala von z mesta cez dlhú Ulicu umení, lebo v malých uličkách mesta si všimla podivné šedozelené výpary tesne nad zemou, ktoré sa ako fantómovia smrti plazili za svojimi obeťami.
Spomenula si na núdzový náramok. Stláčala ho ako šialená, ale nezdalo sa, že by telepatický kontakt so Salorem fungoval.
No,a teraz som v keli! povedala si sama pre seba, ale to ešte netušila, že sa môže dostať do ešte horšej situácie. Asi sto metrov pred sebou zbadala prazvláštne oblečené postavy, ktoré mierili k nej. Zastavila. Ocitla sa v dokonalej pasci. Otočila sa smerom k blížiacim sa plameňometom.
Čo si mám vybrať? Inferno alebo mimozemšťanov?!
Obracala sa raz dopredu a potom dozadu. Nakoniec našla útočisko vo veľkej budove so žltým náterom, starými fasádami v románskom štýle a s nápisom: Múzeum vtáctva. Potiahla veľkou starou mosadznou kľukou a vtrhla dnu. Ovanul ju pach starých kobercov zmiešaný s večne stuchnutým vzduchom. Prebehla okolo kasy bez zaplatenia a zamierila rovno na najvyššie podlažie, aby si niekde medzi tými vypchatými vtákmi našla úkryt. Vybehla až na poschodie s krytou sklenou kupolou, kde medzi konármi živých stromov z rôznych častí Zeme sídlili všelijaké druhy vypchatých exemplárov.
To je ale obrovský skleník! rozhliadla sa po výstavnej miestnosti s nečakaným nadšením. Škoda, že som sem niekedy nezašla ešte za zlatých čias! nemohla sa vynadívať nad tým množstvom už dávno neživých tvorov.
A tak si čupla za stojaceho pštrosa Emu a modlila sa, nech ju nenájdu. Započúvala sa do toho nezvyčajného ticha a bola pripravená zaregistrovať akýkoľvek zvuk.
Ten dupot stáda na schodoch sa nedal prepočuť. Sanco cítila jeho pulz až v hlave. Adrenalín jej stúpol. Zovrela v ruke fialky aj s kúskom zeminy, ktoré vytrhla z kvetináča. Z vreciek nohavíc jej trčali zväzky ďateliny, ktorú utrhla z poľnohospodárskeho poľa a jeden veľký zelený palmový list ukradnutý z cudzieho bytu. To bol celý jej arzenál zbraní.
,,Prehľadajte to tu všade! Videla som ju sem vojsť!"
V poslednej chvíli, keď neznámi tvorovia vkročili do skleníka, Sanco prišla na um bláznivá myšlienka, že by sa mohla tváriť ako vypchatý exponát, ale vtom sa k nej už blížilo fialovlasé dievča v červeno-bielej bodkovanej kombinéze.
,,To čo majú Pozemšťania za hlúpy zvyk konzervovať živočíchov?" začula hlas nejakého mužského.
Postava s fialovými vlasmi už bola asi len meter od nej. Zrazu si ju všimla: ,,Tu je!!!"
Sanco zjačala a hodila sa chrbtom o stenu. Dievča si bleskurýchle vytiahlo luk s bielymi šípmi s červenou letkou. Ale Sanco bola rýchlejšia. Hodila po nej fialku a vybehla medzi stromy v nádeji, že tam ju útoky minú s väčšou pravdepodobnosťou. Dievča sa zatiaľ dusilo v tmavomodrom vybuchujúcom opare a na tvári jej vyskakovali malé páliace pupence. Jej priatelia sa medzitým zmobilizovali a za jediný cieľ si zvolili zničiť Sanco, rozpučiť ju ako ropuchu na ceste, zmiesť ju z povrchu planéty.
,,Nedá sa, sakra, spraviť niečo s tými vtákmi?! Vadia mi tu!" rozčuľoval sa niekto z tej bandy potkýnajúc sa o tie exempláre.
,,S tým sa dá niečo urobiť!" víťazoslávne zareval jeden chlapec, postavil sa na malý okrasný balvan, rozpäl ruky do strán a zavrel oči. Za pár sekúnd všetky vypchaté vtáky v múzeu obživli. Nastal absolútny chaos. V priestore nekoordinovane lietali všemožné druhy vtákov: papagáje, tukany a iné exotické vtáky, obrovské sovy, dravé vtáky, drozdy, ďatle, kontinentálne vtáctvo, kolibríky, rybáriky...Po zemi splašene pobehovali vtáky kiwi, pštrosy, sliepky a medzi ne sa občas primiešali ohnivé ibisy a ružolíce pelikány.
,,To čo si spravil, ty idiot?!"
,,Zmraz ich naspäť!"
,,T-to sa nedá..." obraňoval sa šokovaný vinník.
Ale aj napriek takým nevhodným podmienkam sa banda nevzdávala. Na Sanco letela zvláštna prskajúca strela, potom šípy, medzitým ju takmer presekol čísi meč a jej už dochádzala munícia. Ďatelina jej dobre poslúžila tým, že sa doplazila k nepriateľovi a celého ho obmotala, palmový list jej zas poslúžil ako zúbkovaný nôž, až kým sa neprelomil vo dvoje...
Odrazu za chrbtom zacítila mydlovú vôňu a začula hlasné puknutie. Obrátila sa.
,,Rose!" nádejne vykríkla a celkom sa potešila, že ho vidí. On zatiaľ vyfúkol z úst malú bublinu.
,,Ty si ma sledoval, že??"
,,Až doteraz."
Hodil jej do rúk akýsi kvet bez stonky a urobil salto dopredu. Presekol telo nepriateľa tŕňom z ruže.
,,Musím odísť! Myslím, že som našiel toho, koho som hľadal. Nažeň ich k sebe a potom tú orchideu použi!"
,,Čože?" Sanco sa zohla pred bzučiacim šípom.
,,A inak, nebolo od teba pekné, že si tak neslušne utiekla," povedal Rose a ešte sa zahnal na nejakých odvážlivcov ostrými ružovými prútmi. Popritom využíval aj iné kvety a kombinoval ich schopnosti s inými. Vo svojom umení sa naozaj vyznal.
,,Ale Rose!" zakričala naňho.
On sa vyšvihol na konár jedného baobabu a zmizol aj so svojou bublinou ako mikrosekundový sen.
,,Rose! Rose!!!" volala naňho nahnevane, ale zároveň ľútostivo. Beznádejne sa otočila zoči-voči svojim nepriateľom. Vtáci stále poletovali sem a tam a vrážali do okien.
Ach bože! vzdychla si a vynorila sa spoza zákrytu stromov.
,,Hej, vy slimáci mimozemskí!!! Nikdy ma nedobehnete!" zarevala z plných pľúc a rozbehla sa na opačný koniec skleníka ako najrýchlejšie vedela. Len raz sa potkla a rozbila si koleno, ale vstala a bežala ďalej. Keď sa ocitla v kúte, z ktorého nebolo úniku, otočila sa a s potešením zistila, že sú všetci pri nej. Stáli tam a tešili sa, že ju ,,zahnali" do rohu ako štvanú zver.
,,Zbohom," potichu zašepkala a mrskla orchideu do toho hlúčika osôb. Niektoré zraky na ten kvet nechápavo pozreli a vzápätí ich roztrhal výbuch s červenými ligotavými iskričkami vyletujúcimi do vzduchu. Sanco sa v poslednej chvíli stihla vrhnúť za balvan a pritisnúť si k telu fialový kalíštek s perlami. Inštinktívne dúfala, že ju to ochráni. Silný tlak rozmetal na kúsky všetky stromy a okrasy. Sklenená strecha odletela a črepy z nej sa rozsypali po najbližších domoch. Stovky prežitých vtákov vydesene vyleteli k oblohe.

Kreslené obrázky VII.

29. srpna 2015 v 23:29 Kreslené obrázky
17. Vrana túlavá


18. Sokol



Posledná úloha- kapitola 43

29. srpna 2015 v 17:11 Fantasy rozprávky I.
,,Čo všetko si okrem tej vraždy spravil? Ach, Sal, ako ťa nenávidím!!"
Rikkato sa rozplakala a utiekla do záhonov so sirôtkami. Salore sa rozbehol za ňou, ale ona mu zakaždým uštedrila nejaké kvetové útoky. Nevracal jej ich, len sa bránil kartami, ktoré mu z balíčka zvýšili.
Vošla do labyrintu pozostávajúceho zo živého plota. Nevedela, čo robiť, kam ujsť; cítila sa podvedená a odvrhnutá, ešte viac než predtým.
Nie, nikdy som ho nemala stretnúť! Načo som ho hľadala?!
,,Rikkato! Rikkato!" volal za ňou a nedbal na to, čo by mu mohla urobiť. Uhýbal sa jej útokom, ako najlepšie vedel. Výhodu mal v tom, že sám poznal väčšinu kvetových útokov.
,,Ja som ju nezabil! Rikkato! Ver mi!"
Ale láska jeho života na svoje meno nereagovala, ani raz sa neotočila. Prikázala živému plotu, aby sa rozostúpil, a tak cez vytvorený priechod rýchlo ubzikla. Salore to šťastie nemal. Kríky sa pred ním zomkli späť do pôvodnej podoby, pleskli ho do medzi oči a jemu nezostávalo nič iné, než sa cez tú húštinu predrať. Dotrhal si oblečenie a trochu dokaličil tvár, ale oči si priveľmi neporanil. Videl Rikkato, ako uteká k okrasným jazierkam. Rozprestrel krídla a vzniesol sa nad zem. Pristál tesne pri nej.
,,Prosím, vypočuj si ma! Ja mám ruky čisté."
Zvrtla sa na opätku a ukázala mu tvár zaliatu slzami.
,,Zradca!" fľochla mu do tváre ďalšiu výčitku a využila jeho momentálne krehké rozpoloženie na to, aby ho sotila. Spadol do okrasného jazierka ako vrece s cementom. Orientálne ryby, ktoré boli ešte nažive sa v sekunde roztrúsili na opačný koniec jazierka. Salore sa napil odporne sladkej stojatej vody a kým ju vypľúval, zachytil tie kruté slová:
,,Biele lekná sú krásne."
Lekno sa k nemu hneď priblížilo, zviazalo mu končatiny svojimi lianami a priťahovalo si ho k sebe rovno do svojich nekonečných útrob.
,,Nie! Rikkato! Ja som nevinný! Bolo to sprisahanie! Vypočuj si ma!"
Znova sa napil vody a začal kašľať.
,,Chceli sa ma zbaviť! Vyhostili ma! Tvoja rodina -"
Lekno ho napokon stiahlo pod vodu a Rikkato sa hodila na kolená bližšie k hladine. Salore rozhadzoval rukami a bojoval so silnými lianami. Na chvíľu sa vynoril:
,,Tvoja rodina ma nechcela prijať. Nebol som hodný dedičstva Bielej ruže! Chceli pre teba niekoho lepšieho."
Zdesene vystrčila hlavu až tesne nad hladinu.
,,- schopnejšieho!"
Lekno ho už išlo zhltnúť a on sa ešte vždy všemožne bránil pred pazúrmi smrti.
,,Ver mi! Nikdy by som ti neklamal!" vykríkol a svet nad hladinou mu zmizol pred očami.
Bol si istý, že je koniec. Alebo skôr, že už je po všetkom. Zovretie povolilo a on vyplával nahor. Slobodne sa nadýchol a zočil svoju lásku kľačať na brehu a vyvolávať jeho meno.
,,Prikázala som mu nech prestane, ale ono ma to nepočúvalo! Ach, Sal! Sal!"
,,Rikkato!" vyštveral sa na breh, celý mokrý, obvešaný listami a vodnými rastlinami, mazľavým bahnom a všelijakým iným svinstvom. Rikkato sa mu aj napriek tomu, že voňal po smradľavej rybníkovej vode, zložila do náručia.
,,Prepáč, Sal!"
,,Nie, ty mi prepáč! Nikdy som ťa nemal chcieť vlastniť!"
,,Hlupák," pohladila ho po zmáčaných vlasoch a odstránila z nich kúsok lopúcha, ,,ja by som nikdy nemilovala nikoho iného!"
,,Stále ťa ľúbim, Rikkato!" vyznal sa jej a priložil svoje mokré pery na suché. Nebránila sa a Salore sa na čas cítil, akoby boje ustlali a nastal obojsvetový mier.
Zahrmelo a celú oblohu začali zahaľovať desivé čierne mračná. Červené lúče šľahajúce z ulíc mesta osvetlili pole oblohy. Saloremu sa to vôbec nepáčilo. Cítil vo vzduchu neurčitú hrozbu.

Posledná úloha- kapitola 42

28. srpna 2015 v 18:27 Fantasy rozprávky I.
*
Sanco pristála na jednom z balkónov, na ktorom sa sušilo zabudnuté prádlo. Schválne si vybrala práve ten balkón, aby dvere na ňom mohla vešiakom rozbiť.
V tom hluku vonku to aj tak nemôže započuť, pomyslela si, napriahla sa a tresla do skla. Nerozbilo sa, len puklo, a tak udrela ešte zopár ráz, kým sa dostala dnu. Z bytu si odniesla len tie izbové kvety, ktorých meno poznala a niekoľko kuchynských nožov si do batohu vhodila tiež. Vyšla von na poschodie a utiekla schodmi von.
Nech ma neprenasleduje! Prosím!
A tak Sanco bežala pred Rose, a to ani netušila, či ju naozaj prenasleduje alebo nie.
*
Dafnii postupne umierali všetky vrany a ona sama kľačala v parku pod veľkým dubom, pridržiavala Emily rukáv svojho oblečenia na ústach a ubezpečovala ju, že jej rodičov pôjdu hľadať, len čo sa tá hmla rozplynie. Rátala minúty, dokedy vydrží tá ochranná clona okolo stromu. Ak ju nezbadajú nepriatelia, tak sa sama aj tak čoskoro zničí. Vrany, ktoré ochranný kruh udržiavali pri živote totiž jedna po druhej skapínali ako muchy a Dafnia v tých chvíľach pre ne ani nedokázala plakať.
Zara zatiaľ viedla nerovnú vojnu s nepriateľmi, ktorí obsadili základnú umeleckú školu a väznili deti v šatniach. Bola sama na celú hordu Tartarunčanov, ale nevzdávala sa. Bola rozhodnutá bojovať do poslednej kvapky krvi.
A Salore s Ponntom sa snažili nájsť Sanco a popritom zachraňovali, koho sa dalo. Práve sa nachádzali v parku na periférii mesta, keď sa im tráva pod nohami začala neprirodzene vlniť.
,,Hej, Salore, cítiš to aj ty?"
Ale Salore v danom okamihu nebol schopný odpovede. Z jeho kamenného výrazu sa nedalo vyčítať ani zrozumiteľné ň. Tráva im už objímala topánky a s chuťou olizovala šnúrky. Ponnto sa dokonca musel vyzuť, aby sa vyhol tomu pažravému trávniku.
,,Ono mi to normálne zhltlo moje tenisky!" naštval sa Ponnto, ale Salore nebral jeho sťažnosti na vedomie. Nechával sa trávou omotávať celkom bez odporu, ba zdalo sa, že mu to spôsobuje blaženú posvätnú hrôzu.
,,Dlho sme sa nevideli, Sal."
Spoza stromu sa vynorila žena s jemným výzorom, tmavými zrenicami a gaštanovými, trochu vlnitými vlasmi. Salore na pozdrav neodpovedal, len tam tak stál a uprene na ten zjav hľadel. Ponnto mu dlaňou párkrát zakýval pred očami:
,,Hej, vy dvaja sa poznáte??"
,,Toto je osobné chlapče, nezavadzaj!" odháňala Ponnta preč ako sliepku na farme.
,,Aký chlapče??? Vidíte tu vy nejakého chlapca, slečinka?!"
,,Ponnto, nezvyšuj na ňu hlas..." skrotil ho Salore zmierlivým pohľadom.
,,No toto!" čudoval sa Ponnto ešte viac.
,,Dievčatá, zbavte ma toho otravného hmyzu!" zažiadala si slečna s kyticou pestrofarebných kvetov v ruke.
,,Kto ti je tu hmyz, ty ty ty ty.."
,,Ponnto!" zahriakol ho Salore.
,,....modlivka!"
Z kríkov, spoza stromov, spod lavičiek a okrasných skaliek sa vynorili ženy nažhavené zaútočiť na hocikoho, kto bol poruke. Vrhli sa na Ponnta ako roj besných včiel na nektár.
,,Preboha! Koľko ich je!" zdesil sa nad takým prefeminizovaným parkom.
,,Ale ja ženské nevraždím!" vzlykol si nahlas, keď sa staval do prípravnej pozície s prstami pripravenými vytiahnuť svoj meč.
,,Aspoň nie si ako tento tu!" ukázala na Saloreho.
,,Sakra, Salore, pomôž mi!" žadonil Ponnto, lebo si nevedel rady s hlúčikom ženského pohlavia, ktorý ho celého obkolesil.
Slečna zatiaľ opatrne vytiahla z kytice jeden kvet a pošteklila ním Saloremu hrdlo. Hneď sa mu začal v krku nepríjemne zvierať priestor na dýchanie.
,,Si...stále tak krásna, Rikkato! Najkrajší kvet zo všetkých!"
Odhodila kvet preč a dala mu facku. ,,Klameš! Vôbec si sa nezmenil! Aj vtedy si mi klamal a klameš stále! Doteraz sa nepriznáš?!!!" Rikkato vyhŕkli slzy. Ktovie či od hnevu či od ľútosti.
,,Nemám sa k čomu priznať. Ak tak ku svojej láske k tebe!"
Chcel sa opäť dotknúť jej vlasov, veľmi po tom túžil, ale ona trhla rukou a zakryla si tvár bielym kosatcom:
,,Povedz mi, prečo! Prečo si tú ženu zabil, len to jediné chcem vedieť!"
,,Ja-ja som ju nezabil!" vyhŕkol čírou úprimnosťou. Chcel, aby mu verila.
Rikkato zatriasla kosatcom, z ktorého sa následne vysypalo asi päť zlatých zvončekov. Vyludzovali také tóny, že osoba v tesnej blízkosti ich zvuk nemohla dlho vydržať. Salore si zapchal uši a kvôli bolesti sa celý prehol.
,,Ako to že sa nebrániš? Prečo si ma nezastavil?? Kde sú tvoje kvety??? Čo si s nimi spravil?!" zdesene sa pýtala.
,,T- teraz nie je vhodná chvíľa na to, aby som ti to vysvetľoval!" vypravil zo seba v agónii.
,,Hlupák!" nakričala mu do tváre, ale on sa obrátil k Ponntovi.
,,Ponnto!" zavolal naňho. Jeho hlas znel naliehavo. ,,Mám signál od Sanco! Pohotovosť! Choď po ňu!"
Keď Rikkato započula, že Salore hovorí o nejakej ďalšej žene, naplnili ju ešte negatívnejšie emócie. Vytiahla z vrecka zelený konárik ľuľkovca zlomocného a utrhla z neho jednu bobuľu.
,,Je pri niečom, čo sa volá Múzeum vtáctva!"
,,A ako tam mám podľa teba teraz doletieť?!!!!"
,,Bež!"
,,Pozor, Salore!" zreval odrazu Ponnto a ukázal za Saloreho rameno. Ten sa okamžite obrátil a stihol uvidieť, ako mu do tváre letí akási čierna bobuľa. Reflexne si skryl hlavu do dlaní a zvalil sa na zem. Bobuľa ho minula. Narazila na operadlo lavičky a pri dotyku pevného materiálu pukla. Lavička sa rozprskla na mikročiastočky a zmizla z povrchu zemského.
Salore, ktorý zadržal dych, sa hneď musel nadýchnuť.
,,Bež za Sanco, prosím ťa!" pokynul Ponntovi a ten sa nato rozbehol preč. Za ním ho nasledoval jeho verný dav bojachtivých,,fanúšičiek".

Posledná úloha- kapitola 41

28. srpna 2015 v 18:18 Fantasy rozprávky I.
*
Slnko na čas kapitulovalo a na mesto zosadla tma. Budila zdanie, že s prichádzajúcou hĺbkou noci sa všetko upokojí a táto nočná clona celkom zatieni des a strach. Ale nebolo to tak. Nepriatelia sa ako hrozivé monštrá skrývali v tieňoch, kútoch budov, v rohoch, alebo ich jednoducho prikryl vždy nápomocný pláštik noci. Elektrina už dávno vypadla a nikto sa neunúval s novou dodávkou energie. Viaceré mestá roztrúsené po svete skončili podobne. V čiernote sa aj prízraky museli orientovať podľa svetelných efektov z vlastných či cudzích útokov alebo ohňostrojom výbuchov, ktoré podchvíľou zdobili oblohu. Domáci obrancovia Zeme využívali všetky možné druhy síl na potlačenie votrelcov. Po uliciach pobehovali muži so zásobníkmi nafty, benzínu a stlačeného plynu a rozháňali sa s plameňometmi po okolí pri každom pohybe, ktorý zaregistrovali. Plamene siahali až do diaľky dvadsiatich metrov, a tak mohli nepriatelia ľahko zacieliť na terč. Inde zas vojaci použili na nepriateľov nekompromisné prostriedky, ktoré nerobili rozdiely medi civilným obyvateľstvom a nepriateľom: chlór a horčičný plyn. Bolo len otázkou času, kedy sa dostanú aj do okrajových častí mesta. Inou nastraženou pascou, z ktorej sa nedalo ujsť, boli padáky s meteorologickými balónmi naplnenými baktériami Bacillus anthracis, známymi ako A22 antrax, botulotoxínom, ktorý spôsoboval slabú paralýzu, baktérie pravých kiahní, ktoré sa šírili kvapôčkami vo vzduchu podobne ako vírus Yersina pestis spôsobujúci pľúcny mor, pri ktorom je úmrtnosť stopercentná. V určitej danej výške sa baktérie diseminovali - rozprášili sa vo vzduchu a zniesli sa na zem, kde rozsievali obetiam len smrť, v najlepšom prípade rozsiahlejšie postihnutia.
Spolu s biologickými zbraňami sa vo veľkej miere použili aj termobarické zbrane. Využívali fakt, že rozptýlený prášok zmiešaný so vzduchom tvorí výbušnú zmes - oblak, ktorý s nesmiernou silou exploduje, vyvolá silnú tepelnú a tlakovú vlnu a súčasne na danom mieste spáli všetok kyslík. Následkom toho vznikne vákuum, extrémny podtlak a spätná vlna. Mnohí votrelci takto s vyškerenými tvárami zomreli nečakanou smrťou, protivlnou, ktorá sa na nich znenazdajky vrhla.
A v takýto čas sa Miky v ukrutných bolestiach potuloval mestom. Celým telom mu pulzovala neznesiteľná bolesť, ale do lekárne už viac nevkročil. Žiadne analgetiká mu nezaberali. Prvotné nadšenie z boja tiež z neho vyprchalo ako elán z rozšliapnutej lienky. Chcel ochrániť Saloreho priateľov a svoju Zem, ale keď videl, akým smerom sa to všetko zvrhlo, nemal chuť ďalej ničiť či zabíjať. Na chvíľu sa rozkašľal, trochu si zanadával a potom sa pobral preč. Flegmaticky prešiel okolo mŕtveho dievčaťa v telefónnej búdke, ani sa nesnažil urobiť fotku a dať dievča do menej hrôzostrašnej polohy, než v akej bola. Na skle prilepené, poskrúcané krvavé telo a krk omotaný šnúrou od telefónu.
Miky prestal bojovať. Bránil sa len v krajných prípadoch, keď mu šlo o život.
Bol aj v obchodnom dome, kde sa prezliekol do čistého, značkového oblečenia, a tak sa teraz presúval ulicami v čiernom vyžehlenom obleku s ostrými cípmi siahajúcimi až takmer na zem, v lesklej kravate a s fialovým klobúkom s dlhými čiernymi perami, ktorý si nasadil tak, že videl len jedným okom. Samozrejme, nechýbali mu ani nóbl lakované topánky už zašpinené od nechutnej pouličnej zmesi na chodníkoch. Vonku nebolo príliš teplo, ale Mikyho telo bolo ako v jednom ohni a kropaje potu mu zmáčali hnedé práve učesané vlasy.
Dúfam, že som nechytil nejakú šťavnatú infekciu z tej dobrovoľnej amputácie! krútil nad svojimi činmi hlavou, ale už sa nerozčuľoval. Chcel síce ešte pohľadať obchod s cigarami, ale neukojiteľný smäd a hlad ho nútil blúdiť očami po nejakom supermarkete. Vtom zbadal na rohu dvoch ulíc fastfood - obrovský McDonald's s pochodím aj terasou.
Určite tam budú mať nejaké zásoby! Niečo dobé si rozmrazím a dám si vychladený Sprite! A možno to tam nebude tak neznesiteľne páchnuť ako tu!
A tak sa Miky nedočkavo vrútil do McDonaldu práve vo vhodnej chvíli. Totiž, už ho pomaly opúšťali sily. Popritom mu vôbec neprišlo divné, že v tejto časti mesta nenašiel veľa známok života, a že sa tesne nad zemou vznášajú podivné hmlovité výpary.
Bože! Vodu! Potrebujem vodu! Mike sa plazil v uličke smerom k pultu s pokladňami. Vedel, že za pultom si do úst môže načapovať, čo len bude chcieť. Keď konečne prišiel k pultu, zdrapil sa za jeho okraj a vytiahol sa zo zeme. Trasľavo si zložil klobúk na stoh prázdnych tácok a došuchtal sa s vyplazeným jazykom k výčapnému stroju. Blažene zaklonil hlavu a nechal si do úst prúdiť sladkú tekutinu.
Keď už nevládal prehĺtať a hlavne stáť pod kohútikom, zosunul sa na zem a tam predýchal ten nečakaný pôžitok.
Hmm, taká dobrá večera by nebola zlá, spomenul si náhle, že je aj hladný.
Prišuchtal sa k mrazničke v zadnej časti za kuchyňou a vylovil z nej zopár kúskov mäsa, žemlí, zeleniny, šalátu, nato vzal fľašu kečupu a horčice, asi 5 krabičiek sladkokyslej a pikantnej omáčky, a keď nablízku zbadal fľaše so šľahačkou, neodolal a nastriekal si do úst poriadnu penu. Potom všetko zobral do náruče a vrátil sa s tým dopredu.
,,Spravím si vlastný BigMcMikeMix!" tešil sa ako prichádzal k platniam.
,,Ako to, že žiješ?" prekvapil ho ostrý ženský hlas, ktorý mu v tom momente prerezal spoje v mozgu ako nožnice, keď prestrihnú dôležité drôty. Nečakal, že tam uvidí živú bytosť a nie že to bude žena s bordovo-žltých šatách opierajúca sa o roh pultu.
,,Čo?" dostal zo seba a v zmätku pustil na zem svoje drahocenné potraviny. Ešteže boli zabalené v priesvitných sáčkoch.
,,Páchneš človečinou," poznamenala tá žena a zbytočne sa zahľadela na svoje dokonale nalakované nechty mliečnej farby. Aj vlasy mala farbou totožné s nechtami.
,,Čo?" nechápal Mike zmysel slov.
,,Ty si imbecilný, že?"
,,Čo?...Ja nie som imbecilný!"
,,To vidím...,"prevrátila očami, ,,ako to, že žiješ, keď tam vonku tvoji pozemskí kamoši rozprášili smrť?"
,,Čože????" Miky sa takmer zadrhol od prekvapenia, a to mu spôsobilo nový a ešte škaredší záchvat kašľa.
,,Hovorím, že si imbecil..." vzdychlo si to žieňa.
,,Ale...potom ako to, že žiješ ty?" ukázal na ňu neslušne prstom.
,,To bude tým, že som stále tu a nevychádzam von!" zaborila ihličkou do podlahy. ,,Vy pozemskí ste takí nudní patróni a jediné, čo dokážete, je báť sa. No tak, zdvihni to zrádlo a dones toho viac! Nie si tu sám!"
Miky sa rýchlo prebral zo šoku. ,,Ale ty ma nechceš zabiť? Sme predsa nepriatelia!"
,,Nekecaj a pohni zadkom!" namosúrila sa a Miky si radšej švihol, lebo nechcel vidieť, ako sa tá Tartarunčanka vie hnevať.
Kým Miky opekal mäso v kuchyni a vyrábal pre nich špeciálne vlastnoručne urobené menu, neznáma sedela na pulte a hrala sa s pierkami na klobúku.
,,To je tvoj klobúk?" skríkla naňho.
,,Hej, a čo má byť?"
,,Páči sa mi. Vezmem si ho."
Mike radšej len pokrčil ramenami a nevzniesol žiadne námietky.
Sadli si k stolu a Mike naložil jedlo na tácky. Menu pozostávalo z niekoľkých poschodových hamburgerov, z ktorých trčali všemožné prísady, z hranoliek, šalátu a téglikov so zmrzlinou. Na vrch zmrzliny Mike ešte naaranžoval kopu šľahačky a mohli začať jesť. Nedbali na žiadny bontón či pravidlá stolovania: jedli tak, ako im to bolo prirodzené. Žena si dokonca na hamburger dala toľko horčice a v takom tvare, že to vyzeralo ako gigantický výkal.
,,Fíha, to je humáč!" obdivne to okomentoval Miky, ale žena ho hneď zrušila:
,,Buď ticho a staraj sa o svoje!"
O chvíľu sa Miky začal znova drhnúť kašľom. Keď to prešlo, snažil sa vyzerať ako neochvejný hrdina.
,,Oh, to tá pálivá omáčka!"
,,To nie je omáčka, ale blížiaca sa smrť. To máš z toho svinstva vonku. Nepotrvá dlho a umrieš."
To sa mu vôbec nepáčilo.
,,To určite!"
Žena sa nahnevala a bez dotyku mu venovala zásah elektrickým prúdom. Mika až zo stoličky prevrátilo. Vlasy mal rozstrapatené a naježené ako strašiak v poli a ledva sa vytrepal späť na stoličku. Unavene si napchal do úst za hrsť hranoliek a akonáhle sa pozrel na svoju spolusediacu, tá sa naňho vrhla cez stôl a pritiahla si ho k sebe tvárou. Klobúk sa jej hneď skotúľal z hlavy dole, ale nedbala na to. Razila si cestičku v jeho ústach svojím neúprosným jazykom, ale Miky to dlho vydržať nemohol. Prenasledovali ho nové a nové záchvaty kašľa.
,,Au! To sú mi mimozemské praktiky! Pokúsala si mi jazyk!" sťažoval sa, ale zaraz prestal, pretože lady z inej planéty mala veľa starostí z jeho zobliekaním. Nešetrila látku ani Mikyho telo. Prikázala mu vyliezť na stôl, čomu sa nebránil. Tácky a zvyšky jedla skončili na zemi. Keď si naňho neznáma vysadla, len sucho povedala:
,,Vidíš, už teraz si celý spotený. Umieraš."
Tesne pri konci ho žena nešetrne chytila za vlasy a potiahla mu hlavu dozadu tak, že mu trčala zo stola. Nechcela totiž, aby to videl. Vzala svoj meč zo stoličky a zabodla mu ho do hrude. Ešte niekoľko sekúnd na ňu neveriacky pozeral, ale potom prestal a pokojne klesol dole. A hrudník mu klesol tiež. Navždy. Zavrela mu oči a obliekla sa.
,,Pozemskí sú tak nudní patróni..."
Odrazu pocítila prudké trhnutie na krku a vzápätí sa jej hlava oddelila od tela. So žuchnutím dopadla na dlážku a módny fialový klobúk sa skrčil vedľa nej. Oči ešte videli, a tak si všimli umierajúceho muža s krvavou dierou v hrudi ako s námahou v ruke drží jednu časť roztrhnutej fotografie.

Maľované obrázky IX

28. srpna 2015 v 16:54 Maľované obrázky
22. Modlivka a lá horror pre deti


Kreslené obrázky VI

28. srpna 2015 v 16:52 Kreslené obrázky
15. Babôčka admirál- biela


16. Babôčka admirál- farebná


Kreslené obrázky V.

9. srpna 2015 v 12:31 Kreslené obrázky
12. Dudok chochlatý


13. Franz Kafka: Premena (prebal knihy od Miňovského)


14. Netopier