Září 2015

Posledná úloha- kapitola 60- koniec

16. září 2015 v 20:02 Fantasy rozprávky I.
(Život na Zemi pred viac ako dvoma rokmi)
Salore sa cítil nesvoj. Fialovo-čierne sako, ktoré mal na sebe ho škriabalo po celom tele. Vrtel sa v ňom ako húsenica v pyžame a popritom sa snažil vyzerať vyrovnane a spokojne. V slušnom oblečení sa cítil hlúpo a okrem toho bol na vernisáži po prvý raz v živote. Našťastie, morálne ho podporoval jeho kolega a priateľ, Mike.
,,Nemaj stresy, Salore. Uvoľni sa trochu a užívaj si."
Salore bol ale stuhnutý a celý ako v jednom katatonickom kŕči. Boli tu služobne. Ich úlohou bolo nafotiť zopár obrazov, ale hlavne zachytiť atmosféru večera a významné osobnosti.
,,Toto sa nestáva často!" pochvaľoval si Mike a nasadil úsmev ostrieľaného herca zvyknutého na žiaru reflektorov a pohľady obecenstva. ,,Pozri, koľko je tu vína a koľko krásnych žien! A všetko zadarmo!"
Salore si trpiteľsky vzdychol: ,,Viac sa mi páčilo otváranie šestnásteho ročníka Tropickej flóry."
Mike nad tým len pokrútil hlavou a priateľsky capol svojho kolegu po pleci.
,,Veď to prežiješ. Aspoň sa skús tváriť zaujato a nie ako kosa, ktorá práve prišla o džob."
Salore prikývol.
,,Uhm."
Mike sa pri takýchto akciách cítil ako ryba vo vode. Rád koketoval so ženami, skladal im komplimenty, smial sa na vlastných vtipoch a vedel si vždy nejako poradiť. Odkedy stretol Saloreho, akoby sa v ňom prebudila driemajúca šelma, čo hltala svet navôkol a plávala na vlnách plynúceho života. Problémami sa netrápil, a ak nejaké prišli, vítal ich ako výzvu.
,,Toto má byť ako čo? Umenie?"
Salore si zmätene obzeral plátno so stroho namaľovanými obrysmi nočníka, v ktorom sa skvelo zlaté hovno s diamantmi zatočené do špirály.
Mikymu sa ústa rozšírili do veselého úsmevu.
,,Ále, nebuď tak staromódny a zatvrdlý, Salore."
Potom urobil fotku toho obrazu, aby ho naveky zvečnil. ,,Veď to ty si ma naučil, že život sa má žiť. Som otvorený každej výzve!"
,,Aj výzve v tvare zlatého exkrementu?" zapichol Salore otázku do vzduchu.
,,Aj!" hrdo sa Mike vztýčil a venoval priateľovi radostný úsmev. ,,A čo si ty dnes taký vážny?"
Miestnosťou zašumel Saloreho hlboký, ale mäkký hlas: ,,Myslím na budúcnosť, Miky a premýšľam nad tým, čo si mi povedal: že mi pomôžeš, aj keby - "

,,Aj keby olovené nočníky z neba padali!"

Posledná úloha- kapitola 59

16. září 2015 v 19:59 Fantasy rozprávky I.
Už dlho pomýšľala na prechádzku na to opustené miestečko za skalou. Ešte nikdy sa nevydala tou cestičkou stáčajúcou sa doľava, ako jej Salore ukazoval. V batohu mala uložený malý kríž vytesaný z dreva. Keď o tom nápade povedala Ponntovi, ten neváhal a pomoc jej neodoprel. Vyrezal z dreva to najkrajšie, čo dokázal.
Slnko už lenivo zaliezalo za kopce, keď sa Sanco konečne vyštverala na útes. Pustila sa úzkou nebezpečnou cestičkou popri skale. Po piatich minútach sa vynorila na malej zelenej plošinke, odkiaľ bol výhľad na more ešte krajší než z miesta, na ktorom predtým boli. A tam pri skupinke kríkov rastúcich tesne vedľa seba ako v rade stál do zeme vsadený železný kríž s menom Michael Gerson a s nápisom Drahý priateľ. RIP. Bol ovenčený čerstvými kvetmi nezábudiek.
Salore tu nedávno bol!
Po chmúrnych momentoch a záplavách sĺz sa Sanco rozhodla, že ešte chvíľu zostane na tom pokojnom miestečku a osuší si oči na výhľade náprotivnej strany, kde sa more v topiacom sa slnku neligotalo.
Až do neuveriteľných diaľok sa tiahli zelené a žlté polia, neobrobené lúky a kdesi vzadu sa črtali miniatúrne špičky ihličnanov. V Sanco ten pohľad vyvolal novú zmes depresívnych pocitov. Celý výjav jej pripomenul veselé roky na Zemi, bláznenie v obilných poliach s Bridget, prechádzky po lúkach, ktoré obe tak zbožňovali.
Ach, Bridget, strašne mi chýbaš! Prečo práve ty? Prečo? vypukla v šialený plač, ktorý sa nedal nijako zadržať. Plakala a plakala, až kým jej slzné kanáliky úplne nevyschli. Vtedy si na vzdialenej lúke medzi vlčími makmi povšimla akúsi postavu. Pretrela si oči a lepšie sa jej prizrela. Bolo to dievča. Pomaly kráčalo medzi kvetmi sem a tam. Sanco vyskočila na rovné nohy a v hlave sa jej zatemnilo. Takmer odpadla. Má zelené vlasy! Úplne ako Bridget!
Predýchala prvotný šok a čakala na moment, kým bude jej mozog shopný zdravého úsudku. A dokonca chodí presne ako ona!
Kašľala ma racionalitu a ozlomkrky sa spustila cestičkou dole. Musím to dievča zastihnúť nech sa deje, čo sa deje! zaumienila si a letela dolu ako zmyslov zbavená.
Dievča si sadlo na spadnutý peň stromu - dôsledok víchrice spred dvoch rokov - a vytiahlo si z tašky desiatu. Pomaly sa pustilo do jedla pozorujúc najbližšie okolie. Slnko zalievalo krajinu pravou nefalšovanou červenou, cikády usilovne spievali v tráve a spolu s ostatným hmyzom dotvárali tradičnú symfóniu šuchotu na lúke. Húfy červených makov sa teraz červenali ešte viac a občas sa kvôli pohybu vetra jemne zakývali na jednu stranu. Spoza stromu ju odzadu pozorovalo iné dievča celkom v tichosti a bez pohnutia. Sanco hučalo v hlave a točil sa s ňou svet. Je to ona? Preboha! Má tie isté vlasy, lenže ako vyzerá spredu?
Odrazu jej prešiel súvislý pás zimomriavok po chrbte. Dievča na pni prestalo jesť a obzrelo sa poza rameno. Sanco sa ihneď vrhla za kmeň stromu a zabudla dýchať. Na zlomok sekundy uvidela tú tvár. Bola si istá, že je to Bridget. Vidím prelud? Je to jej duch? Fatamorgána na lúke???
Keď sa jej srdcu spomalila frekvencia úderov, vyšla zo zákrytu von a prezradila sa tým, že stúpila na suché halúzky. Na ten zvuk sa dievča na pni otočilo a zostalo bez slova zízať na Sanco. Ani jedna z nich sa nepohla ani neprehovorila. Trvalo to iba pár sekúnd, ale Sanco sa zdalo, že prešli celé veky, kým tam tak primrazene stála. Nakoniec sa odvážila prehovoriť.
,,Bridget?" zaševelila, ,,si to ty?"
Dievča so zelenými vlasmi vstalo a zabalilo si nedojedenú desiatu do sáčku.
,,Volám sa Manako, a ty?" jemne jej odpovedala.
Sanco sa podlomili kolená a slzy jej zastreli výhľad na svet. To dievča sa na ňu tak podobalo a predsa to nebola ona!
,,Bývam tu v chatrči na pláži a zbieram lastúrniky. Ak chceš, ukážem ti svoje zbierku," Manako pokračovala v konverzácii, keď videla, že jej nečakaná spoločníčka stratila reč.
Napokon sa Sanco prebrala, utrela si slzy a riekla: ,,Ja som Sanco. A ďakujem, rada si tvoju zbierku pozriem."

A tak kráčala vpred a nechala sa viesť zelenovlasým dievčaťom, čím otvorila bránu možno práve začínajúceho priateľstva.

Posledná úloha- kapitola 58

16. září 2015 v 19:51 Fantasy rozprávky I.
Cestu k Rose mala vyšliapanú ako chodník do zeleninovej záhrady. Často k nemu chodila, pretože ju o to žiadal, a aj medzi toľkými nádhernými kvetmi sa cítil osamelý. Mal Sanco úprimne rád. Ona bola jedným z mála ľudí, ktorí navštevovali jeho dom. Rose totiž vždy tvrdil, že odkedy Sanco uvidel, mal zvláštnu potrebu ochraňovať ju.
Tmavohnedý príbytok bol postavený na miernom svahu, zozadu obklopený začínajúcim lesom a spredu zarastený záhradami a kvetinovými záhonmi. V tom rastlinnom bludisku bežný okoloidúci hneď tak ľahko jeho dom nenašiel. Sanco však vedela, že dom tam stojí na svojom vernom mieste a že jeho majiteľ sa bude nachádzať niekde nablízku.
Keď vstúpila na drevenú verandu, ozval sa zdola známy hlas:
,,Som tu pod broskyňami!"
Zbehla dolu po bočných schodoch vedúcich z verandy rovno k nemu.
,,Ahoj Rose!"
Uvidela ho sedieť na jeho obľúbenom hojdacom kresle v tôni broskyne s pohárom kiwi džúsu v ruke.
,,Á, Malá Biela Ruža!" potešil sa, že ju vidí. ,,Dlho si tu nebola."
Ukázal na prázdne kreslo s červenou dekou.
,,Prepáč, vieš, škola a úlohy a tak..."
,,Uhm, chápem," odpovedal a zopárkrát sa pohúpal na kresle.
Sanco si vzala nedotknutý pohár naplnený džúsom a odpila si poriadny dúšok.
,,To máš vždy tak pripravené, Rose?"
,,Vždy. Čakal som ťa." Náhle vstal celkom rozradostený. ,,Poď, Sanco. Ukážem ti, ako sa rozrástli ružové kry."
,,Fíha, to stihli o toľko vyrásť za tak krátky čas?" neverila Sanco svojim očiam, keď si tie skvosty obzerala.
Rose sa poškrabal za uchom a pokrčil plecami: ,,Ani ja by som neveril."
,,Musíš sa o ne starať s obrovskou láskou!"
Rose sa na ten kompliment uškrnul. ,,A pozri," pohladil lupene jednej bielej ruže, ,,tvoja Biela Ruža za chvíľu dorastie do svojej pôvodnej veľkosti a potom si budeš môcť znovu vziať jej meč."
Rozpačito sa na Rose pozrela a on sa jej opýtal:
,,Čo sa deje? Uschovala si si predsa všetky perly, ktoré z nej ostali, nie? Nestratila si žiadnu."
,,To nie," pokrútila hlavou, ,,boli všetky. Ja len... myslíš si, že ten meč ešte budem niekedy potrebovať?"
Rose si povzdychol: ,,Ach, tak to ťa trápi. Hmm, jeden nikdy nevie, ale dúfam, že ho nikdy nebudeš súrne potrebovať. Avšak keby niečo, vieš, kde ťa bude čakať."
,,Vďaka, Rose."
,,Nie je zač a teraz ti zdvihnem náladu. Rozšíril som skalku o palmovú alej!"
Hneď sa jej oči radosťou zablysli, keď to počula. A keď tú skutočnosť aj uvidela, neodpustil si Rose nasledujúce slová so spikleneckým pohľadom: ,,Tento rok znova tromfneme Salore s Rikkato. Mám také tušenie."
A Sanco sa na tom len zasmiala.
Keď potom sedeli v kreslách a leniveli, musel Rose povedať Sanco aj smutnejšiu novinu. ,,Ach Sanco, pamätáš sa, ako som ti minule hovoril o mojom zraku."
,,No áno. Prečo? Deje sa niečo?"
Pobadal v jej otázke nečakaný strach. Zhlboka sa nadýchol:
,,Na ľavé oko toho už veľa nevidím. Každým dňom je to horšie."
Sanco sa zhrozila a ihneď začala jeho oko skúmať. ,,A skúšal si tie odvary z byliniek?"
,,Všetko som skúšal, ale nič nezaberá. Musím sa zmieriť s tým, že moje oči vidia čoraz menej z tých krásnych pestrých farieb kvetov."
Sanco vyhŕkli slzy.
,,To mi je tak ľúto!"
Zanedlho sa s Rose rozlúčila a pobrala sa svojou cestou.
,,Už teda odchádzaš, Biela Ruža?"
,,Uhm," prikývla. ,,Idem sa ešte prejsť."
,,A prídeš zas?"
Sľúbila m, že ho určite príde pozrieť, keď bude mať po škole chvíľku voľného času.
,,Dobre a dávaj si na seba pozor!"
,,Neboj sa, budem a aj ty!" zakývala mu, keď sa vzďaľovala.

Posledná úloha- kapitola 57

16. září 2015 v 19:44 Fantasy rozprávky I.
Sanco si ošpliechala tvár vodou z neďalekého prameňa a odohnala od seba vážky, ktoré ju bláznivo obletovali. Bolo skoré ráno a slnko zatiaľ len rozohrievalo svoje lúče pre celodenné praženie. Sanco sa pozerala na pásy svetla presvitajúce cez spleť stromov a rozmýšľala: Ak také počasie vydrží celý deň, môžeme ísť na pláž! Nikto v tom výpeku nebude robiť na poli!
Vstala a vo veselej nálade odkráčala späť domov, že si urobí nejaké raňajky. Zaumienila si, že sa naje vonku na terase pred domom. Trochu sa ponaťahovala, vyzula si sandále a rozbehla sa po ešte zarosenom trávniku na terasu.
Do cesty jej odrazu vbehla malá Emily.
,,Ahooj Sanco!" natešene sa s ňou zvítala, chmatla ju za ruku a ťahala ju k domu.
,,Emily! Ako to, že si tu tak skoro ráno?"
,,Už sa mi nechcelo ležať v posteli. Takáá nuda!"
,,A teta Dafnia o tom vie?" vyzvedala Sanco, kým ju Emily pobádala, aby šla rýchlejšie.
,,Nie, ona ešte spí." Emily nad tým mávla rukou a vzápätí ukázala prstom na terasu: ,,Je tu ujo Salore!"
,,Vy ste ale ranné vtáčatá, to vám poviem," hovorila Maoto, keď každému nalievala malinovku do pohára.
,,A ty tiež Maoto," podotkla Sanco a vzala si jeden čerešňový koláč z tácky, ktorú im Maoto pripravila.
,,Ťahá ma to z postele, keď slnko tak svieti do okien!"
,,Aj mňa!" súhlasila Emily s Maoto a potom aj Salore prehovoril: ,,Práve som Emily prezradil, čo sa chystáme dnes -"
Vtom ho Emily prerušila, hoc aj s plnými ústami: ,,Ujo Salore chce, aby sme sa išli všetci kúpať! No nie je to super, San-San?"
Vystrčila svoju veselú tvár tesne pred Sanco a Salore na to privrel oči a jemne sa usmial.
,,To teda je," potešila sa Sanco a vyslala ďakovný pohľad k Saloremu.
,,Ale pôjdeme tam, len ak budeš dobrá, Emily," vystríhal ju Salore, keď si dal dúšok z malinovky. ,,Už nikdy neodíď z domu len tak. Vždy tete Dafnii povedz, kam ideš."
Emily sa chvíľu ošívala a hrala sa s obrusom na stole. ,,Ale, noo dobre."
Maoto sa vyklonila z ohrádky na terase: ,,Aha, my o vlku -" a zakývala Dafnii na pozdrav.
,,Zdravím vospolok. Tak tu si, ty malý čertík!"
Dafnia chytila svoj malý poklad do náruče a roztočila ho vo vzduchu.
,,Toto mi už nikdy nerob!"
Po chvíli, keď sa hovor okolo stola rozprúdil, naklonil sa Salore k Sanco: ,,Vieš, Sanco, ako si mi kedysi na Zemi povedala, že mi raz ukážeš miesta, na ktorých človek môže byť rád."
,,Ech," musela zaloviť hlboko v pamäti, aby nahmatala tú zaprášenú spomienku. ,,Áno, spomínam si na niečo také."
Salore sa potešil, keď mu prisvedčila. ,,Viem, že ten sľub už nemôžeš splniť, a tak ti..."
V tom momente sa medzi nich vplietla zvedavá Emily s hlasným: ,,Čooo? Aký SĽUB?"
Po diere v konverzácii a po absolútnom tichu Salore riekol: ,,Len taká jedna vec."
,,Akáá vec?" neprestala Emily dobiedzať.
Dafnia sa zatiaľ pokúšala prinútiť Emily, aby si sadla a nelietala okolo Salore a Sanco ako zblúdená svetlica. Ale Salore už mal prichystanú odpoveď:
,,Je to tajné."
Potom potichu Emily zašepkal do ucha: ,,Je to tajné miesto. Obom vám ho ukážem, keď prídeme na pláž. Ale nikomu ani muk! Pssst!"
Emily sa zaprisahala, že bude mlčať ako hrob a toto veľké tajomstvo nikomu neprezradí. Na to sa Salore spokojne usmial a usadil Emily späť na prútenú stoličku.
Slnko ich nesklamalo a statočne ohrievalo zem až do večera. Pláž pri Agavom mori bola tým najlepším miestom na oddych a ničnerobenie. Salore s Rikkato a celou jej rodinou pripravili pri vode menšie občerstvenie a pozvali všetkých priateľov a aj niektorých susedov a známych z mestečka, aby sa k nim pridali.
Malé deti šantili vo vlnách pri brehu, niektorí dospelí sa zhovárali v kruhu na plážových stoličkách, iní jedli a pili alebo len tak ležali na deke či na lehátku. Ponnto sa s jedným chlapíkom menom Sargase pretekal v plávaní na rýchlosť, zatiaľ čo Rose lovil mušle a popritom skúmal riasy a iné vodné rastliny. Dafnia sa nechala Rikkato zasypať pieskom až po krk, Zara obklopená deťmi si s nimi stavala pieskový hrad a Sancina mama debatovala so susedkami spolu s Maoto. Sancina kamarátka Regie sa v tom čase zabávala v mori so spolužiačkami.
Medzitým sa Salore so Sanco a Emily po boku vydali na ,,tajné" miesto. Vyliezli na kopec stojaci nad plážou a pustili sa po bočnej strmšej cestičke smerom nahor. Z diaľky k nim doliehal šum mora a hukot vĺn. Hlasy z pláže postupne zanikali v božské ticho prerušované len zvukmi prírody. Salore pre istotu chytil Emily za ruku, aby nespadla a pokynul Sanco, aby vyšliapala ešte kúsok. Tam pri veľkej skale sa zastavili.
,,Fíha! To sme ale vysoko!" nadchýnala sa Emily.
,,Malebné miestečko! Je to tu také odľahlé, ale útulné," pridala sa Sanco a Salore prikývol. Potom obišli skalu zboku a vyšli na úplný vrchol, kde na rovnej ploche rástla len suchá vetrom ošľahaná tráva a akési bylinky.
,,A sme tu," povedal Salore a sadol si na Zem. Oprel si lakte o kolená a vychutnával si výhľad na more. Sanco nasledovala jeho príklad. Emily sa hneď začala nudiť, a tak jej Salore navrhol, aby sa šla pozrieť za jeden krík.
,,Hniezdi tam alka pestrozobá a má mláďatá. Môžeš sa na ne pozrieť, ale nechytaj ich."
,,Dobre!" dychtivo sa tam rozbehla. Salore využil tú chvíľu na to, aby Sanco povedal to, čo mal na srdci.
,,Sanco, ak sem budeš chcieť prísť znova, skús sa vydať úzkou cestičkou, čo vedie naľavo do tej skaly. Dovedie ťa na ešte tichšie a krajšie miesto. Postavil som tam Mikymu kríž. A hlavne: dávaj si tam pozor."
,,Uhm, ďakujem, a... Salore?"
,,Áno?" obrátil k nej hlavu.
,,Nevadí, ak tam aj ja pridám ďalší kríž?"
,,Samozrejme, že nie. A.. ja viem, že som ti ďakoval už predtým, ale robím to znovu. Vďaka Sanco. Vždy zostaneš prvým človekom, ktorému som na Zemi vyslovil dôveru."
Odrazu ich prerušil Emilin výskot:
,,Jééj, tie majú pekné červené zobáčiky! Poďte sa sem pozrieť!"
,,Už ideme!" zakričal na ňu Salore a zľahka Sanco objal. ,,Ďakujem."
,,Aj aj ti ďakujem za záchranu môjho života aj Rose!"
Potom obaja vstali a odišli za volajúcou Emily. ,,No kde ste toľko?"

Keď sa všetci zišli pokope na pláži, Rikkato so Salorem sa im chystali oznámiť, prečo si ich všetkých zavolali. Obaja sa tvárili akosi zadumane, až pokým Rikkato nepovedala, že spolu so Salorem čakajú dieťa. Vtedy zhodili zo seba smutnú pretvárku a až do večera sa usmievali a všetci spolu s nimi. Len Rose jej trochu trpko zablahoželal, ale v skutočnosti jej poprial len to najlepšie. Svojej dávnej láske a jej nastávajúcemu by nemohol priať nič zlé.

Posledná úloha- kapitola 56

16. září 2015 v 19:36 Fantasy rozprávky I.
Bol teplý letný večer. Hviezdy sa práve chystali okrášliť nebo na palete noci a veselé hlasy priateľov a známych pretínali lesné ticho už dlhšiu chvíľu. Salore sedel blízko pri táboráku a opekal špekáčiky priamo na ohni. Zara rozprávala Sanco a Rikkato šťavnaté vtipy, ktoré občas zachytil aj Ponnto sediaci oproti nim na zvalenom pni s nožíkom a palicou v druhej ruke. Celý večer si z tej paličky vyrezával miniatúrny totem, ktorý sa chystal podarovať tomu, komu sa zapáči. Sancina mama jedla chleba s cibuľou a občas obrátila palicu so slaninou, na ktorú Salore zabúdal. Dafnia sa nezapájala do rozhovoru, tá sa pokúšala naučiť jedného havrana tartarunské ľudové tance. Toto divadielko sledovala Maoto, keď práve nebola v stane, aby skontrolovala, či Emily spokojne spí. Rose odišiel nazbierať drevo a raždie na oheň. Už dlhšie sa nevracal, ale nikomu to neprišlo čudné, pretože on sa tak často pozabudol, keď objavil nový druh vzácnej rastliny alebo našiel liečivú bylinku.
,,Ten Rose čoskoro tromfne aj našu Moru, a tá je fakt zručná bylinkárka. Spozná každý podozrivý trs trávy, povie ti jeho meno a účel, na ktorý sa dá použiť!" povedala Zara na margo Rosových potuliek.
,,To je pravda," prisvedčila Dafnia a zaaukala. Havran ju totiž nahnevane zobol do prsta. ,,Ty operené drevo! Hej, čo to robíš?" pohrozila mu a potom havranovi dovolila odletieť preč podľa jeho vôle.
Sancina mama prehltla posledné sústo chleba a otočila sa k Sanco: ,,Sanco, a prečo si so sebou nevzala aj Regie?"
Smutne si vzdychla: ,,Pozvala som ju, ale nemohla prísť. Ráno odcestovala za bratom do Červeného mesta."
,,Ach taak," chápavo prikývla hlavou jej mama a vtedy sa k nej z druhej strany naklonila Rikkato: ,,San-chan, podáš mi džús?"
,,Uhm," povedala a v tom momente sa Salore postavil a majestátne zahlásil: ,,Mäso je už opečené! Ide sa jesť!"
Ponnto sa hneď potešil a odložil svoje vyrezávané dielko: ,,No konečne sa najeme!"
Vzal do náruče drevené tácky a rozdal ich medzi osadenstvo. ,,A komu chýba? Aha, Rose..." vyvrátil oči k tmavej oblohe a naložil si jedlo.
Ako tak spokojne mľaskali, začuli z kríkov podozrivý šuchot. Salore okamžite siahol do vrecka pre karty, Ponnto bol pripravený kedykoľvek povolať svoj meč a Rikkato so Sanco vrhli rýchly pohľad k tráve, aby si rozdelili najbližšie rastúce kvety. Na oblohe priateľsky zakrákala vrana. Zara sa s vytaseným mečom priblížila ku kríkom.
,,Kto si? Zviera či narušiteľ mieru?"
V tme sa zjavila čierna postava a nevinným hlasom prehlásila: ,,To som predsa ja, Rose!" Prikročil bližšie a zhodil na zem kôpku dreva zaviazanú v štvorcovej látke. Na vlasoch mu trónilo zopár listov a z vreciek nohavíc a košele mu trčali stonky rôznych kvetov. ,,Prichádzam vari v nesprávny čas?"
,,Nie, ideš práve včas!" privítala ho Sanco a usadila ho na svoju deku. ,,Akurát sme sa chystali večerať!"
,,Sanco, niečo som ti priniesol!" povedal a vytiahol z vrecka pokrčenú rastlinku. ,,Sivosienka," úzkostlivo jej kvet dal do ruky, ,,rastie len na okrajoch zrázov a otvára svoj kvet len v noci v určitú hodinu."
,,Je úchvatná! Ďakujem!"
,,Môžeme sa pokúsiť vyšľachtiť ju u nás v záhrade. Vzorku už máme."
,,Uhm!" radostne prikývla a vložila sivosienku do svojho prenosného herbára, ktorý mal hrúbku asi ako najobsiahlejší atlas vtákov.
Po jedle ostali všetci sedieť pri tlejúcom ohni a oddychovali po ťažkej a kalorickej večeri. Lenivé ticho priateľov a tradičné zvuky lesa odrazu prerušil Ponntov hlas: ,,Poviem vám o starých dávnych časoch, čo vy na to?"
Zopár hláv sa unavene zdvihlo.
,,O dávnych zastrašovacích akciách na nebohej Zemi, hm?"
Ponnto čakal veľké ovácie, ale dočkal sa len malátneho súhlasu od Sanco:
,,No dobre, tak nám o tom povedz."
,,Tak," nadýchol sa, ,,všetko to začalo, keď som ako malý chlapec našiel na dne Krištáľového jazera svoj budúci meč..."
Zara ho však otrávene zastavila: ,,Ponnto, skráť to. Veď kým sa ty dostaneš k prvej akcii, tak tu zatiaľ obelieme."
Ponnto vrhol na Zaru vražedný pohľad, ale vzápätí sa usmial na svojich poslucháčov a začal rozprávať starodávne príbehy.
,,Čože?!" pohoršovala sa Sanco. ,,To mali byť všetko výstrahy pre pozemšťanov?"
Maoto ju upozornila, nech je tichšie, aby nezobudila Emily s Dafniou.
Ponnto pokýval hlavou: ,,Presne tak. Čo ste si mysleli, že kto robí tie kruhy v obilí? Vidláci so zmyslom pre humor?"
Sanco sa zavrtela na svojom mieste a zakrútila sa tuhšie do deky.
,,Alebo mimozemšťania!" ozvala sa Sancina mama.
,,Nooo," zamyslel sa Ponnto, ,,prakticky to bola pravda. Žijeme mimo Zeme, takže sme mimozemšťania."
Sancina mama pokračovala: ,,Ale nikdy sme nerozlúštili, čo tie kruhy znamenali."
,,Oooch!" pleskla sa Rikkato po čele, ,,boli to ekologické výstrahy v jednoduchej medzihviezdnej morzeovke."
Sanco aj s mamou na ňu prekvapene vypleštili oči: ,,To vážne???"
,,Smrteľne."
Ponnto už po druhý raz za tento večer obrátil oči ku hviezdam.
,,Ja som na stretnutiach Rady vždy hovoril, aby sme to napísali stručne a jednoducho v angličtine a nie v tom galaktickom esperante, ale nikto ma nepočúval."
,,No vidíš," vzdychol si Salore. ,,Varovaní sme na Zemi vykonali nespočetné množstvo, ale ľudia boli k tým hrozbám hluchí."
,,A aké varovania ešte?" Sanco chcela vedieť viac.
,,Napríklad zemetrasenie v Mexiku. Do toho sme boli prinútení, keď nám kvôli zásahom na Zemi v bani zasypalo väčšinu chlapov Zemného živlu. Kons vám to chcel oplatiť."
,,A tak sme museli vyvolať to zemetrasenie," pokorne dokončil Ponnto.
,,Preboha!" krútila hlavou Sancina mama a Ponnto chmúrnu náladu hneď zahnal:
,,Najlepšie bolo strašenie takzvanými duchmi. Robiť bordel v domoch a bytoch. Ten záťah v Enfielde bola pekná makačka na zneviditeľnenie sa."
Zara sa zasmiala: ,,Ty si v tom expert."
,,A ty? Keď si sa zviditeľnila pri vytváraní päťcípej hviezdy - pentagramu - v poli."
,,No dobre-dobre," upokojovala ho Zara a Sanco sa nevinne opýtala:
,,Myslíte poltergeist?"
,,Ach, áno. Tak ste si to vy nazvali," prisvedčila Rikkato a Ponnto sa sám pre seba zachechtal: ,,Ale najväčšia sranda bol Dracula, Yeti a potom aj Nessie."
Sanco sa takmer zadrhla, keď započula tie mená. Vypukla v šialený rehot, ktorý už Maoto nedokázala utlmiť. Nemohla uveriť tomu, že tie prízraky, ktoré kedysi desili ľudstvo, boli výstrahy pre pozemských, aby prestali ničiť planétu. Yeti bol vyslaný do vysokohorských oblastí, aby strašil ľudí a odrádzal ich od klčovania lesov.
,,Hynuli nám storočné stromy. Čo sme mali robiť?" obraňoval sa Ponnto a Salore na to prikývol.
,,A čo Dracula, to bol kto?" Sanco ich bombardovala otázkami.
,,Jeden z Tartarunčanov, ktorý už zomrel," vysvetľoval Salore. ,,Mal od narodenia také špicaté zuby, a tak bol na tú úlohu ako stvorený. Celkom sa zžil so svojou postavou a nechcel z toho Rumunska odísť. Museli sme ho späť domov odteleportovať."
Rikkato k tomu ešte dodala: ,,Ale u nás bežne žijú vampíry. Cucajú nektár z kvetov a z ovocia, a nie krv."
,,Aj Nessie existuje?" Sanco zachvátila vlna extatického nadšenia pri tom pomyslení. Jej mama sa len usmiala.
,,Bohužiaľ nie," povedal Ponnto. ,,Bol to dokonalý hologram. Vytvoril ho náš iluzionista Racks."
Salore ho prerušil: ,,Racks žije?"
,,Jasne. Musel vytvoriť asi päťdesiat rôznych hologramov svojej smrti, aby prežil. Mazaný to chlapík, i keď teraz trpí paranojou. Všade zanecháva svoje falošné identity a sám sa skrýva bohviekde."
Sancina mama sa začala o tému ,,Nessie" živo zaujímať. ,,A prečo práve jazero Loch Ness?"
Salore sa k nej otočil a prívetivo jej odpovedal:
,,To jazero bolo spojené s naším Jazerom pokladov. Pozemšťania doňho vypúšťali všelijaké jedy a ničili tak jeho kvalitu, a to ohrozovalo aj naše jazero. Keď sme doň vypustili tú ,,príšeru", jazeru dali odvtedy pokoj a už tam viac nevkročili. Bola to jedna z najúspešnejších akcií."
Potom ešte spomenuli explóziu sopky Krakatoa v Indonézii a pripomenuli si aj najsmutnejšiu hrozbu v dejinách ich pamäte - potopenie Titanicu.

Vrava sa ozývala v lese až do skorých ranných hodín, kým ich nevystriedalo čvirikanie vrabcov v kríkoch. Dokonca aj Rose sa v ten posvätný moment svitania vrátil s vencom upleteným z materinej dúšky a podivil sa, keď svojich priateľov uvidel stále ležať okolo ohniska. Zopár z nich sa zívajúc dotackalo do stanov, niektorí menej unavení zostali pri vyhasnutom ohni a tam zaspali. Bol víkend, a tak ich nečakali žiadne povinnosti, ktoré by im zaťažovali mysle.Bol teplý letný večer. Hviezdy sa práve chystali okrášliť nebo na palete noci a veselé hlasy priateľov a známych pretínali lesné ticho už dlhšiu chvíľu. Salore sedel blízko pri táboráku a opekal špekáčiky priamo na ohni. Zara rozprávala Sanco a Rikkato šťavnaté vtipy, ktoré občas zachytil aj Ponnto sediaci oproti nim na zvalenom pni s nožíkom a palicou v druhej ruke. Celý večer si z tej paličky vyrezával miniatúrny totem, ktorý sa chystal podarovať tomu, komu sa zapáči. Sancina mama jedla chleba s cibuľou a občas obrátila palicu so slaninou, na ktorú Salore zabúdal. Dafnia sa nezapájala do rozhovoru, tá sa pokúšala naučiť jedného havrana tartarunské ľudové tance. Toto divadielko sledovala Maoto, keď práve nebola v stane, aby skontrolovala, či Emily spokojne spí. Rose odišiel nazbierať drevo a raždie na oheň. Už dlhšie sa nevracal, ale nikomu to neprišlo čudné, pretože on sa tak často pozabudol, keď objavil nový druh vzácnej rastliny alebo našiel liečivú bylinku.
,,Ten Rose čoskoro tromfne aj našu Moru, a tá je fakt zručná bylinkárka. Spozná každý podozrivý trs trávy, povie ti jeho meno a účel, na ktorý sa dá použiť!" povedala Zara na margo Rosových potuliek.
,,To je pravda," prisvedčila Dafnia a zaaukala. Havran ju totiž nahnevane zobol do prsta. ,,Ty operené drevo! Hej, čo to robíš?" pohrozila mu a potom havranovi dovolila odletieť preč podľa jeho vôle.
Sancina mama prehltla posledné sústo chleba a otočila sa k Sanco: ,,Sanco, a prečo si so sebou nevzala aj Regie?"
Smutne si vzdychla: ,,Pozvala som ju, ale nemohla prísť. Ráno odcestovala za bratom do Červeného mesta."
,,Ach taak," chápavo prikývla hlavou jej mama a vtedy sa k nej z druhej strany naklonila Rikkato: ,,San-chan, podáš mi džús?"
,,Uhm," povedala a v tom momente sa Salore postavil a majestátne zahlásil: ,,Mäso je už opečené! Ide sa jesť!"
Ponnto sa hneď potešil a odložil svoje vyrezávané dielko: ,,No konečne sa najeme!"
Vzal do náruče drevené tácky a rozdal ich medzi osadenstvo. ,,A komu chýba? Aha, Rose..." vyvrátil oči k tmavej oblohe a naložil si jedlo.
Ako tak spokojne mľaskali, začuli z kríkov podozrivý šuchot. Salore okamžite siahol do vrecka pre karty, Ponnto bol pripravený kedykoľvek povolať svoj meč a Rikkato so Sanco vrhli rýchly pohľad k tráve, aby si rozdelili najbližšie rastúce kvety. Na oblohe priateľsky zakrákala vrana. Zara sa s vytaseným mečom priblížila ku kríkom.
,,Kto si? Zviera či narušiteľ mieru?"
V tme sa zjavila čierna postava a nevinným hlasom prehlásila: ,,To som predsa ja, Rose!" Prikročil bližšie a zhodil na zem kôpku dreva zaviazanú v štvorcovej látke. Na vlasoch mu trónilo zopár listov a z vreciek nohavíc a košele mu trčali stonky rôznych kvetov. ,,Prichádzam vari v nesprávny čas?"
,,Nie, ideš práve včas!" privítala ho Sanco a usadila ho na svoju deku. ,,Akurát sme sa chystali večerať!"
,,Sanco, niečo som ti priniesol!" povedal a vytiahol z vrecka pokrčenú rastlinku. ,,Sivosienka," úzkostlivo jej kvet dal do ruky, ,,rastie len na okrajoch zrázov a otvára svoj kvet len v noci v určitú hodinu."
,,Je úchvatná! Ďakujem!"
,,Môžeme sa pokúsiť vyšľachtiť ju u nás v záhrade. Vzorku už máme."
,,Uhm!" radostne prikývla a vložila sivosienku do svojho prenosného herbára, ktorý mal hrúbku asi ako najobsiahlejší atlas vtákov.
Po jedle ostali všetci sedieť pri tlejúcom ohni a oddychovali po ťažkej a kalorickej večeri. Lenivé ticho priateľov a tradičné zvuky lesa odrazu prerušil Ponntov hlas: ,,Poviem vám o starých dávnych časoch, čo vy na to?"
Zopár hláv sa unavene zdvihlo.
,,O dávnych zastrašovacích akciách na nebohej Zemi, hm?"
Ponnto čakal veľké ovácie, ale dočkal sa len malátneho súhlasu od Sanco:
,,No dobre, tak nám o tom povedz."
,,Tak," nadýchol sa, ,,všetko to začalo, keď som ako malý chlapec našiel na dne Krištáľového jazera svoj budúci meč..."
Zara ho však otrávene zastavila: ,,Ponnto, skráť to. Veď kým sa ty dostaneš k prvej akcii, tak tu zatiaľ obelieme."
Ponnto vrhol na Zaru vražedný pohľad, ale vzápätí sa usmial na svojich poslucháčov a začal rozprávať starodávne príbehy.
,,Čože?!" pohoršovala sa Sanco. ,,To mali byť všetko výstrahy pre pozemšťanov?"
Maoto ju upozornila, nech je tichšie, aby nezobudila Emily s Dafniou.
Ponnto pokýval hlavou: ,,Presne tak. Čo ste si mysleli, že kto robí tie kruhy v obilí? Vidláci so zmyslom pre humor?"
Sanco sa zavrtela na svojom mieste a zakrútila sa tuhšie do deky.
,,Alebo mimozemšťania!" ozvala sa Sancina mama.
,,Nooo," zamyslel sa Ponnto, ,,prakticky to bola pravda. Žijeme mimo Zeme, takže sme mimozemšťania."
Sancina mama pokračovala: ,,Ale nikdy sme nerozlúštili, čo tie kruhy znamenali."
,,Oooch!" pleskla sa Rikkato po čele, ,,boli to ekologické výstrahy v jednoduchej medzihviezdnej morzeovke."
Sanco aj s mamou na ňu prekvapene vypleštili oči: ,,To vážne???"
,,Smrteľne."
Ponnto už po druhý raz za tento večer obrátil oči ku hviezdam.
,,Ja som na stretnutiach Rady vždy hovoril, aby sme to napísali stručne a jednoducho v angličtine a nie v tom galaktickom esperante, ale nikto ma nepočúval."
,,No vidíš," vzdychol si Salore. ,,Varovaní sme na Zemi vykonali nespočetné množstvo, ale ľudia boli k tým hrozbám hluchí."
,,A aké varovania ešte?" Sanco chcela vedieť viac.
,,Napríklad zemetrasenie v Mexiku. Do toho sme boli prinútení, keď nám kvôli zásahom na Zemi v bani zasypalo väčšinu chlapov Zemného živlu. Kons vám to chcel oplatiť."
,,A tak sme museli vyvolať to zemetrasenie," pokorne dokončil Ponnto.
,,Preboha!" krútila hlavou Sancina mama a Ponnto chmúrnu náladu hneď zahnal:
,,Najlepšie bolo strašenie takzvanými duchmi. Robiť bordel v domoch a bytoch. Ten záťah v Enfielde bola pekná makačka na zneviditeľnenie sa."
Zara sa zasmiala: ,,Ty si v tom expert."
,,A ty? Keď si sa zviditeľnila pri vytváraní päťcípej hviezdy - pentagramu - v poli."
,,No dobre-dobre," upokojovala ho Zara a Sanco sa nevinne opýtala:
,,Myslíte poltergeist?"
,,Ach, áno. Tak ste si to vy nazvali," prisvedčila Rikkato a Ponnto sa sám pre seba zachechtal: ,,Ale najväčšia sranda bol Dracula, Yeti a potom aj Nessie."
Sanco sa takmer zadrhla, keď započula tie mená. Vypukla v šialený rehot, ktorý už Maoto nedokázala utlmiť. Nemohla uveriť tomu, že tie prízraky, ktoré kedysi desili ľudstvo, boli výstrahy pre pozemských, aby prestali ničiť planétu. Yeti bol vyslaný do vysokohorských oblastí, aby strašil ľudí a odrádzal ich od klčovania lesov.
,,Hynuli nám storočné stromy. Čo sme mali robiť?" obraňoval sa Ponnto a Salore na to prikývol.
,,A čo Dracula, to bol kto?" Sanco ich bombardovala otázkami.
,,Jeden z Tartarunčanov, ktorý už zomrel," vysvetľoval Salore. ,,Mal od narodenia také špicaté zuby, a tak bol na tú úlohu ako stvorený. Celkom sa zžil so svojou postavou a nechcel z toho Rumunska odísť. Museli sme ho späť domov odteleportovať."
Rikkato k tomu ešte dodala: ,,Ale u nás bežne žijú vampíry. Cucajú nektár z kvetov a z ovocia, a nie krv."
,,Aj Nessie existuje?" Sanco zachvátila vlna extatického nadšenia pri tom pomyslení. Jej mama sa len usmiala.
,,Bohužiaľ nie," povedal Ponnto. ,,Bol to dokonalý hologram. Vytvoril ho náš iluzionista Racks."
Salore ho prerušil: ,,Racks žije?"
,,Jasne. Musel vytvoriť asi päťdesiat rôznych hologramov svojej smrti, aby prežil. Mazaný to chlapík, i keď teraz trpí paranojou. Všade zanecháva svoje falošné identity a sám sa skrýva bohviekde."
Sancina mama sa začala o tému ,,Nessie" živo zaujímať. ,,A prečo práve jazero Loch Ness?"
Salore sa k nej otočil a prívetivo jej odpovedal:
,,To jazero bolo spojené s naším Jazerom pokladov. Pozemšťania doňho vypúšťali všelijaké jedy a ničili tak jeho kvalitu, a to ohrozovalo aj naše jazero. Keď sme doň vypustili tú ,,príšeru", jazeru dali odvtedy pokoj a už tam viac nevkročili. Bola to jedna z najúspešnejších akcií."
Potom ešte spomenuli explóziu sopky Krakatoa v Indonézii a pripomenuli si aj najsmutnejšiu hrozbu v dejinách ich pamäte - potopenie Titanicu.
Vrava sa ozývala v lese až do skorých ranných hodín, kým ich nevystriedalo čvirikanie vrabcov v kríkoch. Dokonca aj Rose sa v ten posvätný moment svitania vrátil s vencom upleteným z materinej dúšky a podivil sa, keď svojich priateľov uvidel stále ležať okolo ohniska. Zopár z nich sa zívajúc dotackalo do stanov, niektorí menej unavení zostali pri vyhasnutom ohni a tam zaspali. Bol víkend, a tak ich nečakali žiadne povinnosti, ktoré by im zaťažovali mysle.

Posledná úloha- kapitola 55

14. září 2015 v 18:46 Fantasy rozprávky I.
O dva roky neskôr

Krajina sa pomaly stavala na nohy a zelenala sa o čosi viac každým dňom. Zásluha za túto prácu patrila obyvateľom planéty Tartarun, ktorí sa o svoju zem starali ako o svoje malé dieťa. Ekologický systém Tartarunu už nebol spojený so Zemou ani so žiadnou inou planétou, a tak nepocítil žiadny negatívny dopad spôsobený cudzími svetmi. Existoval sám o sebe a prekvital v prírodných krásach.
,,Mám pocit, Sanco, že tento rok zasa s Rose vyhráte. Vás nikto neporazí!"
Sanco sa na svoju mamu milo usmiala: ,,Ale mami, to nevieš, čo si na nás prichystajú Rikkato so Salore..."
Mama pokrčila ramenami. ,,Neviem, ale držím vám palce!" zatvárila sa tajnostkársky a ustlala postele. ,,Inak, vieš, že dnes u nás spí Emily, že?"
,,Jasne!" prikývla, ,,nezabudla som."
Odrazu niekto zaklopal na dvere.
,,Áno?" spýtala sa Sancina mama.
,,Môžem?"
Vo dverách sa zjavila modrovlasá žena s jemnými črtami tváre. ,,Dafnia nám poslala balík s bielymi šatami. Poďte si ich vyskúšať!"
Sanco spolu s mamou nedočkavo nasledovali Maoto dole do predizby.
,,Teda, Dafnia si švihla," komentovala to Sanco, keď rozväzovala belasú stužku priviazanú na balíku.
Maoto sa oprela o stenu a nahliadla im cez rameno: ,,Veď už pozajtra sa začína oslava výročia mieru. Balík prišiel práve včas."
,,Tie sú krásne!" Sanco sa rozplývala nad krátkymi hodvábnymi šatami s nariasenou sukňou.
Jej mama si všimla visačku prilepenú k rukávom: ,,Sú pre teba!"
Maoto pritakala: ,,Dafniina známa vie úžasne šiť."
Zachránení ľudia zo Zeme si zvykali na nový spôsob života a pomaly sa asimilovali s domácim obyvateľstvom. Sanco našla svoju nezvestnú mamu a keď ich Maoto požiadala, aby prebývali u nej, Sanco žiarila blahom a ani Ponnto sa nesťažoval.
Salore sa zmieril s Rose, bývalí nepriatelia si podali ruky a zakopali tak dávnu vojnovú sekeru, i keď k sebe nedokázali prechovávať žiadne hlboké priateľstvo. Na dôvažok, Salore bol verejne zbavený viny a očistený presne na deň prvého výročia mieru.
Sanco sa lepšie spoznala s Rikkato a odvtedy často chodievala s ňou a Salorem na dlhé výlety do okolitých hôr a lesov.
Rose nikdy neprestal milovať Rikkato, ale nemohol s tým nič robiť, len si uchovávať v pamäti spomienky na časy, keď s ňou trávil dni a dúfal, že bude patriť len jemu. Rikkato však do konca vekov zostala verná svojmu kartovému princovi.
Zvolaná rada na zasadaní rozhodla, že obnoví školy, a tak si Sanco našla zopár priateľov aj z radov spolužiačok. Nikdy však neprestala myslieť na svoju najlepšiu kamarátku zo Zeme -Bridget. Tá si v jej srdci vždy udržiavala čestné miesto, ktoré nemohlo byť nahradené nikým iným.
Dafnia sa nemohla citovo odtrhnúť od malej Emily, pozemského dievčatka, a preto si ho adoptovala. Zrekonštruovala si svoju starú chalupu na kopci a vytvorila permanentné portály smerujúce od ich chalupy rovno na námestie v mestečku, kde bývali jej priatelia a známi, aby s nimi bola vždy v kontakte.
Ponnto neprestal trénovať svoju kondíciu a svaly. Spolu so Zarou chodili behať na dlhé trate a zdokonaľovať svoje schopnosti. Ostali naveky nerozlučnými priateľmi.

A tak svet pokojne plynul, občas prerušený nejakou tou fiestou a sviatkom, či súťažou o najkrajšiu záhradu, ktorou momentálne Rose so Sancou žili.

Posledná úloha- kapitola 54

14. září 2015 v 18:39 Fantasy rozprávky I.
*
Hľadanie a zapisovanie ľudí prebiehalo už druhý deň a noc. Na tretí deň ráno sa Salore prebral z dlhého regeneračného spánku a otvoril tak oči svetu. Slnko už znova svedomito pražilo na poničený a neduživý Tartarun a spev vtákov sa ozýval za otvoreným oknom.
Och, ako dlho som spal?! zdesil sa a náhlivo si povyberal karpiny zo zlepených očí. Vtedy mu zrak zostal visieť na črepníku s kvetmi, ktorý stál na nočnom stolíku vedľa postele.
Ruže spolu s tulipánmi? začudoval sa a vzápätí si všimol plátenné vrecúška opreté o črepník. Jedno z nich vzal do rúk s vysypal si jeho obsah do dlane. Hmm, to sú akési semienka... Vrátil miniatúrny poklad späť do vrecúška a až potom si lepšie poobzeral izbu, v ktorej sa nachádzal. Tie ružové tapety s vyobrazením Orlích hôr mu v mysli vzkriesili staré spomienky.
Flashback :
,,Heeej, Sal! Ako si ma tak rýchlo našiel?! To nie je féééér!"
Rikkato vyliezla spod postele celá od prachu a vyskočila na posteľ.
,,Ja som nepodvádzal! Prisahám! To je ten môj siedmy zmysel, veď vieš!" zasmial sa a pošteklil ju.
Z hrdla jej vyrazil veselý smiech: ,,Prestaň! To šteklí!"
Nikdy jej nepovedal, akú výhodu mal pri hre na schovávačku. Vždy poľahky zacítil jej kvetovú vôňu. Voňala po zarosených ranných ružiach.
,,Poďme sa hrať na skrývačku von do záhrady!" navrhla a vyškriabala sa na okennú parapetu, ,,tam bude väčšia zábava!"
Rikkato zoskočila z okna do záhonov s begóniami. Nevadilo jej, že vonku prší. Dážď ju nemohol zastaviť pred ničím, čo si zaumienila. Vždy rada Saloremu vyvádzala čertoviny.
Keď videla, že jej kamarát už vyskakuje z okna, rozpažila ruky a begónie sa od seba oddelili tak, aby Salore padol do blata alebo do tvrdej hliny podľa toho, aké bolo práve počasie. Tentoraz sa rozprskol do mäkkej hliny a celý sa zašpinil. Rikkato sa nato so smiechom rozbehla do odľahlých kútov ich rodinnej záhrady, aby sa tam niekde skryla, kým Salore rátal do tridsať opierajúc si čelo o prekrížené ruky na múre domu. Medzi zmesou najrozličnejších vôní sa mu Rikkatina aura ťažkou rozlišovala. Mýlili ho iné druhy kvetov a taktiež ho zavádzali dlhé rady ružových kríkov lemujúce hranice pozemku, v ktorých sa Rikkato najradšej schovávala.
,,A teraz sa pôjdem schovať ja!" povedal, keď ju našiel schovanú pod obrovským listom zakrpateného stromu pri jazierku.
,,Dobre, ale potom mi ukážeš, ako vieš lietať!" rozžiarili sa jej oči.
,,Nie, rodičia mi to zakázali!"
,,Ale no taaak, prosím, prosím!"
Tým prosebným očiam nevedel odolať, a tak to ostalo aj doteraz.
Salore so zatajeným dychom otvoril dvere do izby a prekĺzol na chodbu. Snažil sa kráčať tak, aby nevydával takmer žiadny zvuk a huňatý koberec mu poslúžil ako dokonalý tlmič krokov. Dýchal vôňu toho domu, do ktorého mal tak veľmi dlho zakázaný vstup. Pristavil sa pri veľkom zrkadle s hnedým dreveným rámom a nahliadol doň. Až vtedy si uvedomil, že má oblečené voľné biele tričko a tenké domáce nohavice.
Niekto ma prezliekol!
V prvom momente sa mu do tváre chcela nahnať červeň, ale potom mu svitlo, že to mohla byť len Rikkato. Upokojil sa a došiel ku schodom vedúcim dole do haly. Z kuchyne sa ozývala tichá vrava a sladká vôňa jedla sa k nemu ťahala až na prvé poschodie. Salore sa na chvíľu oprel o zábradlie a potom zašiel do kúpeľne vykonať najnutnejšie potreby.
Akonáhle vstúpil do kuchyne, všetci zanechali svoju doterajšiu činnosť a upreli zrak naňho. Rikkatin otec naňho pozrel spoza obrovitánskej knihy, jej strýko položil na stôl hrnček s čajom a Rikkato sa k nemu zvrtla od kuchynskej linky, kde natierala na hrianky maslo.
,,Sal! Ty si už vstal! No konečne!" tešila sa a hneď ho išla vášnivo privítať.
,,Dobré ráno!" Salore stihol pozdraviť osadenstvo ešte predtým, než sa ho Rikkato zmocnila.
,,Už som mala pocit, že spíš celé veky, Sal! Som šťastná, že ťa takto vidím!" rozplývala sa a on jej podobné pocity opätoval.
,,Aj ja som šťastný! V tejto chvíli som najšťastnejší muž vo vesmíre!"
Po zvítaní ho Rikkato šikovne usadila za stôl a postrčila mu pred nos niekoľko hrianok, maslo a pohár s medom. ,,Musíš byť hladný ako vlk, však?"
,,Uhm, ďakujem!"
,,Tak vitaj späť, Mqartur!" podal mu Rikkatin otec ruku. ,,Od našej ružičky som sa dozvedel celú pravdu. Mrzí ma ten veľký omyl, ak mi to prepáčiš."
Salore jeho ruku stisol a vrelo mu odpovedal: ,,Ďakujem, pán Bloomon! Som rád, že som sa sem mohol slobodne vrátiť. Každý robí chyby, ale tí, ktorí ma očiernili, už nebudú môcť vziať späť svoje slová..."
Pán Bloomon ticho prikývol a pozrel k zemi. Naozaj mu to bolo ľúto a cítil sa zahanbene, keď musel priznať svoj omyl a krivé obvinenia. ,,Máš pravdu a ja ťa nikdy viac nebudem nútiť na míle obchádzať náš dom. Si tu vždy vítaný!"
,,Ďakujem ešte raz, pane."
,,Môžeš mi hovoriť Alas."
,,Tak dobre, Alas," Salore sa usmial a nedočkavo si naložil na tanier. ,,A kde máš mamu, Rikka?"
,,Oh! Je vonku v záhrade! Hneď ju zavolám, že už si sa zobudil!" natešene vyhŕkla a priskočila k otvorenému oknu, aby mamu zavolala dnu. ,,A inak, Sal, tie kvety a semiačka ti poslal Rose. Chce sa s tebou zmieriť."
Saloremu spadol zababraný nožík na zem. To vôbec nečakal ani v najbláznivejších snoch. Môj najväčší sok, rival a nepriateľ! To nie je možné, myslel si v duchu, keď sa s jemným ,,pardon" zohýbal k zemi po nožík.
,,A bolo tu za tebou aj také hnedovlasé dievča. Tuším, že jej meno sa začínalo na ,,s". Mám to tu na papieriku," oznámila mu a odbehla do predsiene pre malý popísaný papierik.
Kým ho čítal, Rikkato mu ešte povedala, že jeho starká stále žije a očakáva ho vo svojej chalúpke.
,,To je skvelá správa! Ďakujem, Rikka! Hneď ju idem pozrieť a po ceste sa zastavím aj za Sanco. Nevieš, kde by som ju mohol nájsť?"
Rikkato sa zatvárila zmätene.
,,Ach, prepáč. To je to dievča, čo mi tu nechalo ten odkaz."
,,Aha!" vyjasnila sa jej tvár, ,,hovorila, že bude u Ponnta! Prichystám ti nejaké oblečenie?"
Salore vďačne prikývol a rýchlo do seba nahádzal raňajky.

Chúďa Sanco! Myslí si, že sa na ňu hnevám pre Rose. Musím ju vyviesť z omylu. A ktovie, ako sa cíti, len tak na cudzej planéte. Našla svoju rodinu alebo niekoho blízkeho??? A starká je nažive!!!

Posledná úloha- kapitola 53

14. září 2015 v 18:20 Fantasy rozprávky I.
*
Na druhý deň ráno Dafnia definitívne uzatvorila všetky tri portály. Tomuto rituálu sa prizerali hlúčiky ľudí aj domácich obyvateľov. Aj Sanco bola medzi nimi. Bez emócií hľadela na slabo svetielkujúci portál, ktorý sa im pomaly strácal z očí ako miznúca hmla. Nikto nič nehovoril. Sanco myslela na to, či ním prešiel niekto z jej rodiny, príbuzných, známych... Nemohla sa dočkať, kým budú portály vyhasnuté, pretože potom sa mal začať realizovať Zarin plán sčítania ľudu, pri ktorom by jej Sanco asistovala. S pomocou telepata Marzella, ktorý zachytí rôznorodé zhluky vibrácií zodpovedajúce myšlienkam jednotlivých osôb, sa presunú cez medzimiestne portály na dané miesta a spíšu zoznam osôb. Sanco sa veľmi potešila tomu návrhu. Dúfala, že nielen pre ňu to prinesie pozitívne správy.
Dav sa po rozpustení posledného portálu začal rozchádzať. Šedé tváre obchádzali a míňali stojacu Sanco. Tá totiž čakala na príchod Zary s Marzellom. Bola oblečená do šiat poloľudí, ktorí zahynuli v boji na Zemi. Ich rodiny darovali suché šatstvo tým, ktorí to nutne potrebovali. Žltá ľanová košeľa, nohavice rovnakej farby, fialový plášť so sponou, ktorá sa zapínala vpredu a bledohnedé plátenné sandále - to tvorilo jej nové oblečenie, ktoré nemilosrdne dotvárala zmorená a smutná tvár.
V tej sivej spleti ľudí si odrazu povšimla niekoho, kto z nej vytŕčal. Známa postava v čiernom sa obrátila a vydala sa náhlivým krokom jej smerom. Keď vypúlené zdesené oči spočinuli na nej, už vedela, s kým má tú česť.
,,Malá Krásna Biela Ruža!" oslovil ju so slzami v očiach.
,,R-Rose!" povedala lapajúc po dychu.
Rose dojatie vôbec neskrýval. Vnoril si Sanco do záhybov svojho plášťa až tak, že jeho objatie zabolelo. ,,Ďakujem ti za svoj život, Sanco! Som tvojím večným dlžníkom!"
,,T- to ďakuj Saloremu!"
Odtiahol sa. ,,Aj jemu budem vďačný do konca života! Do konca!"
Zahriakla ho ,,Hej, neplač, lebo ma nakazíš!", ale to už si sama utierala slzy svojím plášťom. ,,Chceš si požičať?" usmiala sa a ponúkla mu kúsok plášťa.
,,Oh, vďaka. Použijem svoj."
Keď si obaja vysušili zaslzené oči, zbadali, že sa k nim blíži Zara a akýsi vysoký zošúverený chlapík v tmavozelenej róbe a s dlhšími fialovými vlasmi, ktoré mu voľne povievali okolo ramien. Kráčal so zavretými očami a vyzeral akoby pri tom meditoval. Napodiv, vôbec sa po ceste nepotkýnal.
,,O-hó, aké silné vibrácie!" telepat Marzello si zastal pri Sanco a otvoril oči. ,,Tu to žije, veru! Ty si tá otváračka portálov?"
Sanco zmätene pokrútila hlavou: ,,Nie-nie! Ja nie! Som obyčajný človek!!"
,,Zas tak obyčajný, to by som nepovedal."
Marzello vrhol letmý pohľad na mlčiaceho Rose a rýchlo ho v duchu zhodnotil. ,,Vy dvaja," ukázal kostnatými prstami na Rose a stuhnutú Sanco, ,,máte niečo spoločné. Cítim to v neuritoch, ale netuším, čo to je!"
Vtom spoza kríkov začuli krákanie vrán - Dafniin predvoj. O chvíľu sa na tom mieste zjavila aj sama Dafnia.
,,Bola som si odskočiť to chalupy. Už som tu!" dala si ruky vbok a všimla si, že v osadenstve sa nachádza jeden neznámy element. ,,A vy ste kto? Tiež nám idete pomôcť?"
,,A čo sa chystá?" nebol Rose v obraze.
,,Ideme urobiť celkové sčítanie ľudu. Tartarunčania aj pozemskí spolu."
Kým Rose stihol odpovedať, zamiešala sa im do toho Zara: ,,Ostatní, ktorí dokážu chodiť, začínajú s obnovou planéty. Sadia novú trávu a mágovia replikujú nezničené stromy. V sklade Flóry sú staré sadenice a semená. Môžete sa pridať, ak vládzete!"
Rose sa okamžite zmobilizoval. V očiach sa mu radosť len tak zaiskrila, keď prikyvoval: ,,Samozrejme! Bude mi cťou pomôcť pri obnove našej rodnej zeme!"

A tak sa Rose podujal na revitalizačnú misiu, kým Zara, Dafnia a Sanco počítali a zapisovali každú živú dušu, ktorú na Tartarune Marzello zaregistroval. Pri presunoch z miesta na miesto využívali funkciu portálov, ktoré im Dafnia zakaždým otvárala. Sanco sa z toho spôsobu cestovania statočne točila hlava, ale chcela to vydržať. V kútiku duše totiž tajne dúfala, že medzi zachránenými bude aj jej mama, Bridget alebo niekto z príbuzných.

Posledná úloha- kapitola 52

14. září 2015 v 18:14 Fantasy rozprávky I.
*
Len dážď prehlušoval náreky Rikkato márne hľadiacej do centra portálu.
,,Povedal, že sa vráti týmto portálom!" zasmrkala, keď Ponnta videla prichádzať. ,,Kde je? Kde? Kde si, Saaal?! Vráť sa!"
,,Určite sa tam objaví," pokorne povedal Ponnto sám neistý svojou odpoveďou.
To Rikkato úplne vytočilo: ,,To určite! Prečo si ho tam nechal??! Si jeho priateľ!!!"
,,A preto som splnil jeho prosbu."
Zavrel oči a sklopil zrak k zemi. Skončilo to fakt zle. Nenávisť vždy plodí len hnev a hnev je zárodkom vojen a...
Ponntove chmúrne úvahy ukončil tvrdý a nečakaný náraz do hrude. Privalili ho dvaja muži. Jeden s veľkými bielymi krídlami, druhý celý v čiernom šate. Rikkato sa bez rozmyslu vrhla na svoju lásku, a tak mal Ponnto na sebe o jednu príťaž menej.
,,A-ale to je predsa ten macher v čiernom!" bol Ponnto v šoku, keď sa Rose pozviechal a zostal apaticky kľačať v blate so skleneným pohľadom upriameným na dvojicu pred sebou. Rikkato objímala Saloreho, ktorý nebol schopný akejkoľvek reakcie, hladila mu zmoknuté vlasy a plakala do jeho tváre. Keby ho nedržala, už dávno by padol na zem únavou a rozčapil sa tam ako ropucha tesne pred hibernáciou.
Rose vnímal tie milujúce slová, ktoré nepatrili jemu a čím dlhšie ich počúval, tým viac si začínal niečo uvedomovať. Toto je skutočná láska! On si zaslúži česť a hodnosť urodzených, aj keď k nim krvou nepatrí! Myslel som si, že o ňu žiadam právom, ja hlupák! Ale to by potom nikdy nebola šťastná! Milovaná Rikkato! Rose vnútri trpel, jeho srdce pukalo, stará nenávisť hnila ako zabudnuté jablko v košíku, ale zato sa v ňom vytváralo čosi iné. Prázdno zaplnila silná vďačnosť a pocity hanby.
Prial som si vidieť ho mŕtveho a on mi zachráni život! V tej hroznej chvíli sa túžil zneviditeľniť, splynúť s blatom, aby si ho nikto nikdy viac nevšimol. Jeho prianie sa však vôbec nesplnilo. Okrem Ponnta jeho prítomnosť zachytili aj iní. Istá žena s dobrosrdečnými červenými očami a modrou hrivou mu položila ruku na rameno.
,,Pane, ste ranený?"
Rose neodpovedal.
,,Je vám niečo?"
,,Nie, nič. Som v poriadku!"
Odrazu sa prebral a pohliadol na tú ženu s jemnými črtami tváre. Jej úprimný úsmev mu zahnal chmáry.
,,Ak vám nič nie je, mohli by ste nám pomôcť s ranenými."
,,Uhm!" prikývol a vstal. Nechal sa ňou viesť až do Budovy súdu, kde ležala hŕstka zachránených.
Keď sa na Tartarun zniesla tma, k dažďu sa prikmotril vietor, vyvracal stromy z koreňov, vkrádal sa do každej možnej štrbiny a tam zavýjal. Sanco ležala na rozložených dekách a predložkách z kožušín divých zvierat vedľa neznámych ľudí. Jediná známa osoba sedela po jej pravom boku a celú noc sa ju snažila rozveseliť vtipmi z pravekej éry za čias bojov medzi pôvodnými Tartarunčanmi.
,,Zara, a kde sú ostatní?"
Sanco sa zatriasla, keď hrom udrel kdesi blízko. Pripomenulo jej to len nedávne hrôzostrašné chvíle na Zemi.
,,Sú v okolitých domoch a pravdupovediac," stíšila hlas ešte viac, ,,nie je ich veľa. Neprežilo nás mnoho."
Sanco skryla slzy do deky. Nos jej podráždil pach zatuchliny. Zara ju priateľsky pohladila po ramene.
,,Ale Dafnia hovorila, že dosť ľudí prešlo aj zvyšnými dvoma portálmi. Jeden je pod Zelenou horou asi päťdesiat kilometrov odtiaľto a druhý je na opačnom konci krajiny. Možno tvoja mamina prišla cez niektorý z nich."
,,Možno," nenápadne si utrela nové slzy. Do očí sa jej dostali chĺpky z deky, ktoré si potom nemohla po zvyšok noci vybrať.
,,A Zara?" opatrne zašepkala, keď žena s modrými vlasmi preplávala po špičkách okolo nich zo siene do druhej izby.
,,Nič nepotrebujete?" pristavila sa pri nich a potom odišla.
Zara sa nato obrátila k Sanco. ,,Inak, to vieš, že je to Ponntova sestra Maoto, že?"
,,Nie, to som nevedela," Sanco bola prekvapená, ,,ale mohlo mi to napadnúť, veď tie modré vlasy!"
,,Uhm," pritakala Zara. ,,A čo si sa ma to chcela opýtať?"
Sanco potichu zhíkla. ,,Ja...Salore sa na mňa veľmi hnevá, však?"
,,Prečo by sa mal hnevať?"
,,Kvôli Rose," ťažko vydýchla. To meno znelo ako kameň hodený na plechovú strechu.
,,Neviem, kto je Rose, ale Salore zaspal priamo pod portálom. Tak skoro ho nikto nezobudí."
Sanco nasucho preglgla. ,,On...on...?!"
,,Nieee," upokojila ju, ,,žije, ale dlhým spánkom sa dobíja a regeneruje. Tak to robí veľa mužov z našej zeme. Teda tí, ktorí majú špeciálne schopnosti."
,,Uhm," jej srdcový rytmus sa upokojil.
,,Ach, už ma chytá únava, prepáč Sanco," zazívala Zara a zamrvila sa v provizórnej posteli. ,,Pokús sa aj ty zaspať. Ráno bude možno lepšie počasie a budeš tak môcť pohľadať svoju maminu."

,,Dobre. Snáď máš pravdu," dúfala a oprela sa vyššie o stenu. Pritiahla si ku krku deku a dala očiam odpočinúť v čiernočiernej tme. Len uši sa museli ešte dlho namáhať. Zachytávali zvuky kvapiek dažďa, tečúce potoky vody, kvíliaci vietor, vŕzgajúce a následne padajúce stromy, zvuky noci a občasné zachrápanie prítomných.

Posledná úloha- kapitola 51

14. září 2015 v 18:07 Fantasy rozprávky I.
*
Zem už vôbec nevyzerala ako to, čo kedysi popisovali encyklopédie. Obývateľnou planétou sa nazývať nemohla. Jej povrch sa chvel, hlboké štrbiny vzniknuté ako dôsledok zemetrasenia sa stále rozširovali a rozvetvovali. Tie lačné priepasti pohltili všetko, čo sa dalo, všetko živé i neživé spadlo do ich nenásytného pažeráka. Čo nevtiahli tmavé diery v zemi, to dážď zmrzačil a rozpustil na najmenšie nepostrehnuteľné čiastočky, ktoré zanikli spolu s trávou, pôdou a zvyškami inej hmoty. Nereplikovateľné habitaty, prírodné krásy Zeme, pestrá paleta zvieracích druhov, liečivé rastliny, pamiatky a dedičstvo ľudstva - to všetko zmizlo v nenávratno. Nebolo cesty späť. Zem potrestala svoje neposlušné deti tým, čo ešte ľudia doposiaľ nedokázali ovládnuť - počasím. Zoslala na nich dážď, ktorý zabíjal a vymazával tak na Zemi všetky stopy po ľuďoch a ich činnosti a zároveň tým planéta platila daň za pomstu - zničenie svojej vzácnej prírody. Malá šedá temná guľa s holými planinami bez života - tak sa javila vo vesmíre. Život na nej definitívne vyhasol.
Malo to byť krásne slnečné pokojné ráno ohlasujúce nedeľu. Bolo deväť hodín ráno, keď Zara nahnala do portálu posledné dieťa. Na okamih pozrela na čierne nebo zakryté zlovestnými oblakmi, ktoré sa stalo nádržou smrti. Nič nenasvedčovalo tomu, že je nedeľa ráno. Vtáci nespievali, ľudia spali akurát tak v objatí smrtky, slnko už dávno ukončilo svoju púť na tejto planéte, nikde nerozvoniavalo jedlo, nič sa nezelenalo - život tu viac neplynul. Nebolo sa na čo pozerať. Zara sa predsa len ešte raz rozhliadla okolo seba, či neuvidí zabudnutý záchvev života, a keď neuvidela nič než hrôzu, des a rozklad, s nádejou vkročila do portálu.
*
Sanco dopadla do niečoho mäkkého a poddajného. To niečo sa jej prilepilo na oblečenie. Cítila, ako ju tráva šteklí na tvári a studená sprcha zhora ju bičuje tak, že nedokáže upadnúť do bezvedomia. Vnímala okolo seba spleť zmätených hlasov, ktoré vôbec nespoznávala. Chcela však zistiť, čo sa deje a kde sa ocitla, a tak sa s námahou prevrátila na chrbát. Dážď jej okamžite zmyl z tváre blato a premočil veci do poslednej nitky. Nespôsoboval žiadne rany ani neusmrcoval, len bol nezvyčajne ľadový.
Rozlepila jedno oko a uvidela ním hlúčik malých detí pobehujúcich sem a tam. Podaktoré z nich vzlykali a vyvolávali svojich rodičov, väčšina ale poslušne stála na mieste a tvárila sa, akoby na niečo čakala. Vtom sa pri nich zjavila Zara v sprievode neznámych žien a odviedla deti rýchlo preč. Vtedy si Sanco všimla, že jedna zo žien sa od skupinky oddelila a pobehla rovno k nej.
Jej pozornosť náhle prerušil šialený výkrik prichádzajúci odzadu.
,,Kde je Salore???!"
Sanco sa krv takmer na ľad premenila v tej chvíli. Hneď si spomenula, čo sa udialo tam v stánku s hot-dogmi a čo bolo potom. Vôľa chcela pohnúť svalmi, ale telo zlyhalo, keď sa snažilo vykonať príkaz vstať. Okrem toho, žena s dlhšími rozpustenými vlasmi modrej farby ju už chytala a odnášala niekam preč.
,,Žiješ, človiečik?" spýtal sa jej milý a starostlivý hlas a keď Sanco zamrmlala: ,,Mmmm!", jemné ruky ju zodvihli zo zeme a odniesli do sucha.
Úpenlivý krik ,,Saloreee!" prýštiaci z hĺbky strachom umoreného srdca sa jej strácal z dosahu až zanikol za buchnutím dverí.
Miestnosť, do ktorej ju tá žena doniesla, bola veľká sieň s dlhými stolmi a nespočetnými kreslami, ktoré boli teraz odsunuté zo svojej pôvodnej polohy podľa potreby. Mnohí ľudia i neľudia na nich sedeli skrčení a prekonávali bolesť zo zranení, zo straty blízkych a taktiež zdesenie a nedávnu traumu, z ktorej vyviazli živí. Pod gigantickým obrazom fúzatého starca sediaceho na oblohe sa triasli zhrčené deti zabalené do diek a kožušín. Tisli sa k sebe ako čerstvo narodené kuriatka hľadajúce teplo svojej matky. Z vedľajšej miestnosti občas vybehol niekto schopný pohybu a venoval sa zraneným.
Sanco sa ani nenazdala a už pri nej niekto stál s hrnčekom čaju a dekou na zakrytie.
,,Ďakujem...Ponnto!" prekvapene zhíkla, keď ho uvidela.
Aj on ostal udivene stáť s otvorenými ústami.
,,Dievča! Ty si tiež nažive!" tešil sa, kým ju zakrýval prikrývkou. ,,Vedel som, že Salore je spoľahlivý chlapík! Nenechal ťa v tom, čo?" veselo jej postrapatil vlasy a pokúsil sa o vierohodný úsmev.
Sanco ho však zmrazila jedinou vetou: ,,Ponnto, ja som ho tam poslala späť!!"
Slzy sa jej natisli do očí a zahmlili tak obraz práve bežiacej reality.
,,Čo?
,,Ja...chcela som, nech zachráni Rose!"
,,Rose? Nejakú kamarátku?"
Sanco vzlykla a prehltla slzy. ,,Nie! Toho muža kvetov!"
Ponnto jej celkom nerozumel. Myslel si, že blúzni zo šoku.
,,Neboj sa. On to zvládne! Za chvíľu je tu, uvidíš!" navodzoval jej pocity falošnej nádeje a tým upokojoval aj seba. Totiž, bol z toho celý rozochvený.

,,Idem sa pozrieť!"

Posledná úloha- kapitola 50

14. září 2015 v 18:04 Fantasy rozprávky I.
Jej pozornosť upútala prasklina ťahajúca sa po zadnej časti stánku. Drevená búdka s plechovou strechou sa otriasala v základoch. Sanco neopatrne vystrčila hlavu spod pultu.
,,Čo to robíš?!"
Rose ju strhol naspäť.
,,Nepočuješ to?"
Obaja zmĺkli a ich uši zachytili klepot dažďových kvapiek dopadajúcich na strechu.
,,No super! Ešte aj prší!" lamentovala Sanco.
Rose sa k tej skutočnosti nevyjadril, len počúval, ako kvapky postupne rýchlejšie a rýchlejšie bubnujú po plechu a vydávajú pritom aj iný zvuk. Zvláštny a nezvyčajný.
,,Ten sykot...!"
Rose sa postavil aj napriek hrozbe, že kvôli zemetraseniu sa stánok rozpadne a vrhol k streche vydesený pohľad.
,,Och, Bohovia zlatých ruží!!!"
,,Čo sa deje???" vstala aj Sanco, maximálne prestrašená.
,,Nevychádzaj von!" varoval ju Rose, i keď vôbec nemala v úmysle niekam odchádzať. ,,Sírnatý dážď!" doložil a ukázal prstom na pomaly sa rozleptávajúcu strechu. ,,Rýchlo na pult! Nad ním je tá strecha najodolnejšia!" Bol to absurdný nápad, keď vzali do úvahy zemetrasenie, ale ani jeden z nich sa nechcel dať zožrať smrtiacim dažďom.
,,Oh, Bože! My umrieme!!!" hystericky zvreskla Sanco, keď sa triasla kľačiac na dopukanom pulte.
,,Upokoj sa, no tak!" snažil sa ju chlácholiť Rose a zároveň si chcel stoj čo stoj udržať ako-tak pevný hlas.
,,Sanco, však?" opýtal sa jej, no ona mu nevenovala pozornosť. Zírala do hustého dažďa ako zhypnotizovaná.
,,Kde..."
,,Čo?" nechápal Rose.
,,...je moja mama??! A kde je Bridget? A starká so starkým a .." zavlnili sa jej pery, ale plač neprišiel. Smútok nebol schopný vyplaviť sa von slzami. Strach ho premohol. Rose pochopil, ale nevedel Sanco pomôcť. Nemohol jej povedať, že všetko bude v poriadku. Klamal by a k tomu sa on znížiť nechcel. Pozrel na strechu a okamžite spanikáril. Vzápätí sa zmobilizoval a vytvoril nad ich hlavami husté kry z ruží. Biele, červené, ružové a dokonca žlté kvety obrástli stánok hlavne nad nimi a za ich chrbtami a okrášlili tak tento úkryt smrti.
,,Umrieme! Umrieme! Všetko je mŕtve a aj my za chvíľu budeme!" vykrikovala Sanco a Rose sa na pozadí jej vzlykov úporne snažil rozmýšľať. Hľadal východisko z tej bezútešnej situácie, v ktorej sa ocitli, no na nič neprišiel, a tak sa aspoň pokúšal zmieriť so smrťou.
,,Bude mi ľúto opustiť ťa, Sanco," povedal napokon a na pár sekúnd tak umlčal jej strastiplný krik.
Venovala mu len krátky pohľad. Bol plný strachu a zároveň oddanosti tomu, čo má prísť.
,,Veď sme sa ani nepoznali," odpovedala mu celkom priamo a úprimne.
,,Nestihli sme to."
Rose náhle zosmutnel a Sanco opäť upäla zrak na dážď.
,,Môžem zomrieť prvá? Nechcem ťa vidieť umierať."
Už-už sa chystala zmoknúť, ale Rose ju hneď chmatol za ruku a pritiahol späť do úkrytu z ruží ako loptičku na gumičke.
,,Neopováž sa! To je nečestné!"
,,Preboha!" ukázala prstom pred seba. Od lavičky k stánku sa hadila asi polmetrová štrbina v zemi a stále sa zväčšovala. Mierila rovno k nim. Keď narazila na stánok, rozdelila pult vo dvoje a pretrhla spletené ruže. Strecha sa úplne rozpadla a tým pádom sa aj diera v zemi mohla slobodne rozširovať. Sanco sa ocitla na jednej polovici pultu a Rose na druhej. Medzi nimi ležala priepasť široká asi dva metre a priveľmi hlboká na to, aby to v tom momente mohli odhadnúť. Spájali ich dlhé liany ruží, ktoré sa trhali ako nitky a vystreľovali aj s tŕňmi do okolia.
,,Zbohom, Sanco! Bolo by mi potešením spoznať ťa!" zakričal na ňu Rose, keď videl, že aj posledné ruže odolávajú sile a ťahu zeme.
,,Rooose!" vykríkla a strhla si na seba niektoré z letiacich ruží. Aj v tom poslednom okamihu si uvedomila, že stále vlastní moc nad kvetmi. Bol to posledný záchvev pudu sebazáchovy.
Nevedela, koľko sekúnd prešlo odvtedy, čo sa pretrhlo ich spojenie ružami, ale musela otvoriť oči kvôli prudkému žltému svetlu na tmavej oblohe. To svetlo bolo čoraz jasnejšie a jasnejšie. Pozrela si na zápästie a uvedomila si, že jej telepatický náramok žiari. Funguje! pomyslela si automaticky a vtedy žlté svetlo zostúpilo až k nej. Myslela si, že je už po smrti, ale zmysly jej zatiaľ neochabovali, čo bolo v rozpore s myšlienkou, ktorá jej napadla. Cítila vôňu ruží a dúfala, že kým voňajú a neuschýnajú, ich majiteľ je tiež nažive.
,,Sanco!"
Počula odkiaľsi tichý hlas, ale v tom hrmení ho nedokázala rozoznať. Niečie ruky ju starostlivo chytili pod pazuchami a ona si uvedomila, že vidí prelud.
,,Ty žiješ!" plynul hlas z jeho úst, ale Sanco neverila, že vychádza so skutočného živého tvora.
,,Salore?" opatrne vyslovila to meno a v nádeji, že je reálny sa ho pevnejšie chytila.
,,Áno, som to ja. Drž sa pevne! Nemáme veľa času!"
,,Anjel" sa vzniesol do výšky a v žiarivo žltej obrannej bariére letel chmúrnou oblohu rovno na strechu banky. Clona bledla tým viac, čím dlhšie ju Salore udržiaval v aktivite. Ticho v clone odrazu preťal zúfalý výkrik:
,,Rose! On je tam dole! Ostal tam!" Lapala po dychu. ,,Salore, vráť sa preňho!!!"
Prekvapene na ňu pozrel, ale let nezastavil. Nevracal sa naspäť, len s nefalšovaným údivom hľadel na Sanco.
,,Nie, nenávidí ma. Prial si moju smrť!" povedal ako argument a Sanco sa zazdalo, že ho trochu striaslo.
,,To nie je pravda! Neverím tomu! Prosím, vráť sa preňho!"
Mlčal.
,,Prosím! Salore!" vzlykala a ani si neuvedomovala, že ho tým posiela na istú smrť. Bolo jasné, že ochranná bariéra mu už dlho nevydrží a ani Rose nemusí byť nažive.
,,Ach, Sanco!" vzdychol si ako človek, ktorého prehovárajú aspoň po stý raz a vyhodil si ju na ruky. Nežne ju vložil do stredu portálu a jeho obraz zmizol za modrastou stenou.

Posledná úloha- kapitola 49

14. září 2015 v 18:03 Fantasy rozprávky I.
Zara už hodnú chvíľu premýšľala o kapitulácii, ale vyľakané oči malých detí ju od toho úmyslu odradzovali. Bola ranená a odhadovala, že vydrží najviac ešte polhodinu. Teroristi hliadkovali rozostúpení pri šatniach, pripravení na akýkoľvek útok. Taktiež dobre vedeli, že ich oponentka je ranená a že je sama.
,,Potrebujem pomoc zvonku! To mi je jasné!" mrmlala si popod nos a snažila sa nabrať sily. Sedela opretá chrbtom o stenu a načúvala dianiu pri šatniach. Žiadne kroky sa k nej zatiaľ neblížili, a tak využila ten krátky moment na vymýšľanie bojovej stratégie.
,,Čo to robia?" podivila sa, keď zacítila jemné chvenie od podlahy, ktoré sa stávalo čoraz zreteľnejším. Chcela zistiť, čo robia väznitelia, a tak sa pomaly prisunula k zárubni vyvalených dverí a na okamih z nich vystrčila kúštik hlavy. Hneď sa však stiahla, keď započula výstrel z pištole a zacítila, ako jej guľka so svišťaním preletela okolo ucha.
,,Sú stále v strehu!" naštvane zavrčala schovaná v zákryte.
Chvenie medzitým natoľko zosilnelo, že ho Zara musela začať vnímať ako silný tras. Už vedela, že ho nevyvolávajú tí teroristi, ale že pochádza zvonka.
Pri šatniach nastal šum, ktorý čoskoro prerástol do fertilného zhonu. Teroristi náhlivo pobehovali sem a tam, zmätení a vyvedení z miery. Strop, podlaha i steny praskali, omietka sa trúsila na zem a celá budova školy sa chystala rozpadnúť.
Zara sa rozhodla využiť tento moment nečakanej anarchie na svoj posledný útok. ,,Teraz alebo nikdy!"
Vbehla do priestorov šatne a tam sa jej naskytol príšerný pohľad. Prízemie sa prepadávalo k šatniam, teroristi si zachraňovali holé životy dezertovaním a deti zamknuté v šatniach vydesene vrieskali, plakali a ukazovali na zosúvajúci sa strop.
,,Už ich nedobehnem!!!" nahnevala sa Zara na svoje oslabené telo. Sústredila sa na zachytenie muža, ktorý mal kľúče do šatní. Aj v tom chaose ho bola schopná detekovať. Nahrnula si do rúk ohnivú energiu, rozložila ju do niekoľkých ohnivých lán a potom ich vystrelila na svoj cieľ.
,,Ohnivá šála!"
Jej hlas zahrmel cez celú chodbu a trafil cieľ. Muž zvreskol a od bolesti sa skrčil na zemi do klbka. Zara si k sebe pomocou ohnivej šály pritiahla zväzok kľúčov, uhla sa posledným zblúdeným guľkám od utekajúcich teroristov a pustila sa do oslobodzovania. Popritom si všimla, že vonku začalo pršať. Dážď husto a vytrvalo zalieval celý povrch. Aj cez malé okienka k nej doľahol mučivý vreskot, náreky a agonické vzlyky, pri ktorých jej tuhla mimozemská krv v žilách.
,,Čo to má znamenať??? Tam vonku sa pásovo vraždí?!"
Zara nemala poňatia o tom, aké peklo nastalo tam za múrmi školy, aké predsmrtné muky zažívajú tí, ktorých Dážď Rozhnevaných Bohov pokropil a aké ničivé a hrozivé sú jeho dôsledky.
,,Deti! Deti!" snažila sa skoordinovať to rozpŕchnuté stádo na smrť vyľakaných stvoreniatok.
,,Žiadna panika! Neutekajte! Je tu niekde núdzový východ?!"
Niekoľko detí ju vnímalo a z nich aspoň zopár dokázalo hľadať na jej otázku odpoveď. Do vzduchu sa zdvihla vystretá ruka patriaca chlapcovi s okuliarmi v zelenej kockovanej košeli. ,,Tam za dverami!" chlapec roztrasene švihol rukou doľava a utrel si z tváre slzy.
,,Ideme! Rýchlo, deti!" poháňala ich Zara ako najlepšie vedela.
,,Pozor!" skríkla a bleskovo odtisla jedno dieťa z miesta, na ktoré dopadol kus steny. ,,No bežíme! Bežíme!!!"
V úzkom priestore únikového východu bolo síce tesno, ale strop nad nimi tam držal o poznanie lepšie. Úniková cesta vyústila do zadného školského dvora. Zara prikázala deťom, aby nešli ďalej a sama sa predrala dopredu, aby zhodnotila situáciu a obhliadla okolie. To, čo uvidela, ju však vôbec nepotešilo. Rýchlo potlačila zdesenie a následnú beznádej. Z neba sa valili kvapky vražedného dažďa a ničili všetko, na čo siahli. Bolo to stokrát horšie ako kyslé dažde. Ľudia, zvieratá, rastliny - všetko umieralo. Dážď im rozleptával tenkú kožu a ako síra ich ohlodával až na kosť. Tráva už takmer prestávala existovať, domy sa rúcali po náporom zemetrasenia a zúrivý dážď postupne ničil aj najpevnejšie a najodolnejšie budovy.
Koniec sveta! prebleslo v tej chvíli Zare hlavou. V jej očiach sa zračilo zmierenie so smrťou, ale jedna časť jej ja sa nedokázala zmieriť s tým, že by koniec mal postihnúť aj tie nevinné deti. Ešte raz sa zúfalo obzrela po opustenom a takmer zničenom školskom dvore, kde určite našli svoj hrob aj teroristi a vtom uvidela pri ostatkoch preliezok a šmykľavky niečo nesmierne nezvyčajné. Ligotavý tyrkysovomodrý portál.
,,Ja snívam!!! Portál a práve predo mnou!!" zaklipkala viackrát očami, aby sa uistila, že portál je stále tam, a potom sa obrátila k svojim malým zverencom.
,,Deti! Utíšte sa! Vidíte ten modrý blikajúci kruh pri preliezkach? To je brána do bezpečia!!" povedala a dúfala, že im neklame.
,,Dobre počúvajte! Nesmiete zmoknúť, lebo dážď je ako veľmi zlá kyselina! Vydržte tu a nikam sa nepohnite!"
Zara odbehla spod už beztak tenkej striešky pred vchodom rovno do rúcajúcej sa budovy školy. Medzi deťmi okamžite zavládla ešte väčšia panika ako doteraz. Nik z nich sa ale nedovážil strčiť čo i len prst do hustnúceho dažďa.
Po minúte hrôzy z čakania sa pod strieškou zjavila zadychčaná Zara s dreveným obitým trámom na ramenách. Trám bol dosť široký, dlhý asi dva metre a skladal sa z troch brvien zbitých dohromady klincami.
,,Prvá várka nech sa skryje sem pod drevený dáždnik! Poďte sem!" nadvihla si trám nad hlavu a trochu sa prikrčila k zemi. Hneď sa na ňu nalepila kopa detí.
,,Nech tu ostanú len tí, ktorým nič z dáždnika nevytŕča! Rozumiete? Nič vám nevytŕča?!"
Roztrúsené odpovede ,,nie" jej dali súhlas k pohybu.
,,Pó-zor! Ideme! Poklusom! Držte sa pokope!"
Keď prvý hlúčik detí bez ujmy dobehol k blýskavému portálu, Zara im drsne nakázala, aby doň rýchlo skočili.
,,Hop! Hop! To je brána do bezpečia! Portál ako v rozprávkach!"
Ak niektoré z detí odmietlo vliezť dnu alebo kričalo od strachu, sama ho tam surovo strčila. Potom pribehla späť ku škole a pustila sa do hľadania nového materiálu, pretože ,,dáždnik" sa jej doslova roztiekol po ceste.
Zara horúčkovito pobehovala k portálu a naspäť, aby zachránila čo najviac detí. Záchranná akcia sa však neobišla bez tragédie. Pri jednom z presunov sa niekto potkol a spadol do blata. Akonáhle deti začali kričať: ,,Derryk spadol!" ,,On spadol!", Zara ihneď zacúvala, obrátila sa pod ,,dáždnikom" a vystrčila ľavú ruku, že mu pomôže vstať. Bolo už neskoro. Jeho telo dážď statočne rozožieral. Sykla a stiahla ruku k sebe. V dlani sa jej zjavili diery bez kože, z ktorých nahusto vytekala krv.
,,Nikto sa nikam nepohne!!!"

Až keď boli všetci strachom zadrapnutí k Zare, behom sa pustili k portálu. Zare sa doska nad hlavou v mihu oka rozplynula, a tak musela použiť červenú obrannú clonu na to, aby pribehla k poslednej skupinke plačúcich detí.

Posledná úloha- kapitola 48

12. září 2015 v 21:37 Fantasy rozprávky I.
Salore nadopovaný láskou a energiou od Rikkato sa vznášal nad rozľahlým obchodným centrom KingShop a hľadal kníhkupectvo a zároveň aj lekáreň. Aj napriek jej mlčaniu vedel, že Rikkato musí priniesť nejaké lieky a obväzy.
Hmm, tu je to! Zniesol sa pred vchod od Panda Ray a snažil sa v ňom expresne rýchlo zorientovať. Netrvalo mu dlho, kým našiel policu s mapami a atlasmi. Chvatne vzal do náručia asi tri hrubé obrázkové knihy o rôznych miestach sveta a bežal preč. Zastavil ho však akýsi šuchot v oddelení komiksov. Mohol to byť vietor a rovnako dobre aj prejav života. Saloreho premohla zvedavosť, a tak tam nakukol. Uvidel na zemi učupenú hŕstku tínedžerov, ktorí si prikrčení k policiam čítali komiksy. Vyzerali napäto.
,,Ľudia," opatrne ich oslovil, ale jeho počin u nich vyvolal nezvyčajnú reakciu. Začali kričať a zmätene sa mrviť sem a tam akoby videli prízrak z tých sci-fi komiksov, čo čítali. Najviac ich však vydesili Saloreho veľké belasé krídla, ktoré sa ledva vpratali do šírky uličky medzi jednotlivými policami.
,,Ááá, obluda zo sveta Alfa!!" zjačalo jedno z dievčat v emo-kostýmčeku a rozbehlo sa zbesilo kade ľahšie.
,,Ja vám nechcem ublížiť!" obránil sa Salore, ale to už chlapec s dlhým čiernym copom vytiahol z vrecka pištoľ a nekoordinovane sa ňou snažil trafiť Saloreho. Ten sa radšej obalil žltou ochrannou clonou a spoza nej na nich zakričal:
,,Ak uvidíte taký modrý svietiaci kruh, tak doňho vojdite! Je to portál do nášho sveta!!!" Reakciou na jeho radu bola ešte hustejšia salva guliek, a tak sa odtiaľ celý nešťastný vyparil.
Dafnia využila ten krátky okamih bielej tmy v Emilinej mysli na to, aby vytvorila aspoň päťdesiat portálov na miestach, ktoré si práve predstavila v hlave ako bežiaci pás filmu s obrázkami. Potom ich vyrušil jasný záblesk na nebi, ktorý videli aj cez zatvorené viečka a následné hrmenie ich úplne vytrhlo zo vzácneho vzájomného spojenia.
,,Už prichádza!" nedočkavo im oznámila Rikkato, keď zbadala, že obe odrazu otvorili oči. Malá biela bodka v černi mrakov sa k nim stále viac približovala.
Keď prišiel, zložil k Dafniiným nohám knihy so slovami ,,Dúfam, že ti pomôžu" a potom sa šiel venovať úrazu svojej milovanej.
,,Uhm. Ďakujem," prikývla Dafnia a otvorila jednu knihu na náhodne vybratej strane. ,,Rušné ulice Pekingu" - hovoril opis pod obrázkom. O chvíľu na tom mieste existoval záchranný portál. Stačilo už len dúfať, že doňho niekto vstúpi.
,,Mali by sme dať ľuďom vedieť, načo tie portály sú!" vyhlásil Salore a zdvihol sa. Roztiahol krídla a nechal studený vietor nech mu na ich prečeše perie.
,,Idem s tebou!" Rikkato sa mu jednou rukou zakvačila na plecia.
,,Rozhlasová veža je zničená, a tak musíme do portálov ručne nahnať čo najviac ľudí!" povedal a následne sa obrátil k Dafnii.
,,Dafnia..."
Neochotne sa vytrhla z tranzu a pozrela naňho.
,,Vytvor portál aj tu a zaveď to dievča do bezpečia."
,,Dobre," prikývla, ,,ale myslíš si, že D. R. B. nezasiahne aj Tatrarun? Je so Zemou prepojený a - "
Salore si nebol istý ničím. Nevedel, aký dopad bude mať D. R. B. na jeho rodnú planétu. Nevedel, či dážď umŕtvi všetko aj tam. Nevedel vôbec nič o najbližšej budúcnosti.
,,Neviem, ale vždy zostáva nádej..."
Dafnia sa na neho smutne zahľadela a on sa s nimi rozlúčil: ,,Tak zbohom, ak sa už viac neuvidíme!"
,,Zbohom Dafnia! Pa Emily!" pridala sa Rikkato ešte skôr než si stihla z tváre zotrieť slzy.
,,Zbohom a veľa šťastia!" odvetila Dafnia a pomaly zavrela oči, aby mohla pokračovať v tvorbe portálov.
,,Dovidenia!" ozval sa za nimi tenký dievčenský hlások, jediný, ktorý v sebe niesol okrem strachu aj štipku nevinného optimizmu.
*
Ponnto zaraz prestal myslieť na strach. Hnev z neho sršal ako para z nedočkavého čajníka a vystreľoval do všetkých strán.
Práve mu popol zašpinil jeho vzácne modré afro a nejaký frajer v čiernom mu spred nosa ukradol Sanco presne vo chvíli, keď sa ju snažil hrdinsky zachrániť. Od ľútosti sa mu tisli slzy do očí.
,,Nejaký maniak ju unesie v mydlovej bubline!" zaťal kosou do steny rozpadávajúceho sa domu a vyskočil na svoju zbraň.
Potom sa z nej odrazil nahor držiac ju v ruke. Zachytil sa rímsy na dome a vytiahol sa na ňu. Tam už naňho boli ohnivé plamene krátke a odtiaľ na strechu to bolo len na skok. Keď padol do bezpečia prachu na streche, nešťastne si vzdychol: Salore ma zabije! Ak ma dovtedy nezabije niekto iný!
,,Sancoooooo!!!"
Po vyplienenom okolí sa rozľahol Ponntov silný hlas, no odpoveď na jeho volanie sa neozvala. Jej adresát bol priďaleko.
*
Salore si robil veľké starosti. Na srdci mu okrem smutného osudu modrej planéty ležal aj osud jeho priateľov a známych. Nevedel, či Ponnto bez ujmy prišiel k Múzeu Vtáctva, či našiel Sanco; nemal správy o jeho najlepšom priateľovi Mikym a taktiež nemal potuchy, čo sa stalo so Zarou. Tá zmizla hneď na začiatku veľkého útoku a odvtedy ju nevidel. Jediní, ktorí sa postavili zaňho a rozhodli sa bojovať po jeho boku, boli ľudia a on o nich nič nevedel. Cítil sa však zodpovedný za ich životy. Telom mu prešla krátka, ale mrazivá triaška.
,,Sal, čo je ti?" preľakla sa Rikkato pohodlne zakliesnená medzi jeho krídlami.
,,Ja - mám strach o priateľov. Musím ich nájsť!"
,,Dobre," chápala ho Rikkato a oprela si mu hlavu o plece. Jej gaštanovohnedé vlasy ho šteklili na krku.
,,Čo budeme robiť???" Sanco ovládol strach. Ešte nikdy nezažila zemetrasenie a už vôbec nie v tak nebezpečnej situácii. Pozrela na Rose a čakala, že bude mať riešenie poruke.
,,Neviem... podľa toho, čo sa v prípade zemetrasenia robí."
,,Pod stôl!" zahlásila Sanco a vrhla sa k zemi.
Rose nečakal na pozvania a hneď nasledoval jej príklad. Obaja sa skrčili pod pultom a Rose potlačil túžbu opraviť ju. Nečupeli totiž pod stolom, ale pod pultom, ale taký detail bol v tej chvíli absolútne nepodstatný. Zem pod ich dlaňami sa triasla takisto ako ich kolená. Sčasti od strachu, sčasti od zemetrasenia. Šálky, poháriky a tanieriky hrkotali a poskakovali po pulte a poličkách. Podaktoré z nich aj popadali na zem. Sanco sa uhla letiacim črepinám. Keď to videl Rose, preplazil sa na to miesto a kryl Sanco chrbtom.
,,Takže ty nič s Mqarturom nemáš?" tázavo sa opýtal.
Sanco sa znechutene otriasla: ,,Tak toto sú veci, na ktoré človek myslí pred smrťou?!"
Rose neurčito a nervózne pokrútil hlavou: ,,Ty sa chystáš umierať?"
,,Bože," zanariekal Ponnto a chytil sa za hlavu, ,,už sa mi svet natriasa pred očami!"
Zastavil a zmätene sa zahľadel na svoj obraz vo fontáne. Rozvírená voda rozmazala jeho tvár do podivných rozmerov.
,,To sa netrasiem ja!" pevne sa chytil bielej obruby okolo fontány. ,,To sa trasie zem!"
Pozrel na veľkolepého jazdca na koni s dvoma kopijami, z ktorých lenivo striekal prúd vody a všimol si, že spoza predných kopýt a čižmy jazdca vykúka tyrkysovo sfarbená priehľadná hmota. Ponnto zo zvedavosti obehol fontánu a nazrel do nej z druhej strany.
,,Mňa odtrhne! Portál!" prekvapene vykríkol a na okamih dokonca zabudol, že sa mu zem trasie pod nohami.
,,To bude nejaká pasca!" zamyslel sa a vytiahol svoj meč. Chvíľu ním štuchal do portálového centra, ale neprišiel na nič podozrivé.
,,Hmm, ale odkiaľ sa tu vzal? Kto ho vytvoril a kde je jeho druhá strana? Čo keď sa prepadnem na opačný koniec zemegule?" dumal nad tým a odháňal pokušenie vstúpiť dnu.
,,Ponntooo!"
Z nebies sa k nemu zniesol známy hlas a prebral ho tak zo zamyslenia. Kým sa stihol otočiť, stál pred ním Salore a jeho spoločníčka. Ponnto bol celkom rád, že vidí nejakú známu tvár.
,,Človeče! Som rád, že ťa vidím! A kto je tá pekná deva po tvojom boku?"
,,Kde je Sanco?" Salore mu tvrdo odpovedal protiotázkou.
,,Neviem! Prepáč," bezmocne rozhodil rukami. ,,Uniesol ju nejaký frajer celý v čiernom!"
Rikkato aj Salorem myklo.
,,Taký s dlhými vlasmi a uhladenou tvárou?" rýchlo sa opýtala Rikkato.
,,Noo...," poškrabal sa Ponnto na hlave, ,,hej!"
Salore sa rozhodol okamžite konať. ,,Ponnto! Predpokladám, že každú chvíľu príde D. R. B. Vieš, čo tým myslím. Tieto portály," ukázal na svietiaci kruh vo fontáne, ,,vytvorila Dafnia. Je to posledná záchrana pre všetkých! Bez rozdielu!"
Ako Salore rozprával, zemetrasenie už pokročilo v intenzite a fontána pod jeho vplyvom pukla. Rozpadla sa na niekoľko väčších častí a voda z nej sa vyliala na tri poblíž stojace osoby.
,,Kurnik! To je hrozné!" zahrešil Ponnto celý mokrý.
Salore mu odrazu položil ruku na rameno a vyžiadal si od neho pohľad z očí do očí: ,,Ponnto, odprevaď mi Rikkato domov a daj pozor aj na seba!"
Ponnto mu zasalutoval: ,,Rozkaz, generál!" a zachoval si tak humor až do konca, i keď pritom sám cítil, že mu nie je všetko jedno a strach ho rozklepáva ako hysterického ďatla.
,,Nie!" bránila sa Rikkato, keď to započula. ,,Ja ťa tu nenechám!"
Zakvačila sa do Saloreho košele celá nešťastná.
,,Musíš ísť, Rikkato! Ja sa vrátim, sľubujem! Ale musím zachrániť kamarátku!"
,,Idem s tebou!" zavrhla jeho nápad, že by mala odísť sama, bez neho. V tom nástojení nebola žiadna žiarlivosť; jednoducho nechcela, aby sa rozdelili.
,,Je to nebezpečné!"
,,Ale -"
,,Ponnto ťa ochráni! Bež už!" prikázal jej a na rozlúčku ju obdaril krátkym, ale dychtivým bozkom. Tým bola Ponntova otázka zodpovedaná.
Vtom niekde nablízku udrel blesk z úplne čiernej oblohy a zem na niektorých miestach praskla. Aj priamo pod ich nohami popraskala a vytvorila štrbiny široké niekoľko centimetrov. Keď to Ponnto uvidel, vytrhol Rikkato zo Saloreho objatia, násilím jej skrútol ruku a švihol s ňou priamo do portálu. Dúfal však, že mu Salore to kruté zaobchádzanie s jeho milovanou odpustí.